Silné zážitky prináša každé detstvo, ale prinášajú ich rovnako i mnohé životné situácie. Každý človek si ich v sebe uchováva svojsky. Môj prvý zážitok, na prvý pohľad všedný, s našou úspešnou olympioničkou Paulínou Fialkovou, bol v nákupnom banskobystrickom centre Európa. Kde inde? Vedľa jedného známeho kníhkupectva. V tom vysokom dome, kde niekedy plánovali postaviť športovú halu. Za čias, keď armádnej Dukle velil vtedy podplukovník, dnes brigádny generál vo výslužbe, Ivan Čierny.

 Tam, na jednom zo stolíkov kaviarne ležal na stole časopis Svet športu. Obrátený zadnou stranou obálky na okoloidúcich. „Hľa, ty si tu". Povedala mladšia sestra Ivona o dva roky skôr narodenej Paulíne, obesa pristavili a dali sme sa do reči. Bežnej. Paulína vtedy ešte nemala za sebou úspech na olympiáde. Biatlonový svet si jej výkony však všímal už v tom čase pozornejšie. Viceprezident IBA, novinár Ivor Lehoťan, už ostrieľaný mediálny biatlonový bard bohatej svetovej organizácie biatlonu, o nej mohol písať a on to aj robil, hutné súvislosti jej športového i ľudského rastu.

Pre mňa, syna skromnej rodáčky z Čierneho Balogu, dcéry šustra z Jánošovky, bola však Paulína v tom čase jednou z mnohých športových rodáčok a rodákov spomínanej obce, ktorých som zaregistroval a ako mi život dovoľoval, snažil som hľadať v ich životoch spoločné prvky balockej nátury.

Paulíne som dal do ruky časopis, prezrela si ho, ale vzápätí som jej ho aj neúctivo zobral. Čakal som na významného automobilového pretekára, ktorému som ho sľúbil a druhý som už nemal. Mal som stretnutie s odborníkom zo sveta motoršportu, lebo som ctil a stále ctím a mediálne pracujem na životnom príbehu bývalého majstra Slovenska a v 21. storočí prvého vicemajstra Európy z našej krajiny, ktorý je veteránom v jazde do vrchu. V roku 2016 získal dokonca titul majstra Európy v kategórii veteránov v jazde do vrchu. Menuje sa František Kmeť a pochádza z Banskej Bystrice.

Keď som sa týmito slovami snažil ospravedlniť vzácnym športovkyniam, Paulína sa usmiala a so sestrou pokračovali ďalej. Možno sa ponáhľali na tréning. Neviem. Isto však viem, oslovili ma obe. Svojim živým obrazom, otvorenosťou a bezprostrednosťou v bežnom dialógu. Klamal by som ak nenapíšem, aj dievčenským šarmom.

V tom čase som vôbec netušil , že som sa rozprával so študentkou Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bella v Banskej Bystrici. Isto som vedel, že so slovenskou reprezentantkou v biatlone áno. Stihol som však zaregistrovať jej bystré myslenie a empatiu. Dopísal som ju spolu so sestrou do môjho pracovného zošita k jej „spolurodákom“, spisovateľovi Ladislavovi Ťažkému, futbalistom Mariánovi Strelcovi a Viktorovi Pečovskému, ku ktorým som mal, predsa len, oveľa bližší vzťah. Vediac, že meno Balog patrí do širšej siete zemepisných názvov, ktoré sú charakteristické pre Slovensko. Aspoň tak o tom tvrdí ďalší zo známych občanov Čierneho Balogu, profesorVojtech Štulrajter v obsahovo i graficky nádherne spracovanej knižke Čierny Balog, ktorej autormi sú známi spisovatelia Peter Kováčik a Ladislav Ťažký spolu s kolektívom ďalších skvelých autorov.

