Medzi Bratislavou a Viedňou premávajú denne desiatky vlakov. Stali sa všednosťou, nevyvolávajú nijakú pozornosť. Každodennosť pre tisíce ľudí na trase Bratislava – Viedeň a späť. Stávalo sa, že premávali iba do Devínskej Novej Vsi. Ľudia tam museli z vlaku zoskakovať z viac ako metrovej výšky, kým vo Viedni ešte pred chvíľou pohodlne nastupovali z nástupišťa na úrovni schodíkov vlaku.

Bolo to dramatické, ba drastické. Z nejakej príčiny, ktorú vám oznámili až vo vlaku z Viedne, rakúska súprava išla po Devínsku, a tam ste museli presadať na slovenskú. Starší boli na štrkovisku nevládni so svojimi kuframi.

Nikto nefrflal. Veď len prednedávnom sa tu nedalo prejsť vôbec. Ako keby si každý spomenul na nepriechodnosť hranice, ktorej tu už niet, vyparila sa. Je tu len nová hranica v zvyklostiach. Rakúsky konduktor prejde a vždy pozdraví a odzdraví; na slovenskej strane sa neraz bez slova objaví v poslednej chvíli, aj keď vlak už vchádza na perón.

Na tejto ceste nie je nič zadarmo. Ale mám ten vlak rád, tú slobodu bez pasu. Osobitne posledný nočný vlak z Viedne. Neraz bol „môj“ vagón plný zrobených žien v strednom veku s obrovitánskymi kuframi, vakmi. Zneli šťavnaté východniarske dialekty. Spoločnosť samé ženy, ale reč bola o pokrývaní striech, výmene dverí, vybavení kúpeľne, kachličkovaní. A o tom, ako dlho treba robiť, aby bol nárok na rakúsku penziu. Uťahané, bledé ženy v skromnom oblečení, obťažkané velikánskou batožinou boli prvé pri dverách. Valili sa von, aby rýchlo prešli do vlaku stojaceho na nástupišti. Bol to vlak na východ – do Humenného. Tam ich budú čakať príbuzní z ich dedín s „motorom“. Nočný vlak z Viedne, nočný rýchlik do Humenného. Vezú slovenskú životaschopnosť obstarať si chlieb už ktovie koľkej generácie za posledných vyše sto rokov.