„Spomienky na olympijský Mníchov mi nevybledli ani po polstoročí“ (Andrej Lukošík)

Nemuseli to byť ani priaznivci hádzanej, ale v Prešove i na jeho okolí asi všetci športoví fanúšikovia dokázali bez dlhého uvažovania povedať  tri krstné mená bratov Lukošíkovcov. Napriek tomu, že spoločne hrali iba jeden ročník I.čs. ligy. Samozrejme, muži pri pive viac hovorili o hokejových bratských trojiciach – Šťastných a Lukáčovcov, ale Lukošíkovci predsa len mali v niečom primát – v hádzanej pred nimi ani po nich sa už žiadne bratské trio neobjavilo. Karol, Andrej a Jozef boli medzi sedmičkami ešte niečím zaujímaví :trojicu tvorili Karol a o desať rokov mladšie dvojičky Andrej a Jozef. Aby to bolo ešte zložitejšie – Karol a Andrej boli ľaváci, čo bola jedna z ich výhod, Jozef klasický pravák...

Než sa dostaneme k tomu z bratov, ktorý je ústrednou postavou tohto článku, musíme spomenúť najstaršieho z nich, ktorý dvojčatám bol vo všetkom vzorom: v škole, v hádzanej i vo vzťahu ku každodennej práci.  Aby sme boli úplne presní, tak musíme doplniť, že ich mama porodila piatich chlapcov, z toho troch budúcich hádzanárov – Karol bol prvý z nich, najmladší Andrej a Jozef ho nasledovali. Keď dvojčatá mali dva roky zomrel im otec a tak Karolovi nezostávalo nič iné iba ho týmto dvom bratom nahradiť. Podarilo sa to, obaja ho počúvali na slovo, obdivovali ho a zároveň sa od neho učili to, čo bolo Karolovými prednosťami: vykláňačky, podstrely, prihrávky na pivota. To všetko sa však udialo až neskôr, keď po skončení základnej školy odišli z rodnej Levoče do Prešova študovať na stavebnú priemyslovku. Doma sa síce naučili základy hádzanárskej abecedy, ale chuť neustále sa zlepšovať im dodávali články v novinách, v ktorých sa písalo o Karolových hráčskych kvalitách. Hrdí boli najmä na to, že najstarší brat sa stal reprezentantom Československa v časoch, kedy sa to podarilo skutočne iba málo hádzanárom zo Slovenska. Okrem toho kto z ich okolia sa mohol pochváliť  tým, že majú brata, ktorý si v roku 1961 priniesol zo svetového šampionátu striebornú medailu? Vtedy kráčali po Levočských uliciach pyšní ako pávy. 

TITULY IBA PRE DVOJČATÁ

V Prešove sa dvojčatá rýchlo prispôsobili požiadavkám vtedy azda najlepšieho slovenského mládežníckeho trénera Ota Bandu a našli si miesto v zostave rovesníkov, z ktorých prevažná väčšina ako oni – síce bez problémov sa stali členmi širšieho prvoligového tímu mužov, plného hádzanárskych hviezd, ale na premiérovú nomináciu museli všetci trpezlivo čakať. O kvalite tohto dorasteneckého  tímu svedčí i to, že sa stal dvojnásobným majstrom Československa v kategórii starších dorastencov v rokoch 1964 a 1965. Andrej sa po prvýkrát medzi mužmi v boji o ligové body predstavil v auguste 1966 proti Slavii Praha, aj to len „vďaka“ zraneniu Vasiľa Greňu. Jozef  si musel počkať ešte o niekoľko týždňov dlhšie než Andrej. Všetci traja si zahrali spolu v ročníku 1966/67, brat Karol potom ukončil kariéru. Následne  Andrej a Jozef narukovali na vojenčinu do vtedajšej ČH Bratislava. „Asi sme  Karola v tom prvom spoločnom ligovom stretnutí nesklamali. Po jeho skončení  totiž urobil to, čo dovtedy nikdy – pozval nás na pivo, ktorého chuť sme dovtedy ani poriadne nepoznali. Týmto gestom dal najavo, že sme ho nesklamali a ako celé trio podali solídny výkon“, spomína s odstupom viac ako polstoročia Andrej Lukošík.

