Niet dňa, aby sme s obavami nesledovali vývoj situácie na Ukrajine. S obavami preto, že nie je nám ľahostajné, keď sa dozvedáme, kto všetko vstupuje do celonárodného protestu proti súčasnej vládnej zostave. Každá informácia je pre nás dôležitá, pretože nikto si nepraje, aby to prerástlo do krviprelievania u našich susedov, tak ako sme tomu boli svedkami,v mnohých Afrických krajinách.Nenapĺňa nikoho optimizmom, keď sa dozvedá,že najaktívnejšími účastníkmi týchto protestov, sú extrémisti všetkých možných farieb a pokoj v človeku, nezanechávajú ani informácie o tom, ako jednotne dnes proti Janukovičovi vystupujú fanúškovia rôznych futbalových klubov. Všetci vieme, čo dokážu takíto fanúškovia napáchať na štadiónoch a v uliciach miest. Práve oni, keď sa rozdivočia , sú najväčšou hrozbou pre nenásilné zvládnutie situácie a jej upokojenie. Napokon, čoraz častejšie je počuť o tom, že týchto radikálov už nezvláda ani opozícia.Pre týchto ľudí, slová o akejkoľvek dohode a riešení nič neznamenajú, oni si potrebujú udrieť, kopnúť, hodiť po niekom dlažobnú kostku, niečo rozbiť alebo zapáliť...

Spomínam si na tých prvých Ukrajincov, ktorí k nám prišli po revolúcii v 89-roku. Prespávali po maringotkách, vetrieskách, drevených šopách a boli vítanou pracovnou silou pre našich zbohatlíkov. Stavali im veľké prepychové vily a latifundia, takmer zadarmo. Dostávali peniaze na ruku a dreli od rána do noci. Dokonca sa s nikým ani nebavili, mali to zakázané, aby sme sa nedozvedeli o daňových únikoch, ktoré podobná čierna ekonomika, so sebou prináša. Dôležitejšie pre ich tzv. zamestnávateľov bolo, že poslušne vykonávali všetky možné práce za mizernú mzdu a nikto za nich nemusel odvádzať peniaze do sociálnej a zdravotnej poisťovne. Potrebovali peniaze, žiadna práca im nesmrdela, dreli aj keď pršalo, mrzlo alebo slnko pálilo. Veľa krát som sa pokúšal s nimi nadviazať rozhovor o tom, ako žijú na svojich dedinách a v osadách, odkiaľ pochádzali.Veľa som sa nedozvedel, ťahal som to z nich ako z chlpatej deky. Asi sa obávali, že by sa o nich začala zaujímať cudzinecká polícia. Až nedávno, sa so mnou rozhovoril jeden kamionista, ktorý sa dokonca odvážil okomentovať aj všetko to, čo sa deje dnes na Ukrajine. Trocha inak, ako sa píše v našich mediach. Otvorene sa vyjadroval aj o politikoch a politike na Ukrajine. Keď prišla reč na zbojnícke legendy Olexa Dovbuša a Nikolu Šuhaja, ktorý vraj bohatým brali a chudobným rozdávali, zamyslel sa.

- Keby bolo na Ukrajine menej novodobých zbojníkov, nemuselo by to takto dopadnúť, povedal mi. V Ukrajinskej hymne nájdete slová - Ešte sa na nás bratia Ukrajinci, osud usmeje...povedal mi nakoniec.Čím skôr sa zbojníkov zbavíme, tým bude lepšie. Len aby aj táto vzbura neskončila iba výmenou zbojníkov, vo vyleštených bavorákoch.