Do tvojich rúk, vážený čitateľ si dovolím k napísanému s odvahou pribaliť o balockých rodákoch niečo viac. Tak som to urobil pred dávnymi rokmi aj v prípade ďalšieho čiernobalockého rodáka, plukovníka Československej armády Vojtecha Mihaliska, pod velením ktorého postavili vojaci I. československého armádneho zboru na historickej Dukle prvý cintorín a po víťazstve nad fašizmom tam vztýčili aj československú vlajku.

Paulína Fialková tiež upísala podstatnú časť svojho života Dukle. Dukle s prívlastkom – Vojenské športové centrum so sídlom v Banskej Bystrici. Tejto rodáčke od Hrona umožnili dostať sa do klubu s logom, ktoré pozná celý športový svet, tým zároveň do bohatého zoznamu špičkových reprezentantov našej krajiny jej skvelé športové výkony a ochota chcieť víťaziť a byť úspešnou pretekárkou v konkurencii najlepších na svete.

Keď sme sa spolu stretli v živote po druhý raz, už radila k doterajším najväčším úspechom tri medaily zo zimnej univerziády v Osrblí. Vo Svetovom pohári sa tešila zo zisku 2. miesto v pretekoch s hromadným štartom na 12,5 km v ruskom Ťumeni v sezóne 2017/2018.

Zatiaľ, ako nám sama prezradila, najlepší výkon svojej kariéry dosiahla na Zimných olympijských hrách v kórejskom Pchjongčchangu, kde sa vo vytrvalostných pretekoch na 15 km umiestnila na 5. mieste

Nedal som jej našim rozhovorom vedieť, že sa pokúsim jej úspechmi rozšíriť obsah vzácnej knihy, skutočnej kroniky jej rodiska, ale tak mi káže moje vnútro z úcty k rodákom, medzi ktorých patrí aj moja, žiaľ dnes už nebohá mamička. Rodáčka z brehu čarokrásneho a svojsky tečúceho Čierneho Hrona, ktorý im pretekal v centre Jánošovky, tesne za skromne učupeným dreveným domcom. Dávno, ešte v polovici minulého storočia zbúraným.

Komov, Krám, Medveďovo... Bože sladký, kto si dokáže všetky tie osady zapamätať zo Spojených štátov balockých, ako sme Čierny Balog zvykli nazývať na našom rodnom hornom Zemplíne, okrem skutočných čiernobalockých rodákov? Tak ako spomenutá kniha o tejto obci je o všetkých, ktorí sa tam narodili, aj pokusy o napísanie portrétov významných olympionikov v drese s logom Dukla Banská Bystrica chcú podávať múdre svedectvá bohatej histórie športovcov Dukly, ktorí v nej za doterajších vyše 50 rokov pôsobili, alebo pôsobia, tiež o tých, ktorí už pomreli. Ale boli špičkovými olympionikmi, známymi medailistami, vo svete športu uznávanými trénerskými či funkcionárskymi osobnosťami. 
Veľa mien sa patrí v súvislosti s históriou Dukly Banská Bystrica pospomínať. Málo obcí sa však môže pochváliť, ako Čierny Balog, že práve z tejto veľkej dediny, ktorá by snáď i mestečkom mohla dnes už byť, preslávili šport vo svete až štyria mladí ľudia. Najviac, zaznamenávam to bez čo len štipky červene na lícach, práve dievčina, ktorá uzrela svetlo sveta 25. októbra 1992, teda v deň, keď píšem tieto riadky, ale po 26. rokoch jej aktívneho života pod blankytným nebom nad horou, ktorá rastie do dnes pod oblokmi jej rodného domca.Tak, ako mohutnie a košatie jej športové i ľudské majstrovstvo.