V roku 1972, kedy na olympiáde v Mníchove bojovali o medaily aj čs. hádzanári, Andrej Lukošík mal už svoju reprezentačnú premiéru dávno za sebou. Dokonca aj účasť na majstrovstvách sveta vo Francúzsku v roku 1972, ale to vôbec neznamenalo, že si oblečie aj olympijský dres. „Tréner Jiří Vícha  uprednostňoval českých hráčov a tak tí z východnej časti republiky museli byť výrazne lepší, než napríklad hádzanári z Prahy, Plzne, Karvinej či iných miest, len aby sa do reprezentácie dostali“, konštatuje po dlhých rokoch Andrej. „Nakoniec sme olympijský sľub skladali traja hádzanári zo Slovenska – brankár Peter Pospíšil, môj oddielový kolega Vincent Lafko a ja. Myslím si, že našu trojicu presadil druhý tréner čs. olympijského výberu Ladislav Šesták, ktorý Vincovi a mne dal šancu už v prešovskom prvoligovom tíme a k nám pridal ešte Petra. Pritom ja som bol zo slovenského tria najmladší,“ spomína A. Lukošík.

PREKVAPUJÚCA CESTA DO FINÁLE

Čs. hádzanárov nikto nepovažoval za kandidátov na niektorú z olympijských medailí. Napriek tomu, že pred piatimi rokmi sa stali majstrami sveta. To už ale bolo dávno a svetový šampionát 1970 vo Francúzsku odhalil veľa slabých miest v reprezentačnom mužstve, čoho potvrdením bola iba 7.priečka v konečnom poradí a teda aj veľké sklamanie. Omladený kolektív musel získať patričnú rutinu a preto kandidátov na miestenku do Mníchova čakalo až 58 /!/ medzištátnych zápasov, ktoré kompletne preverili schopnosti vybraných hráčov.

Úvodný súboj s najlepším mužstvom Afrického kontinentu – s Tuniskom priniesol zbytočnú nervozitu zo strany favoritov, teda mužstva ČSSR, čo sa prejavilo v množstve nepresností, strácaní lopty, ale po zmene strán už naši jednoznačne dominovali a postarali sa o zaujímavú exhibíciu, čo dokumentoval aj konečný výsledok 25:7!

V druhom stretnutí v skupine s Islandom ešte tri minúty pred koncom Severania vyhrávali 19:16 a našim sa iba so šťastím a obrovským nasadením podarilo vyrovnať.  Dokonca už za stavu 19:19 sme mali šancu vsietiť víťazný gól, ale po našej chybe sa už na výsledku nič  nezmenilo.  Nerozhodný výsledok  nám uchovával nádej na postup.

Tretí zápas sa pre čs. reprezentantov nezačal najšťastnejšie, kvalitný súper to dokázal využiť a získať trojgólový náskok. S pribúdajúcimi minútami  sme síce vyrovnali hru, dokonca raz i viedli /6:5/, ale potom sa Nemci presadili perfektnou streľbou z diaľky. Žiaľ, mimoriadne slabý deň mali aj obaja brankári Králik a Škarvan.  Výsledok zápasu 12:14 nepredstavoval iba neočakávanú a zbytočnú prehru, ale predovšetkým to, že postup do semifinále už nebol v našich rukách, ale v tuniských! Keby Islanďania nad severoafričanmi vyhrali o 22 gólov, tak by postúpili oni, ale nakoniec  vyhrali „iba“ o 11 – po výsledku 27:16, i keď už v 10.min. Island vyhrával presvedčivo 8:1!

