Putinovi sa podarilo zjednotiť  a zmobilizovať našich východných susedov

Časy na našej planéte sa veľmi rýchlo menia. Veď od roku 2019 sa vo svetových médiách najčastejšie skloňovali výrazy „koronavírus a pandémia“, ale tie od 24. februára vystriedali slová „vojna na Ukrajine“. Žiaľ áno, skutočnosťou sa stalo to, čo by si pred dvadsiatimi rokmi nedokázal predstaviť ani jeden zo známych autorov fantastickej literatúry. Veď s najmodernejšími konvenčnými zbraňami bojujú proti sebe dva najväčšie slovanské národy, ktoré celé storočia boli súčasťou dvoch impérií – najskôr ruského a cárskeho, neskôr sovietskeho. V oboch prípadoch dominantnú úlohu hrali v ňom Rusi.

Nuž, dalo by sa zopakovať i to, čo nedávno povedal primátor Charkiva, že na Ukrajine teraz bojujú Rusi proti Rusom. Znie to síce veľmi nepravdepodobne, ale je to skutočne tak. Veď najťažšie boje a teda najväčšie obete sú v tých častiach Ukrajiny, v ktorých žijú prevažne ich obyvatelia, ktorých rodným jazykom je ruština a u ako hlavný komunikačný prostriedok používajú počas celého svojho života. Ide o tak= mestá ako Charkiv, Cherson, Mariupoľ, Odesa... Iróniou osudu je ďalší fakt: v roku 1992 v Budapešti sa obe už samostatné a nezávislé štáty, teda Ruská federácia a Ukrajina dohodli, že hranice nášho suseda sa už nikdy nebudú meniť, jedným z garantov tejto reality bude práve Rusko a Ukrajina mu (aj ta to) doslova podaruje celý svoj arzenál jadrových zbraní – a tých mala v tom čase naozaj dosť. Dnes rôzni politológovia a vojenskí experti môžu už iba uvažovať nad tým, či by si Rusko dovolilo napadnúť svojho suseda aj v prípade, že by patril stále medzi krajiny, keby vlastnil spomenuté jadrové zbrane. Asi nie... Áno, Ukrajina do bodky splnila to, čo sa zaviazala pred dvadsiatimi rokmi v hlavnom meste Maďarska – svoju jadrovú výzbroj doslova darovala Rusku. Po tom, čo sa stalo po 24. februári (ale už prakticky v roku 2016 po anexii polostrova Krym) už určite žiadny štát na svete nebude nasledovať príklad Ukrajiny a sám z vlastnej vôle sa nevzdá už jej nikdy, či už ide o KĽDR, Pakistan, Indiu, Irán a už ani nespomíname hlavných majiteľov atómových a vodíkových zbraní – Rusko a USA.

Prečo práve Ukrajina?

Určite ani najbližší spolupracovníci Vladimíra Putina nevidia do jeho hlavy a teda nepoznajú dôvody napadnutia krajiny, s ktorou je Rusko oveľa viac spojené, než bolo napríklad Slovensko s Českom. Oficiálnym dôvodom bola pomoc „utláčanému“ ruskojazyčnému obyvateľstvu Ukrajiny (tak veľmi to pripomína tzv. príčinu pripojenia československých Sudiet v roku 1938 hitlerovskému Nemecku), ale vtedy sudetskí Nemci skutočne vítali nacistov. Na rozdiel od občanov Ukrajiny, ktorí uprednostňujú ruštinu pred ukrajinčinou, teda pred štátnym jazykom. V tomto sa šéf Kremľa poriadne prerátal a mal veľmi zlé informácie, že v Charkive, Černihive a ďalších mestách budú jeho vojakov vítať chlebom a soľou. Podľa iných analýz Putin chcel a chce niečo úplne iné. Už aj preto, lebo vyvolanie každého vojnového konfliktu a každého napadnutia druhej krajiny signalizuje neschopnosť riešenia vlastných problémov - a tých má novodobý ruský "cár" vyše hlavy. Veď obyvatelia Ruska na základe prírodného bohatstva svojej domoviny i jej ekonomického potenciálu by mali žiť ešte lepšie, než občania Saudskej Arábie, Kuvajtu či ďalších emirátov. Opak je však pravdou, väčšina Rusov mimo veľkých aglomerácií doslova živorí. Putin jednoducho nemôže zniesť, že Ukrajina napriek veľkej korupcii a ďalších nešvárov a slabostí vo verejnom i politickom živote, bez zásob ropy, zemného plynu, zlata či diamantov a lesov plných dreva si žila o čosi lepšie než Rusko. A to predsa muž č. 1 v Kremli nemohol zniesť...

