Štefan Jačiansky /jún 1930 – október 1995/

Košický vrcholový futbal je spojený s menami mnohých uznávaných trénerov, ktorí pôsobili aj pri reprezentačných celkoch Československa, či neskôr už samostatného Slovenska. Určite najznámejším z nich je Jozef Vengloš. Ten spolu s Václavom Ježkom v roku 1976 v Belehrade priviedli mužstvo ČSSR k zlatým medailám majstrov Európy a v 90.rokoch minulého storočia sa stal prvým nebritským trénerom v najvyššej anglickej súťaži! Okrem neho v Lokomotíve, alebo VSS /ZŤS/  viedli mužstvá také osobnosti ako Jozef Karel, Ladislav Kačáni, Jozef Jankech, Štefan Čambal, Jozef Vičan, Ján Zachar, Ján Kozák... Azda najvýraznejšiu stopu v košickom futbale však zanechal Štefan Jačiansky, ktorý sa narodil v júni pred 90 rokmi a zomrel pred štvrťstoročím. Tieto dve jubileá sú dostatočným dôvodom na to, aby sme „Pištovi báčimu“ venovali patričný priestor. Už aj preto, lebo terajším dvadsiatnikom,  či už hráčom, alebo fanúšikom jeho meno, žiaľ, už nič nehovorí.

NEZNÁMY „RUMUN“  

Jačiansky bol jedným z tých, ktorí sa stali uznávanými trénermi aj napriek tomu, že mali za sebou nevýraznú hráčsku kariéru. Rodák z rumunského Nadlacu sa vrátil do krajiny svojich slovenských predkov po II. svetovej vojne. V Bratislave začal študovať telesnú výchovu a zároveň hrávať za tamojšiu vysokoškolskú Sláviu, ktorá bola účastníkom iba nižších regionálnych súťaží. Napriek tomu už ako 28-ročný sa stal asistentom trénera Leopolda Šťastného v Slovane a dokonca päť mesiacov bol na lavičke jej prvým mužom!

Po dvoch ročníkoch, strávených na Tehelnom poli, Jačiansky začína meniť pôsobiská. Až na štadión na vtedajšej Solovjevovej /teraz Watsonovej/ ulici sú jeho trénerské zastávky pomerne krátke a často trvajú iba jednu sezónu. Tak to bolo v Prešove i Žiline, či Dunajskej Strede a Martine.

VÝMENA GENERÁCIÍ

V Košiciach viedol žlto-modrých šesť súťažných ročníkov a jesennú časť sezóny 1969/70. Teda až do svojho odvolania. Tu sa mu však podarilo vytvoriť tím, ktorý priťahoval do hľadiska tisíce a tisíce divákov. Nielen okolo domáceho trávnika, ale na všetkých prvoligových štadiónoch. Jačiansky dal prednosť mladým a neznámym hráčom z východoslovenského vidieka i niekoľkým odchovancom strojárov, ktorí vystriedali generáciu vtedy už tridsiatnikov Štefana Tótha, Csakváriho, Kánássyho, Felszeghyho...  Začal so Strauszom a Tiborom Tóthom, po nich zaradil do mužstva odchovancov z dorastu Desiatnika a Jaroslava Polláka, potom prišli z nižších súťaží zo Zemplína Boroš, Pivarník, Štafura, Hoholko, Daňko, Š. Jutka – a slávne VSS Košice boli na svete! Veď v bráne zostal ešte na dlhé roky stálica medzi najlepšími čs. gólmanmi Švajlen a podarilo sa získať z Prešova aj obrancu už európskeho mena Jozefa Bombu.

O Jačianskom sa hovorilo, že mužstvo zostavoval dokonca podľa horoskopov hráčov, teda na základe ich pováh. Každý z nich bol, samozrejme, iný a svojský, ale spolu, či už na trávniku aj mimo neho tvorili zohraný orchester. Záloha v zložení Pollák – Štafura – Daňko mala prívlastok „hviezdna“. Košičanom ju závideli všetci prvoligoví tréneri, ale nad čím si dodnes lámu hlavy pamätníci a teda čo nedokážu pochopiť – že toto trio ani raz nedostalo príležitosť v čs. reprezentácii. Futbalový mág  si zaslúži slová uznania aj za to, že do VSS Košice „poslal“ aj Dušana Galisa. Napriek tomu, že odchod od žlto-modrých do druholigového Martina bol vtedy pre Jačianskeho východiskom z núdze, na strojárov nezanevrel a ich vedenie presvedčil, aby tomuto talentovanému, ale v podstate ešte neznámemu futbalistovi dali šancu.

BOLI TO HVIEZDY

Na „Jačianskeho chlapcov“ sa chodilo pozerať na každý domáci ligový zápas množstvo fanúšikov z Košíc a širokého okolia bez ohľadu na počasie či kalendár. Jednoducho, o divákov na VSS Košice vtedy nebola núdza, bariéry  okolo hracej plochy praskali vo švíkoch. Toto mužstvo síce ani raz nezískalo majstrovský titul či Čs. pohár, pri tom malo na to všetky predpoklady, ale svojou príťažlivou hrou doslova nadchýnalo a tešilo zaplnený staručký štadión, ktorý je dnes majetkom Technickej univerzity a celé desaťročia už neslúži vrcholovému futbalu. Jediný nedostatok tohto veľkého trénera bol v tom, že v týchto kvalitných hráčoch nedokázal rozdúchať záujem o boj o vedúce postavenie v tabuľke. Teda ani on, ani výbor oddielu ich akosi nevedeli viac motivovať, do poslednej sekundy zápoliť o cenné body. Veľká škoda...