V semifinále sme zdolali sebavedomých Švédov – a to i napriek tomu, že čs. hádzanári v skupinových zápoleniach neoslnili. Po výsledku 15:12 nás čakalo mužstvo Sovietskeho zväzu v ktorom zásluhou taktickej koncentrácie, disciplinovanej hry a výborného výkonu brankára Pospíšila /zo štyroch sedmičiek dve chytil/ tím ČSSR vyhral 15:12 po nerozhodnom polčase 7:7 a už bolo jasné, že minimálne získa strieborné medaily!

Boj o zlaté medaily mal jednoznačný priebeh. Napriek tomu prehra 16:21 nikoho až tak veľmi nemrzela. Juhoslovanom išlo iba o olympijské prvenstvo, čs. reprezentanti dosiahli viac, než od nich očakávali aj tí najväčší optimisti. Naši nemali čo stratiť, hrali uvoľnene, nepremenili však až päť pokutových hodov, v opačnom prípade by to bolo skutočné zápolenie o zlato. Podľa odborníkov mužstvo ČSSR pôsobilo dosť unavene a k zápasu už nastupovalo so spokojnosťou s 2.miestom... V každom prípade išlo o nečakaný úspech, o zisk jedinej medaily pre ČSSR v kolektívnych športoch /volejbalisti 6.miesto, volejbalistky 7.a basketbalisti 8./.

Polstoročie od zisku cenného kovu môžu osláviť iba ôsmi z nich, nežijú už ani tréneri J. Vícha a L. Šesták /Podľa A. Lukošíka najlepší tréner, ktorého poznal a pod vedením ktorého hral./

SPOLUHRÁČI AJ NENAHRADITEĽNÍ PRIATELIA

Z trojice slovenských strieborných olympionikov – hádzanárov z Mníchova už žije iba Andrej Lukošík. Tí dvaja mu stále chýbajú a v tomto roku aj v súvislosti s výročím XX. olympijských hier 1972. „S Petrom Pospíšilom sme sa ja a brat Jozef zblížili už v rokoch 1967-69 keď sme vojenčili v Červenej hviezde Bratislava. Peter bol o niečo starší od nás, už vtedy fotografoval a vďaka nemu mám stále snímky z našich zájazdov do Alžírska, Švédska i Švajčiarska. Nepamätám sa, že by za ne chcel od nás nejaké peniaze, stále nám ich daroval. Aj on rátal s tým, že po základnej vojenskej službe zostaneme v Bratislave, ale kvôli tomu, že mama sa už presťahovala do Prešova, rozhodli sme sa tam vrátiť aj my s Jozefom. Potom sme sa stretávali pri vzájomných ligových zápoleniach a neskôr v reprezentácii, v ktorej však nedostával veľa príležitostí. Čo je zaujímavé, v priebehu prípravy na olympiádu i počas nej jeho spolubývajúcim bol vždy Vinco Lafko, mojím Pavel Mikeš... Peter svoje brankárske kvality ukázal v semifinálovom zápase na olympiáde proti Sovietskemu zväzu a mal veľký podiel na tom, že toto stretnutie sme vyhrali a mali tak už isté strieborné medaily. Nikdy nezabudnem na jeho príchod do Prešova v roku 1975 už ako profesionálneho fotoreportéra týždenníka Štart  kedy spoločne s jednou kolegyňou pripravili o Karolovi, Jozefovi a mne veľmi peknú reportáž. Spomínam aj na naše príjemné stretnutie o desať rokov neskôr v Prahe na olympijskom plese, boli sme tam obaja s manželkami, bavili sa s Věrou Čáslavskou, Jožom Plachým a ďalšími prominentnými športovcami. Keby som ho mal charakterizovať iba niekoľkými slovami tak musím konštatovať, že Peter bol skvelý brankár, vynikajúci športový fotoreportér a výborný priateľ. Žiaľ, odišiel z tohto sveta predčasne v roku 2006 týždeň pred svojími 62.narodeninami. Svoju prácu skutočne miloval, ale večne sa niekam ponáhľal...  Ako som zaregistroval – okrem mnohých domácich ocenení ho Medzinárodný olympijský výbor vyznamenal svojou Trofejou Za šport a médiá. Zaslúžil si to, veď na pätnástich olympiádach, zimných aj letných, zhotovil unikátne fotografie, ktoré sa potom objavili v množstve reportáží aj v knihách“, oživuje si Andrej spomienky na dobrého priateľa.