Vymenovať úspechy je vec štatistická. Čo Paulínu k športu priviedlo, ako prenikala a vďaka čomu na špicu biatlonového sveta je však publicistika závažná a potrebná. Prinajmenšom taká, aby sa jej obsahom a súvislosťami mohli hrdiť všetci nie len z Čierneho Balogu, Dukly, ale celej Slovenskej republiky. Mohli by to byť i riadky, ktoré by jej predchodcom na mnohých postoch v Dukle či v slovenskom biatlone využili mnohí , do tohto športu srdcom i dušou, hlavne však odbornosťou a dobrým poznaním tejto problematiky, pre dôslednejšiu inventúru tohto športu. I to je dôvod, že týmito riadkami o doterajšej histórii tejto športovkyne sa neutiekam k jej hodnoteniu.

Domnievam sa, že hodnotenie človeka má vychádzať z toho, čo dáva, nie z toho čo je schopný získať. Preto s radosťou zaznamenávam meno a priezvisko jej prvého trénera, Miloša Berčíka, bežného Baločana, biatlonového nadšenca. Vtedy mala Paulína osem rokov, keď sa v škole prihlásila do krúžku. Neviem či si už vtedy uvedomovala, že rovnostárstvom je nesená i nechuť ku klasifikácii poradia, k známkovaniu úspechu. Isto však registrovala ako je dobré vyhrávať nad sebou a byť v cieli vďaka tomu pred súperkami možno aj preto, aby sa mohla zrovnávať stále najskôr v škole, neskôr v biatlonovom klube Osrblia, potom v štátnej reprezentácii a vďaka tomu i s najlepšími na svete. V súčasnosti ako úspešná absolventka spomenutej Právnickej fakulty UMB v Banskej Bystrici sa na vlastnej koži presvedčila, že to nič neuberá na dôstojnosti človeka. Naopak, víťazstvá nad sebou motivujú, zaväzujú a ako sama prezradila, zvyšujú chcenie dosahovať v živote stále viac.

Paulína na to vlastní svoje úžasné tromfy – cieľavedomosť, ctižiadosť a bojovnosť. Tieto vlastnosti si pochvaľuje nie len jej tréner bežeckých schopností, bývalý úspešný reprezentant našej krajiny v behu na lyžiach, Martin Bajčičák, ale aj reprezentačná trénerka Anna Murínová. Naša strieborná medailistka z majstrovstiev Európy, ktoré boli ruskom športovom centre biatlonu mestečka Ťumeň dáva svojim prístupom k plneniu svojich povinností v čase prípravy na ďalšiu sezónu svetu vedieť, že si uvedomuje ako je ťažké posúvať sa v svetovej špičke z krôčika po krôčiku na vyššie méty. Tak ako si uvedomuje záujem médií o tých, ktorí vedia vyhrávať i tie najprestížnejšie preteky. Preto tvrdí:
„Snažím sa všetko regulovať tak, aby moje pôsobenie vo svetovom biatlone malo zmysel, robilo radosť priaznivcom biatlonu, zdobilo výsledkovú listinu slovenskej reprezentácie a tým i logo môjho klubu, Vojenského športového centra Dukla Banská Bystrica.“

Tieto riadky sa snažia byť aspoň sčasti jej doterajším historickým i súčasným zrkadlom života v športe i pri ňom. Čitateľ sa prostredníctvom neho aspoň trošku zoznamuje odkiaľ prišla, kde sa rodili vlásočnice k jej športovej disciplíne, ako a vďaka čomu sa posúvala z rodiska do sveta športu. Zatiaľ sa v tomto prológu jej vlastnej knihy života nepomínajú i mnohí ďalší ľudia, ktorí by si to zaslúžili. Počínajúc rodičmi a pokračujúc športovými cestičkami jej mladších súrodencov. Ale každá, i tá najbohatšia história vždy začína prvými vetami. Tie ste v prípade Paulíny Fialkovej práve dočítali. Ak vás čo len trošku zaujali, isto ich budete obohacovať vlastným hľadaním a záujmom o ďalšie súvislosti. Možno raz budú mnohé príbehy z jej už dnes bohatého, zaujímavého a úspešného života aj pre vás a vaše rodiny posvätné.