Demoralizovaná armáda agresora

Rusov prepadnutie Ukrajiny svojou armádou nijako neprekvapilo. Celé roky boli pod vplyvom intenzívnej a agresívnej mediálnej propagandy, podľa ktorej je Ukrajina fašistická krajina a preto je nutné na ňu zaútočiť a zlikvidovať vládu, ktorá prenasleduje Rusov a ruskojazyčné obyvateľstvo. Podľa minuloročných prieskumov verejnej mienky až 75 % očakávalo ozbrojený konflikt medzi týmito dvoma najväčšími slovanskými štátmi s tým, že obeťou útoku bude Ukrajina. Pravda je aj v tom, že v súčasnosti až 85 % občanov Ruska ešte stále verí a podporuje Putina, pretože PUTIN KE RUSKO A RUSKO JE PUTIN! Práve preto si zástancovia tvrdých hospodárskych sankcií voči Rusku myslia, že ich musia pocítiť aj obyčajní ľudia, pretože väčšina z nich ešte stále (dokedy?) podporuje svojho prezidenta. Nuž, tých zvyšných 15 % nemá veľmi na výber: buď budú mlčať, alebo sa môžu ocitnúť vo väzniciach až na 15 rokov, čo ich tam môžu "posadiť" práve na základe nového zákona, prijatého v súvislosti s vojnou na Ukrajine. Našťastie pre Putina, ruské väznice a trestanecké kolónie, či stále ešte gulagy sú dosť priestranné, že i keď v nich sú už desaťtisíce odporcov vojny na Ukrajine, sú tam "voľné miesta" aj pre ďalších reálne rozmýšľajúcich Rusov.

Putinovi však nehrajú do kariet bojové výsledky jeho armády. Práve v krvavej vojne na Ukrajine sa prejavili jej slabosti, vyplývajúce zo všeobecných pomerov, ktoré vládnu v Rusku: kupovanie hodností, neschopnosť veliteľských kádrov, ktoré sa k funkciám dostali iba vďaka rodinkárstvu a peniazom... Nečudo, že podľa síce neoficiálnych informácií, ale predsa len nejakých, ktorým možno veriť, doteraz na Ukrajine prišlo o život vyše 17 000 ruských vojakov, vrátane generálov, teda asi toľko, koľko má dohromady armáda SR! Čím viac ukazujú pozemné vojská svoju neschopnosť, nekoordinovanosť bojových operácií, tým viac bude zomierať civilných obetí.

Keď už sme u tých civilov, taký ich obrovský počet, ktorí opustili domovinu, náš kontinent ešte nezažil. Dnes už nikoho neprekvapuje, že obrovská vlna utečencov, ktorých materinským jazykom je ruština, smerujú z Ukrajiny nie do "Putinovej ríše", ale do Poľska, Česka, k nám na Slovensko, do Rumunska i Maďarska, či potom do západnej Európy. Putinove Rusko z celkového počtu utečencov chce skutočne iba mizivé percento z nich.