„Na Vinca Lafka ma viažu spomienky už z rodnej Levoče. Bol o dva roky starší než my s Jozefom a tak aj v hádzanej mal pred nami určitý náskok. Končili sme základnú školu a Vinco už hral druhú ligu za mužov Levoče. Potom sme však dlhé roky hrávali spolu v Prešove. Na rozdiel od nás Vinco celý svoj život spojil s hádzanou a to i napriek tomu, že po zranení musel zanechať aktívnu činnosť. Dal sa na trénerskú dráhu a aj tá bola v jeho prípade úspešná. Spoločne s Martinom Gregorom doviedli Tatran v roku 1993 k poslednému titulu majstra Československa. Úspešne sa angažoval aj v Olympijskom klube Prešov, bol jeho prvým predsedom, objavil pre nás plážovú hádzanú...  Ako člen výboru klubu som mu pomáhal v práci, ale v decembri 2012 nečakane zomrel. Dlhé roky sme mali k sebe veľmi blízko, medzi sedmičkami i mimo nich, spájalo nás veľmi veľa. Dlho som si musel zvykať na to, že sa už nestretneme...“

Najstarší brat Karol mňa s Jozefom brával  na hádzanárske ihrisko na niektoré prvoligové stretnutia.  Nezabudnem na to, v ktorom Tatran hostil vtedajší Gottwaldov /teraz Zlín v Česku – pozn. aut./  a za domácich nastúpili také esá ako Anton Frolo, Vladimír Seruga, Jozef Matuščin a ďalší vynikajúci hráči. Vtedy som po prvýkrát videl hrať Tona Frola a s otvorenými ústami obdivoval všetko to, čo dokázal urobiť s loptou v rukách. Bol to skutočne svetový hráč! V mojich tínedžerských rokoch sa mi ani nesnívalo, že raz budeme spoluhráčmi. Pre mňa i Prešov bola veľká škoda, že potom prestúpil do Košíc, ale im výrazne pomohol k prebojovaniu sa medzi československú elitu. Neskôr som sa s Tonom Frolom stretol pri oslavách jubileí získania titulu majstrov sveta v roku 1967 a olympijského striebra 1972 v Mníchove. Vynikajúcemu hráčovi som vzdal úctu ako najlepšiemu slovenskému hádzanárovi 20.storočia na jeho pohrebe v roku 2017. Bol som na ňom s bratmi Horváthovcami a Ladislavom Šestákom, teda s tými, ktorí sa s nebohým zaslúžili o slávnu éru prešovskej hádzanej v minulom storočí. Vždy budem obdivovať spôsob hry, ktorý Tono predvádzal na ihriskách a ktorým súperov často privádzal k zúfalstvu“.

