Určite si väčšina z nás uvedomila existenciu ďalekej republiky Čile /vtedy sme ju písali ako CHILE/ až v roku 1962. Vtedy československí futbalisti tam na majstrovstvách sveta obsadili nádherné druhé miesto keď vo finále podľahli Brazílii. Mal som vtedy 11 rokov a podobne ako milióny našincov som prežíval tento šampionát a bol patrične hrdý na tento úspech našich farieb. Koľko veľa rokov  odvtedy prešlo a našťastie ešte žije dosť tých, ktorí  aj  po  vyše polstoročí  majú stále pred očami výkony Popluhára, Štibrányiho, Kvašňáka, Masopusta, L.Nováka, Schrojfa, Adamca, Jelínka, Pluskala, Scherera, Lálu... Jednoducho,  na futbalové Čile moja generácia bude stále spomínať.

Ťažko povedať aký vzťah  k tejto krajine majú Václav Klaus a Ľudovít Kaník. Prvý z nich ešte ako minister financií ČSFR presadil kupónovú privatizáciu podľa čílskeho vzoru. Už vtedy, začiatkom deväťdesiatich rokov minulého storočia mnohí ekonómovia odmietali tento model, poukazovali na jeho slabé stránky, ale Klaus presadil svoje. Dokonca svojim možno úprimným, možno hravým optimizmom nakazil mnohých z nás. Začali si myslieť, že kúpou kupónovej knižky  a vložením bodov do niektorého z vtedy ešte spoľahlivo fungujúcich podnikov sa stanú úspešnými akcionármi, určitý čas sa im hovorilo ľudoví kapitalisti. Nakoniec na celej kupónovej privatizácii zarobili nie radoví občania, ale rôzne investičné fondy a zopár vychytralých jednotlivcov. Ešte dobre urobili aj tí, ktorí svoje akcie rýchlo predali. Nečudo, že po prvej, teda ešte federálnej vlne kupónovej privatizácie sa už plánovaná druhá vlna v rámci samostatnej SR neuskutočnila.

Prečo som sa práve dnes rozhodol písať o tejto nevydarenej etape nášho života po roku 1989? Pretože do konca roka mohli majitelia bezcenných akcií z kupónovej privatizácie sa ich bezplatne zbaviť prevodom na Fond národného majetku. Znie to neuveriteľne, ale  k poslednému dňu minulého roku ich bolo vyše 325 tisíc!  Z tohto počtu približne 147 000 účtov zostalo po zosnulých. Žiaľ, napriek tomu, že ide o bezcenné  papiere,  ich majitelia podľa platnej legislatívy musia naďalej za ne platiť poplatky za vedenie účtov. Trochu absurdné, ale zároveň reálne. Fond národného majetku je však pripravený riešiť aj túto situáciu a teda vytvoriť systém na zbavenie sa bezcenných  akcií bezplatne. Len pre zaujímavosť – zohnal som si údaje z minulého roku. V januári sa svojich bezcenných akcií zbavilo takmer 10 000 občanov, ale na veľké prekvapenie s pribúdajúcimi mesiacmi, až do septembra ich počet klesal. V septembri ich bolo 2600, o mesiac neskôr už 8540, v novembri 15 560 a v decembri 46 420. Prečo to však neurobil ten zostatok stále ešte obrovského počtu majiteľov bezcenných akcií?  Ťažko povedať, možno čakajú na zázrak, že ich nulové akcie „ožijú“, alebo jednoducho podcenili možnosť bezplatne sa ich zbaviť prevodom na Fond národného majetku. Teraz už nepomôže nadávať na Václava Klausa, na čílsky vzor, či na tých, ktorí priniesli ich akcie na nulovú hodnotu.  Akurát sledovať v médiách ako postupovať ďalej, aby sa čo najskôr a bez zbytočných komplikácií mohli zbaviť toho, čo pôvodne považovali za základ solídneho majetku...

Neviem, či poslanecký kolega Ľudovít Kaník /SDKÚ/ bol niekedy v Čile, alebo nie, ale bol to práve on – neúnavný propagátor zavedenia II. pilieru dôchodkového sporenia podľa vzoru tejto juhoamerickej republiky. V uplynulých dňoch sa o II. pilieri  napísalo a nahovorilo naozaj dosť. To, čo ľuďom ponúkala pravicová koalícia pred desiatimi rokmi, teda vysoké dôchodky na úrovní švajčiarskych, skončilo doslova fiaskom. Darmo SMER-SD už vtedy poukazoval na všetky slabé stránky čílskeho systému v slovenských podmienkach, našinci tomu akosi nechceli veriť. Pred niekoľkými dňami  vtedajší stav výstižne charakterizoval premiér Robert Fico: „Ľudia si myslia, že s ekonomickými návrhmi, s ktorými prichádza pravica, je vždy všetko v poriadku. Nie, nie je to pravda. Naopak, nastavený druhý pilier pred desiatimi rokmi dal za pravdu nám...“  Analýzu prečo všetko skončilo tak ako skončilo ponechávam na iných. Teda na fundovaných odborníkov  na problémy dôchodkového zabezpečenia. Ja však viem, že niektoré krajiny druhý pilier už zrušili a spoliehajú sa na to, že občania budú sami viac myslieť na svoju budúcnosť. Zároveň si myslím, že poisťovne si ponechávajú príliš veľké zisky a tiež súhlasím s tým, aby sa druhý pilier otvoril aj štvrtýkrát. Dôvodov na o je naozaj dosť. Nechcem porovnávať situáciu u našich západných susedov, tá je v systéme dôchodkového zabezpečenia výrazne odlišná od tej našej. V Českej republike však druhý pilier úplne zrušili.

Vráťme sa však k Čile. Spomínajme na to, koľko radosti nám urobili naši futbalisti v tom nezabudnuteľnom roku 1962. Zabudnime však na všetky tzv. čílske experimenty, súvisiace s preberaním ich vzorov. Našťastie, kupónová  privatizácia nám už dávno nehrozí a teraz, poučení II. pilierom, teda súkromnými dôchodkami sa doňho ľudia určite nebudú hrnúť, skôr naopak. Čím skôr sa s ním rozísť.

Stanislav KUBÁNEK, poslanec NR SR /SMER-SD/