Budú mať Košice ešte niekedy takéto mužstvo snov? Veď brankár Švajlen sa dostal na olympiádu do Tokia ešte v roku 1964 a vrátil sa domov s dobrým pocitom, že svojim spoluhráčom pomohol k zisku strieborných medailí, i keď on ju podľa vtedajších nešťastných pravidiel /nehral vo finálovom stretnutí/ nedostal. Odchytal však 125 ligových stretnutí s čistým kontom a preto nie náhodou mu patrí veľmi dôstojné miesto v Klube ligových brankárov. Jačiansky má svoj nemalý podiel na tom, že Pivarník, Pollák a Galis sa v roku 1976 stali majstrami Európy, že Boroš sa zúčastnil na olympijskom turnaji v roku 1968 v Mexiku a Strausz sa so 115 gólmi stal ako prvý Košičan členom Klubu ligových kanonierov. Nuž, že sa nikdy nestali majstrami, teda víťazmi prvoligového ročníka, svojím spôsobom ako sám konštatoval môže aj Boroš. Pri oslave svojej 70-ky v roku 2017 povedal: „Ja som sa viac zameral na štúdium a tak nečudo, že v mojom prípade sa futbal dostal na druhú koľaj...“. Nie, rozhodne to nebola výhovorka. Jaro Boroš bol príkladom nielen na trávnikoch, ale aj v náročnom štúdiu na Elektrotechnickej fakulte vtedajšej VŠT /dnes TU/ Košice. Do reprezentácie Československa sa dostal aj Desiatnik, teda odchovanec VSS, ktorého Jačiansky zaradil do prvoligového tímu a tak mu zároveň pomohol k oblečeniu si dresu so štátnym znakom na prsiach. Stálo to však za to, veď na taký zážitok, ako hrať na legendárnej Maracane proti domácej Brazílii rád a pravidelne spomínal až do svojej predčasnej smrti.

NAJLEPŠÍ Z NAJLEPŠÍCH

Pri príležitosti 100. výročia zrodu organizovaného futbalu v Košiciach redakcia denníka VEČER zorganizovala anketu o najlepšiu jedenástku v dejinách košického futbalu, teda do roku 2003, futbalového kráľa i najuznávanejšieho  trénera. Mužom  č.1 z lavičky s stal podľa očakávania Š. Jačiansky. Napriek tomu, že mal veľmi vážneho konkurenta v osobe Jozefa Vengloša. Zaujímavé je, že Jačiansky v tejto ankete, ktorej respondentmi boli iba osobnosti košického futbalu, získal hlasy nielen tých, ktorí sa vďaka nemu dostali do slávneho mužstva z konca 60.rokov minulého storočia. Tak napríklad zaňho hlasovali i také slávne postavy nášho futbalu, ktoré nikdy netrénoval ako Ján Kozák st., Jozef Móder, František Kunzo, Ján Slosiarik, Andrej Ištók...

Jačiansky počas svojej trénerskej kariéry bol asistentom reprezentačného trénera Jozefa Marka, viedol akademikov ČSSR, čs. mládežnícke celky, ale nemal problém pôsobiť ani v nižších súťažiach, teda pri mužstvách vo vtedajšej SNL, či to už bolo v Martine, D. Strede, VSŽ Košice...

Na tohto futbalového fanatika radi spomínajú aj novinári, ku ktorým sa choval s úctou a rešpektom, i keď boli od neho o dve desaťročia mladší a v športovej žurnalistike iba začínali. Pištovi – báčimu sa dalo zatelefonovať hocikedy, aj o polnoci. Nikdy ho to nevyrušilo, veď podľa jeho slov práve čítal odbornú futbalovú literatúru, prevažne zahraničnú. Potom začala debata, trvajúca aj dve hodiny – samozrejme na tému najpopulárnejšieho športu. Nielen v našich zemepisných šírkach. Po tých približne dvoch hodinách sa už vyčerpaný redaktor snažil rozhovor ukončiť. Nie preto, že by bol nudný, práve naopak. Dostal toľko zaujímavých informácií, že si ich potreboval v hlave uložiť a potom z nich niektoré v podobe poznámok rýchlo hodiť na papier. Nakoniec, to počas tých hodín vôbec nebol rozhovor, skôr iba Jačianskeho monológ.

NEZABÚDAJÚ...

Na tohto futbalového teoretika a zároveň obdivovaného praktika, ktorý nebol iba trénerom, ale aj rodeným psychológom sa nezabudlo. V Košiciach sa každoročne organizuje medzinárodný Memoriál Štefana Jačianskeho pre starších chlapcov. Má už za sebou úspešných 19 ročníkov. Okrem toho mužstvo Internacionálov Košíc bolo päťkrát v jeho rodnom Nadlacu kde na uliciach ešte stále počuť ľubozvučnú archaickú slovenčinu miestnych obyvateľov. Prišli nielen hrať futbal, ale zároveň rozprávať im o ich slávnom rodákovi, ktorý ich mestečko preslávil v pôvodnej domovine ich predkov. Nečudo, že sú teraz naňho patrične hrdí...