NEVYBLEDNUTÉ SPOMIENKY

Nebyť tej obrovskej tragédie, ktorú spôsobili palestínski teroristi z organizácie Čierny september, mal by na olympiádu v Mníchove v pamäti dodnes len tie najsvetlejšie spomienky na krásne zážitky. „Samozrejme, v prvom rade je mi stále smutno pri spomienke na zabitých jedenástich členov izraelskej olympijskej výpravy. Išlo o nevinné obete, ktoré zavraždili títo zabijáci a tento akt, verme, že prvý a zároveň aj posledný  sa v dejinách olympijského hnutia zapísal tými najčernejšími písmenami. Bolo to pred našim finále s Juhosláviou a veľa nechýbalo, že by sa neuskutočnilo.  Veď olympiáda bola na jeden deň prerušená a vtedy sa vážne uvažovalo o jej predčasnom ukončení.  Našťastie sa tak nestalo i keď aj celá naša výprava ťažko prežívala tento hrozný čin. V mníchove domáci pripravili podujatie s typickou nemeckou precíznosťou a do teroristického útoku všetko fungovalo ako švajčiarske hodinky.  Až na prísne stráženie olympijskej dediny. Aj ja som v nej stretol ľudí z Prešova i Bratislavy, ktorí sa do nej dostali a nemali tam čo robiť, boli to iba návštevníci športových súťaží. S takýmto útokom palestínskych teroristov však vtedy nerátali ani najskúsenejší bezpečnostní analytici. Osobne som si dovtedy pokojný život v Mníchove plne užíval. Voľné večery mi vyplňovali aj návštevy kina, chodil som, napríklad na premietanie u nás v tom čase neznámych chaplinoviek.  Pokiaľ som mal možnosť tak ma bolo možné stretnúť v hľadisku olympijského štadióna na atletických súťažiach. Potešil ma zlatý hod diskára Ludvika Daněka, bronz Evy Šuranovej v skoku do diaľky, bola to prvá medaila v atletike na olympiáde pre Slovenku, na druhej strane som bol smutný z toho, že Jožovi Plachému sa nepodarilo zopakovať nečakaný úspech spred štyroch rokov v Mexiku a jeho cesta za medailou skončila už v semifinále“, zalistoval si vo svojich spomienkach Andrej Lukošík. 

DO AMERIKY ZA SYNMI

Je otcom dvoch dospelých synov – Andreja a Denisa.  Obaja už dlhé roky žijú so svojími rodinami za Atlantikom v USA a rodičia ich v rámci svojich možností často navštevujú. „Naše deti sa stretávajú s Petrom Bondrom a jeho najbližšími a z tohto priateľského vzťahu sa mi raz ušla vstupenka na hokejové stretnutie NHL vo Washingtone. Bol to pre mňa veľký zážitok“, hovorí A.Lukošík starší.

KTO JE ANDREJ LUKOŠÍK

Narodený 5.októbra 1947 v Levoči. S hádzanou síce začal v rodnom meste, ale jeho talent sa naplno rozvinul až v Prešove už počas stredoškolského štúdia na stavebnej priemyslovke. Hrával predovšetkým na pravej spojke a spolu so svojím bratom Jozefom sa stali dorasteneckými majstrami Československa /1965, 1966/. Ako 19-roční obaja prešli do prvoligového tímu mužov, v ktorom vtedy hrali štyria majstri sveta z roku 1967 /A.Frolo, V.Seruga, M.Gregor a R.Horváth/. Až na dva roky, strávené v zelenej vojenskej uniforme, kedy hrával za ČH Bratislava, celú svoju aktívnu kariéru prežil v Tatrane Prešov.  Dvojnásobný majster ČSSR medzi mužmi /1969,1971/, trojnásobný víťaz Čs. pohára. Hral na dvoch svetových šampionátoch /1970 vo Francúzsku 7.miesto, 1974  v NDR 6.miesto/.  Jeho  najväčším úspechom je účasť na OH 1972 v Mníchove, na ktorých hrali iba traja Slováci, pričom A.Lukošík bol najmladší z nich. Podieľal sa na nečakanom úspechu čs. hádzanárov – olympionikov, ktorí nečakane získali strieborné medaily. A.Lukošík svoj najlepší výkon na OH podal v semifinále proti ZSSR /15:12/. Celkovo v čs. reprezentačnom tíme odohral 96 oficiálnych stretnutí.  V premiérovej ankete o najlepšieho hádzanára Slovenska v  roku 1973 sa stal jej víťazom.  V najvyššej čs. súťaži odohral 275 stretnutí a dal v nich 606 gólov. Je držiteľom titulu majster športu, Strieborných kruhov SOŠV, laureátom Siene slávy slovenskej hádzanej. Diaľkovo vyštudoval Stavebnú fakultu SVŠT. V súčasnosti ako dôchodca vášnivý hubár, lyžiar a turista.

