Hlučné slová, nízka úroveň politickej kultúry poznačená ostrými útokmi na vládu Roberta Fica a stranu SMER SD vypĺňajú program rokovaní Národnej rady Slovenskej republiky v záverečnej etape terajšieho volebného obdobia. Poslanci z radov kresťanských strán KDH a SDKÚ DS spolu s prebehlíkmi , ktorí sa v týchto stranách politicky vyliahli, predkladajú rôzne nereálne návrhy, často motivované osobnými záujmami. Ignorujú úspešné výsledky vlády v oblasti riešenia tých vážnych a zložitých problémov, ktoré opozícia v časoch svojho vládnutia pravidelne vyrábala. Viacerí zabúdajú a možno ani nevedia, že slovenský národ je vzdelaný, má dobrú pamäť a logicky rozmýšľa. Žiaľ, toto s určitosťou nemožno povedať o tých aktívnych, arogantných a zlovestných poslancov, ktorí už mnoho rokov sedia v parlamentných laviciach. Až príliš často nehovoria pravdu, niekedy vykrikujú, prerušujú rečníkov a s patričnou dávkou nadšenia a sebavedomia tárajú nezmysly, vymýšľajú kauzy, šermujú s rôznymi listami s jediným cieľom – znevažovať vládu aj parlamentnú väčšinu. Propagujú strany, ktoré v predchádzajúcich voľbách nikto nevolil a tak parlamentnú pôdu doslova zneužívajú na vlastnú predvolebnú kampaň.

Široká verejnosť sa čuduje, že opoziční politici podceňujú silu verejnej mienky. Práve ona je jednoznačne na strane terajšej vlády. Dokumentujú  to aj rôzne prieskumy verejnej mienky, v ktorých strana SMER SD dosahuje až 40% dôveryhodnosť. Ostatné majú veľké problémy prekročiť hranicu desiatich percent predvolebných preferencií.

Stranu SMER SD v júni podporovalo 39,3%, v auguste 39,9%, v októbri 40% a v novembri až 41% opýtaných. Strane SIEŤ v júni dôverovalo 9,3%, v auguste 8,3%, v októbri 9,7% a v novembri 11,3% respondentov. KDH v júni získalo 9,4%, v auguste 9,3%, v októbri 6,3% a v novembri 7,1% opýtaných občanov.

Uvedené čísla potvrdzujú, že najsilnejšie parlamentné opozičné strany nie sú silnou konkurenciou a navyše nedokážu voličov presvedčiť, že sú schopné úspešne a dobromyseľne viesť našu vlasť na ceste ďalšieho rozvoja.

Väčšina občanov si v súvislosti s činnosťou týchto strán na slovenskej politickej scéne viac ako inokedy s trpkosťou spomína na roky vládnutia M. Dzurindu a jeho prisluhovačov z rôznych strán. Vtedajšiu pravicu aj ľavicu spájala predovšetkým túžba po moci. Ľudia nezabudli ako predstavitelia vlády v rokoch 1989 – 2006 a v rokoch 2010-2012 presadzovali a uplatňovali mnohé protiľudové zdravotnícke, sociálne a ekonomické zákony a ani na činy ministrov akými boli Kaník, Brocká, Fronc, Lipšic, Palko, Mikloš, ale aj na tých, čo vládli iba dva roky. Svojou  „kvalitnou“ činnosťou sa často prezentovala aj skupina týchto poslancov - Žitňanská, Fedor, Uhliarik, Jurzyca, Krajcer, Galko, Simon, Miškov a Mihál.

Napriek tomu viacerí z nich sa opäť usilujú získať moc aj postavenie, lenže už v iných straníckych tričkách. Prebehlíci zradili strany v ktorých sa politicky vyliahli a sklamali priateľov. Stále platí – kto zradí raz, zradí...

V tejto súvislosti sa do centra pozornosti celkom zákonite dostáva otázka: do akej miery môžu voliči veriť prebehlíkom, akú majú istotu, že v stranách, do ktorých účelovo vstúpili vydržia celé volebné obdobie? Opäť sľubujú a navrhujú priam zázračné riešenia. Za každú cenu chcú upútať pozornosť. Konajú tak preto, lebo veľmi dobre vedia, že bez poslaneckých mandátov sa z večera na ráno stanú iba trpaslíkmi na politickej aj spoločenskej scéne.

Častejšie im treba pripomínať pravdy právd zaznamenané v BIBLII. Hovoria: „Dajte si pozor na tých, čo vyvolávajú rozbroje a pohoršenia a vyhýbajte sa im, lebo slúžia iba svojmu bruchu, sladkými rečami a poklonami zvádzajú srdcia nevinných. Chráňte sa falošných prorokov, ktorí k vám prichádzajú v ovčom rúchu, ale vo vnútri sú to draví vlci.“

Všeobecne by mala platiť zásada – kto porušuje spoločenské pravidlá, nerešpektuje názory iných a koná tak, že svojím správaním na parlamentnej pôde dáva priestor zlobe, nenávisti a pocitu nadriadenosti, si dôveru občanov nezaslúži.

Škoda, že niektorí až príliš pohodlní poslanci zo strany SMER SD nepripomínajú svojim oponentom, večným kritikom, roky a činy ich vládnutia. Mali by sa ich pýtať, ako plnili predvolebné sľuby. Ako plnili volebné programy. Vládni poslanci by mali hovoriť aj o početných štrajkoch, ktoré za vládnutia M. Dzurindu prebiehali po celej našej krajine. Okrem iných protesty odborárov, lekárov, zdravotníckych sestier, lekárnikov, učiteľov, poľnohospodárov, Rómov a dokonca aj dávno nevídané protesty policajtov. Vhodnou témou pri odvolávaní terajších ministrov mala byť aj problematika výpredaja strategických podnikov, odovzdávanie bánk do súkromných cudzích rúk aj riešenie zložitých problémov len na úkor občanov. Rast daňového zaťaženia, zvyšovanie cien, nájomného, plynu, cestovného, benzínu, platby za stravu v nemocniciach a zvýšená daň z pridanej hodnoty, aj to boli kroky, ktoré mali zabezpečiť prosperitu krajiny.

Mnohí opoziční poslanci sa tvária ako neviniatka a dokonca chcú vytvárať dojem slušnosti, spravodlivosti a čestnosti. Takéto neúprimné a falošné prejavy v ich konkrétnom správaní dnes, tak ako i v minulosti, nemajú žiadny význam a ani cenu suchého lístia v predvolebnej jeseni.