K udalosti, o ktorej dnes píšem síce došlo  už koncom júla, ale si myslím, že práve s odstupom času je dobré zaujať k nej stanovisko. Vtedy redakcia jedného z našich denníkov oslovila až 33 náhodne vybraných poslancov NR SR /medzi nimi aj mňa/ s listom, v ktorom občan vo veľmi zlej sociálnej situácii a zároveň ťažko chorý, k tomu ešte s dvomi nezaopatrenými  deťmi prosí o radu, či má šancu dostať od štátu nejakú pomoc. Zároveň prosil o osobné stretnutie, na ktorom by bližšie informoval poslanca o svojej situácii. V tomto liste, zaslanom elektronickou poštou zároveň zdôraznil, že je mojim voličom. Samozrejme, že som vtedy ešte nevedel, že takýto list dostane aj ďalších 32 mojich kolegov z rôznych politických strán a hnutí, ani to, že podpísaný občan z Košíc je iba fiktívna osoba.

Patril som medzi tých ôsmich, ktorí na list reagovali priamo, alebo prostredníctvom svojich asistentov, resp. asistentiek. Tá moja reagovala skutočne rýchlo – v priebehu 2,5 hodiny. Keby som to mal brať športovo, tak som bol druhý v poradí. Teda ani ja, ani moja poslanecká kancelária sa nemáme za čo hanbiť. Samozrejme, nebudem komentovať ostatných oslovených poslancov, je to iba na nich, či k svojej reakcii, resp. pasivite niečo povedali, alebo nie. Mňa však na celom tom  „teste“  mrzí iba jedno: ako ma neskôr informovali niektorí známi, že si na takúto akciu dotyčnej redakcie spomínajú, že teda redakcia si ju iba zopakovala. Nuž, vtedy som si spomenul na rozprávku z detstva. V nej si jeden pastier oviec krátil čas volaním o pomoc, pretože vlci prepadli stádo jeho oviec. Ľudia pribehli na pomoc a pastier sa schuti zasmial, ako sa mu ich podarilo oklamať. Tretíkrát skutočne zaútočila na stádo svorka vlkov, ale pastier darmo volal zo všetkých síl o pomoc, nikto neprišiel, pretože všetci boli presvedčení, že ide opäť iba o žart.

Nuž, život je síce iný než poučná rozprávka, ale o rok, keď redakciu počas tzv. uhorkovej sezóny opäť napadne osloviť časť poslancov s podobnou prosbou o pomoc, len už určite sa o ňu nebude uchádzať muž z Košíc, ale napríklad mnohodetná matka – samoživiteľka z Púchova, tak určite nebudem nikomu z kolegov zazlievať, že na ňu nebudú reagovať. Alebo si najskôr poriadne preveria  odosielateľa tej žiadosti, ako by som to v budúcnosti už urobil aj ja, resp. moja asistentka. V nijakom prípade nestojím o to, aby som si imidž robil prostredníctvom fiktívnych  žiadostí o pomoc. Okrem toho dovolím si šte jednú poznámku: ja i moja poslanecká kancelária by sme sa zachovali rovnako aj keby tam nebola informácia, že  ide o môjho voliča.  Rozhodne nedelím občanov na tých, ktorí volili SMER-SD a dokonca krúžkovali moje meno a na tých „druhých“, ktorí nikoho nevolili, alebo dali svoj hlas inej strane, alebo hnutiu. Všetci tí, ktorí sa niekedy na mňa obrátili o pomoc môžu potvrdiť, že som ani ja, ani moja asistentka nikdy nezisťovali ich politické presvedčenie a teda ani to, komu dávajú svoje hlasy.

Prácu a aktivitu poslanca môžu novinári kontrolovať inakšie. Napríklad tak, či jeho poslanecká kancelária prijíma stránky v určených  hodinách, či poslanec neodmietne   účasť na charitatívnej akcii, alebo čo urobil pre svoj kraj /okres, mesto/. Redakcie  sa skutočne   nemusia skrývať za vymyslené príbehy fiktívnych ľudí.

Stanislav KUBÁNEK