NAJSKÔR ŠKOLA, POTOM HÁDZANÁ

Najstarší brat Karol bol v tomto nekompromisný: na prvom mieste musí byť štúdium a až po ňom šport!  To bola jeho životná filozofia, ktorú nekompromisne presadzoval nielen voči sebe, ale i mladším dvojčatám. Jednoducho, chlapci na tréningy mohli ísť až vtedy, keď mali hotové úlohy a naučili sa to, čo sa naučiť mali. Nečudo, že Andrej i Jozef patrili medzi najlepších v učení, konkrétne na Strednej priemyselnej škole stavebnej v Prešove i na hádzanárskom ihrisku. Dôkazom toho bol aj fakt, že obidvaja boli vybraní medzi najlepších študentov z celého Československa, ktorých pozvali na stretnutie s prezidentom republiky. „Bolo to v roku 1966, navštevovali sme tretí ročník priemyslovky a odmenili nás cestou do Prahy, kde sme sa zúčastnili na prijatí vtedajším prezidentom ČSSR Antonínom Novotným. Išlo síce o veľmi formálnu akciu, ale predsa – vtedy výlet do Prahy bolo pre nás veľké dobrodružstvo a spolužiaci i spoluhráči nám ho patrične závideli. K tomu, že sme prešli sitom kandidátov na členov  východoslovenskej delegácie k hlave štátu prispelo i to, že obaja sme hrali v družstve, ktoré sa vtedy stalo stredoškolským majstrom Československa v hádzanej“, vysvetlil Andrej.

JOZEF MU STÁLE CHÝBA

 „Sú ako dve hrozná, nikto ich nerozozná“, spievala  niekedy pred sedemdesiatimi rokmi vtedajšia hviezda slovenskej populárnej hudby Melánia Oláryová. Táto pieseň o imaginárnych dvojičkách bola na tie časy veľmi obľúbená a neraz ju počuli aj bratia Andrej a Jozef Lukošíkovci, jednovaječné dvojčatá, ktoré boli stále spolu. V škole či na hádzanárskom ihrisku. Ich kariéra sa dlho vyvíjala rovnako, obaja ovenčení titulmi dorasteneckých majstrov Československa začali v elitnej mužskej prvoligovej súťaži hrať v ročníku 1966/67. S pribúdajúcimi rokmi sa však viac darilo Andrejovi, ktorý už v roku 1970 hral na majstrovstvách sveta vo Francúzsku, ale Jozef sa musel uspokojiť s tým, že je „iba“ prvoligový hráč.  „Ja som bol ľavák a zároveň mal výhodu, že ma tréneri mohli v zostave zaraďovať na miesta pravej spojky či na krídle. Brat bol pravák a zásadne hrával ako stredná spojka a na tejto pozícii bola všade silná konkurencia. Okrem toho sme mali rozdielne povahy a ja stále každému tvrdím, že jednovaječné dvojčatá veľmi často nerozmýšľajú na rovnakej vlne, jednoducho každý z nich je svojská osobnosť. Jozef na rozdiel odo mňa nebol taký ctižiadostivý, neobetoval hádzanej toľko, koľko ja. Tiež sa skôr oženil i stal otcom a tak, v jeho prípade rodina dostala prednosť pred športom, jednoducho svoj talent nevyužil tak, ako mohol. Ani do prvoligovej súťaže sme nevstúpili spoločne, ja už v úvodnom kole ročníka 1966/67 a Jozef až v treťom. V oboch prípadoch však dostať sa do seniorského áčka nebolo také jednoduché. Veď v Tatrane mali vtedy až štyroch majstrov sveta! S bratom som však bol v neustálom kontakte, aj počas štúdií aj v práci. Je to veľmi smutné, keď jedno z dvojčiat zomrie oveľa skôr než to druhé. Na svet prišli spoločne a tak by z neho mali aj odísť... Za Jozefom je mi stále smutno a veľmi mi chýba“, so smútkom v hlase konštatoval Andrej.

