Napriek tomu Prešov v sezóne 1966/67 reprezentoval našu vlasť v Pohári víťazov pohárov.

Tento úspech dosiahol po finálovom súboji s Duklou Praha.  Obidve stretnutia síce prehral, ale Dukla získala okrem pohára aj titul majstra a Prešov sa tak zapísal medzi účastníkov významnej medzinárodnej súťaže. Svoje účinkovanie v nej však skončil už v predkole PVP s Bayernom Mníchov.

V Prešove sa viedli mnohé diskusie, odznela tvrdá kritika na adresu hráčov, výboru i trénerov. Veľkú pozornosť príčinám vypadnutia Tatrana z najvyššej súťaže venovali aj vtedajšie Prešovské noviny. Vo svojom 23. čísle pod titulkom Namiesto posledného komentára okrem iného uverejnili: Od prvého jarného ligového zápasu v Košiciach hral Tatran hlboko pod bývalú formu, prešovská pôda prestala byť nebezpečná. Až na niekoľko svetlých momentov v dvoch, troch zápasoch, nikto nemohol hru Tatrana poznať. Stačí pripomenúť, že Tatran na jar nevyhral ani jeden jediný zápas a góly, ktoré strelili útočníci sa dajú spočítať na prstoch jednej ruky. Dnes sa každý pýta prečo? Na prvé miesto dávame príliš radikálne a neuvážené uvoľňovanie hráčov bez kvalitnej náhrady. Čí to bol nápad, to dnes ťažko zistíme, no bol to zlý nápad. L. Pavlovič i Obert nemuseli odísť. Ale pripomíname, toto súhlasné uvoľňovanie nezačalo v januári, začalo už dávno predtým. Vyberali sme len náhodné mená bývalých príslušníkov Tatrana: R. Pavlovič, Lesňák, Pašiak, Jarabinský, Medviďovci, Ferjančík, Janoščin, Ďurica, Urban, Ferenc, Krzák, L. Gavroň a mnohí ďalší.

Súhlasíme, mnohí odišli z vážnych dôvodov, no nemuseli všetci. Treba raz konečne napísať, že výbor FO Tatrana nepracoval vždy najlepšie. Niektorí jeho členovia sa žiaľ do futbalu nerozumejú, boli len v pozícii fanúšikov, čo síce nie je zlé, ale kto mal potom sledovať napríklad vidiecke talenty, kto seriózne a odborne hodnotí výkony hráčov, kto mal pomáhať trénerovi? Slovom výbor Tatrana zaspal na vlaňajších strieborných vavrínoch a prebudenie je nanajvýš nepríjemné – druholigové. So stratou prvej ligy sa žiaľ mení i spoločenský význam. Nejde len o to, že napríklad v Prahe každý týždeň čítali slovo Prešov v najväčších denníkoch. Ide o to, že Tatran sa staral i o zahraničnú popularitu. Veď vedel niekedy občan Kuvajtu, že existuje nejaký Prešov?

V Prešovských novinách pod titulkom Nastane sťahovanie sme si okrem iného prečítali: Býva v našom futbale zvykom, že lanári z klubov v celej republike sa na vypadnuté mužstvo vrhnú a vyberajú si to najlepšie. O útočníka Štefana majú napríklad veľký záujem oba bratislavské kluby Slovan i Inter a hovorilo sa i o pražskej Slávii. Bomba má vraj namierené do Sparty. Rias sa chce vrátiť domov, do Lučenca. Hovorí sa o Holešovi, ktorý sa chce vrátiť do Žiliny a tiež o Petruľákovi, ktorý chce posilniť druholigového nováčika Spišskú novú Ves. Výbor Tatrana však vyhlasuje, že nemieni uvoľniť žiadneho hráča.

V náročnej atmosfére nespokojnosti sa hráči Tatrana začali pripravovať na nový súťažný ročník v B skupine druhej ligy. Priebeh súťaže veľa radosti nepriniesol. V hráčskom kádri tréneri Jozef Karel, Gejza Sabanoš a potom Dodo Reimann vystriedali až 28 futbalistov, ktorí svojou hrou vybojovali len štvrté miesto v tabuľke. Ani druhý rok účinkovania v druhej lige nepriniesol úspech v podobe postupu. Tréner Reimann budoval mužstvo, stabilizoval jednotlivé formácie,  ale jeho úsilie znamenalo druhé miesto v tabuľke. V novom ročníku prišiel opäť Jozef Karel. Zmeny nastalo aj vo výbore FO. Predsedom po Jánovi Dančovi sa stal Jozef Nižník. Stabilizovaný kolektív, obetavá a cieľavedomá práca priniesli úspech. Prvoligovú príslušnosť vybojovali pod vedením J. Karela a G. Sabanoša títo hráči: Červeňan – Štefan, Čabala, Majerník, Semka, Mačupa, Husár – Meľuch, Turčányi, Jančík, Maňkoš, Lipták, MUDr. Velecký, Takács, Balogh, Bičkoš, Onufrák.

Radosť z postupu sa premietla do celého športového života v Prešove. Nadšenci koženej založili klub priateľov Tatrana Prešov pod názvom TATRAN KLUB.