Pretože mám ja osobne veľmi dobrú znalosť ruštiny i ukrajinčiny, využívam ku pri aktívnej pomoci utečencom. Moja skúsenosť je jednoznačná: všetky ženy a vo väčšine prípadov i matky sa chcú čo najskôr zapojiť do pracovného procesu a zároveň sa túžia čo najrýchlejšie vrátiť do svojích domovov. V takých Košiciach je pre ne už veľmi ťažko nájsť prácu. Všetky miesta chyžných, pomocníci v reštauračných kuchyniach, upratovačiek sú už obsadené a pre jazykovú bariéru v prvej etape ani tie vzdelanejšie nemôžu dúfať, že sa im ujdú lepšie pracovné pozície. Takže iba blúdia ulicami a čakajú, že im odniekiaľ zatelefonujú a ponúknu živobytie. Len pre zaujímavosť - snažím sa pomôcť aj jednej ruskojazyčnej pani, ktorá je utečenkou od roku 2014! Najskôr utekala z rodného Krymu, keď ho tesne po skončení zimnej olympiády v Soči obsadili ruské vojská, ale spolu s manželom si vybrali zlý smer - odišli do Donecka, kde bol pre zmenu doma on. S vyhlásením tzv. Doneckej ľudovej republiky tam opäť prišli bojovať ruskí vojaci a tak si to namierili do Kyjiva. Teraz už dala prednosť nie vnútornej migrácii, ale skutočnej emigrácii. Práve aj pri jej životnom príbehu si musíme uvedomiť, že vojna na Ukrajine sa nezačala tohto roku, ale už v roku 2014 a do 24. februára v nej zahynulo vyše 12 000 obetí, vrátane žien a detí.

Čo bude ďalej?

Túto otázku dostávam denno-denne od svojich priateľov a známych. Aj pri veľmi dobrom poznaní situácie na Ukrajine nie som vševed, ani veštec. Viem však, že už v roku 2008, keď Rusko začalo vojnu na Kaukaze som upozorňoval aj priateľov z redakcie Slovenského rozhľadu, že toto je iba začiatok a Putin sa neuspokojí iba s Abchazskom a Južným Osetínskom. Žiaľ, mal som pravdu. Vojna na Ukrajine sa, samozrejme, raz musí skončiť, ale obe bojujúce strany majú na jej koniec veľmi rozdielne pohľady. Rusku by teraz vyhovovalo aj prímerie. To by ale mohlo trvať celé roky aj desaťročia, veď sa len pozrime na podobné prímeria na ostrove Cyprus či medzi Izraelom a Stropu. Pri takomto tzv. prímerí by Rusko okupovalo všetko to územie, na ktorom sa teraz nachádzajú jeho vojská, teda prevažne na juhu a juhovýchode. Ukrajina právom žiada stiahnutie všetkých ruských jednotiek zo svojho územia a potom bude pripravená a ochotná v rokovaniach pristúpiť aj na rôzne kompromisy. Má právo si táto napadnutá krajina diktovať nejaké podmienky? Rozhodne áno. Napriek obrovským stratám na životoch, obrovským materiálnym škodám a už dočasným stratám časti územia, je rozhodne už teraz morálny víťaz vojny. Okrem toho existujú reálne úvahy aj o tom, že Rusko dosiahne jeden zo svojich cieľov - keď už nie úplne zničiť Ukrajinu, tak ju aspoň rozdeliť, resp. rozdrobiť. Rozdeliť napríklad tak, ako je rozdelená Kórea, na severnú a južnú časť. Tak by Rusko získalo celé pobrežie Čierneho mora, teraz patriace Ukrajine a tým by tá zostávajúca časť nášho suseda definitívne prišla o prístup k dvom moriam - Azovskému a Čiernemu a stala by sa z neho vnútrozemská krajina ako Slovensko...

Aby sme však boli objektívni, musíme priznať, že Putin predsa len dosiahol jedno veľké víťazstvo. Podarilo sa mu skutočne zjednotiť drvivú väčšinu Ukrajincov, teda tých ruskohovoriacich z východu a juhu s tými zo západnej časti, ktorí sa považovali za tých pravých Ukrajincov, pretože si ctili tradície svojich predkov a pokiaľ nemuseli tak na ruštinu ani nereagovali. Odpor proti ruskej agresii však jednoznačne ukázal, že nie je dôležité, kto z Ukrajincov má aký rodný jazyk a kde žije, ale to, že sú všetci rovnako ochotní obetovať za svoju krajinu životy a všetci sa považujú za Ukrajincov, hrdých na svoju domovinu, i keď ich v minulosti veľakrát sklamala. Jednoducho, Putin z Ukrajincov urobil skutočne jeden národ, úprimne milujúcich svoju vlasť a ochotných obetovať pre ňu to najcennejšie...