Jozef Lukošík zomrel koncom júla 2020 vo veku 72 rokov.  Bol držiteľom dvoch titulov majstra ČSSR v kategórii starších dorastencov a jedného seniorského z roku 1971. V najvyššej čs. súťaži odohral 261 stretnutí v ktorých bol autorom 516 gólov. Rovnako ako Karol a Andrej, aj Jozef získal titul majstra športu. S bratom Andrejom v roku 1967 hrali na dorasteneckých MS vo Švajčiarsku, okrem toho v seniorskej reprezentácii odohral štyri stretnutia.

SKUTOČNÍ AMATÉRI

Aj s odstupom rokov sa to zdá neuveriteľné, že hádzanári Tatrana Prešov, napriek  tomu, že patrili medzi čs. špičku a z ich radov vyšli mnohí reprezentanti, boli v podstate vždy amatéri. Teda takmer celú druhú  polovicu 20.storočia.  Niektorí z nich boli učitelia – tí trénovali iba raz do týždňa /!/ popoludní. Ostatní sa na antuke objavovali častejšie a občas, vo výnimočných prípadoch, aj predpoludním. Teda aspoň tí, ktorí pracovali v niektorom z tzv. patronátnych podnikoch. Andrej a Jozef Lukošíkovci úspešne absolvovali stavebnú priemyslovku a preto našli uplatnenie v dnes už neexistujúcich Pozemných stavbách Prešov. Chodiť každý deň pracovať a až potom trénovať bola pre nich samozrejmosť. Nuž, ich najväčší konkurenti z Dukly Praha niečo také nepoznali.  Ich jedinou povinnosťou bolo iba svedomite  trénovať a vo všetkých stretnutiach dôstojne reprezentovať Československú ľudovú armádu a celú republiku. Jednoducho, boli to naozajstní profesionáli, i keď to navonok, najmä v cudzine, úspešne tajili.

Prešovskí hádzanári, ktorí keď v ligovom ročníku skončili na 2.mieste, tak to ich priaznivci považovali za neúspech, dostávali mesačne tzv. kalorické vo výške 300 korún. Ich priatelia, futbalisti Tatranu, však až o päťsto viac, a to i napriek tomu, že v niektorých ročníkoch hrali iba v I.SNFL.

Všetci traja Lukošíkovci však mali jasnú predstavu o svojej budúcnosti: získať patričné vzdelanie a po skončení športovej kariéry sa živiť každodennou prácou. Najstarší Karol to dotiahol až na námestníka riaditeľa podniku Frukona Prešov, dvojičky diaľkovo absolvovali Stavebnú fakultu SVŠT v Bratislave a stavbárčine zostali verní až do odchodu na dôchodok. Svoje vedomosti uplatnili aj pri stavbe rodinného dobu brata Karola. „Po roku 1989 sme sa pustili do podnikania a napriek tomu, že všade okolo nás vládol nedostatok peňazí, neviedlo sa nám zle. Naša firma dokonca stavala domy na kľúč a zrejme dobre, pretože zákazníkov sme mali dosť. Dnes si však už užívam dôchodok, ale stále mám platné licencie na vykonávanie prác stavbyvedúceho i stavebného dozoru. Využívam ich iba vtedy, keď  takúto pomoc potrebuje niekto z okruhu mojich priateľov“, hovorí Andrej Lukošík.