V marci pred dvoma rokmi zomrel v Bratislave rodák zo Šiah, jeden z najvýznamnejších slovenských historikov, univerzitný profesor, doktor vied Richard MARSINA, významný matičiar. Onedlho si pripomenieme jeho nedožitých sto rokov (4. mája 1923 - 25. marca 2021). Preto jedna zo spomienok na profesora Marsinu hovorí, ako bol tento vedec odbornou podporou aj pre Slovenské národné noviny.

Marsinova storočnica je príležitosťou pre čitateľov Slovenských národných novín, ako aj pre historikov pripomínať si dielo tohto všeobecne uznávaného vynikajúceho odborníka na stredovek. Nejde len vzdialené dejiny. Ide o to, že Marsinovo dielo nám dáva odpovede o slovenských dejinách, o tom, aké majú Slováci svoje dejiny. Ako povedal autor a vydavateľ niekoľkých kníh Richarda Marsinu Pavel Dvoŕák, slovenské dejiny treba vyhrabať spod stáročného nánosu a sprístupniť ľuďom. To robil vzdelanec Marsina celým svojím originálnym dielom. Všetci by mali mať o slovenské dejiny záujem, pretože znalosť koreňov, poznanie a chápanie predkov je rozmer, bez ktorého človek jednoducho nie je celý.

■ VZDELANIE A VYTRVALOSŤ

V roku 1997 vyšlo v edícii o. i. Na-dácie Osudy predkov Marsinovo dielo Legendy stredovekého Slovenska, spomínaný vydavateľ sa vyjadril, že taká kniha ešte nikdy nevyšla a ukázalo sa, že tu jestvuje ideálny autor, historik na vrchole svojich síl, historik európskeho mena, erudovaný a skúsený najlepší znalec slovenského stredoveku profesor Marsina. Ide teda o pozoruhodný osud, ktorému sa až po roku 1989 dostalo úplnej satisfakcie.

Mimoriadny úspech dosiahol vďaka vzdelaniu a vytrvalosti. Preskúmal a publikoval dva zväzky Slovenského diplomatára a dva zväzky komentárov k nim. Prepis všetkých písomných prameňov do roka 1260, kde je zmienka slovacík. Všetkého, čo sa týka Slovenska a Slovákov v celouhorskom listinnom materiáli, prispelo k tomu, že sa stal jedným zo zakladateľov modernej slovenskej historiografie. Napokon bol to Richard Marsina, ktorý vytrvalo nielen vo vedeckej práci, ale aj vo verejných vystúpeniach zdôrazňoval potrebu vedeckej disciplíny slovenské dejiny, čo sa napokon stalo realitou najmä po vzniku Slovenskej republiky. Bol o. i. jeden z dvoch prvých svetských historikov, ktorý skúmal Zoborské listiny z roka 1111 a 1113 — tie nemajú páru v celom súbore archiválií o uhorskom kráľovstve a dokladajú prevažne slovenské osídlenia až do tretiny nášho dnešného územia.

■ SPOR O SVÄTOPLUKA

Podstata našich spomienok na dielo profesora Marsinu spočíva v tom, že v ére prudkých politických a mediálnych sporov bol pre Slovenské národné noviny oporou vyváženého vecného prístupu. Napríklad, keď šlo o pokus odstrániť alebo premiestniť Svätoplukovu sochu na Hrade a najmä odstrániť z nápisu citát pápežskej buly, zmienku o kráľovi Svätoplukovi. Bol to vtedy, v roku 2010 (I), návrh predsedu parlamentu R. Sulíka, ktorý rozhorel prudký politický a mediálny spor ani dnes po toľkých rokoch nezabudnutý. Iba je prekrytý súčasnou mäťežou, v ktorej R. Sulík stále hrá aktívnu úlohu, i keď už nezostavuje účelové komisie, ktoré by mali rozhodovať o slovenských dejinách. Slovenské národné noviny sa vtedy obrátili na profesora Marsinu ako výnimočného svedka, ktorý si prečítal v latinskom origináli historický písomný materiál, pôvodné listiny či ich prepisy z vatikánskych archívov. Listiny zo stredoveku, ktoré sa nečakane stali predmetom prudkých sporov v slovenskom 21. storočí. Ako vedec sa Marsina nikdy nezapájal do politických sporov a bridilo sa mu zjednodušovanie. Ale na otázku o tom, či bol Svätopluk kráľom, odpovedal jednoznačne nielen s odvolaním na listiny, ale aj na skutočnosť, ako Svätopluka považovali za suveréna, vládcu, teda nespochybniteľného vladára. Pápežská bula z roka 880 je text, v ktorom pápež kladie Svätopluka na úroveň ostatných kresťanských panovníkov vtedajšej Európy. V tom čase bolo pozoruhodné, že v susedných Čechách, presnejšie na Morave, v archeologickom nálezisku v Mikulčiciach návštevníka vítala veľká mapa o „územnom vývoji štátu Mojmírovcov od začiatku zjednocovacieho procesu od 30. rokov 9. storočia po smrť kráľa Svätopluka Velikého v roku 894“.

Okrem toho tam bola mapa, kde sú vyznačené hranice dnešných štátov a cez rôznofarebné línie hraníc, kam v rôznych obdobiach siahala Veľkomoravská ríša. Najväčšie zmeny spadajú do obdobia Svätopluka. Je to pozoruhodná mapa, zahŕňa časti Európy, kde je dnes Nemecko, Poľsko, Rakúsko, až po bulharské hranice a z dobrej polovice, kde je dnešné Maďarsko.

■ PÄTICA SLOVENSKÝCH VEDCOV

Pod týmto textom, ktorý citujeme, je uvedené, že sa „opierajú o práce historikov B. Kleina, A. Rutkaja, R. Marsinu, ktoré dal dovedna J. Dekan“ . Teda všetko slovenských vedcov, historikov, archeológov, matičiarov a sčasti členov Historického odboru Matice slovenskej. Doma nikto nie je prorokom, ale na Morave v Mikulčiciach, kde vykopali základy jedenástich kostolov, nebol problém uvádzať Svätopluka ako kráľa. A to na mieste, kde cez rieku, v slovenskom susedstve, v Kopčanoch stojí najstarší zachovaný veľkomoravský kostol - kaplnka sv. Margity Antiochijskej. Naša sprievodkyňa v Mikulčiciach o. i. pripomenula, že to bol Slovák, rodák z Osuského, zakladateľ slovenskej archeológie Štefan Janšák, ktorý stál nielen na začiatku tunajších objavov, ale aj pri formovaní názorov, na ktoré nás upozornil profesor Marsina. A to, že rieka Morava tu meandrovala, menila riečisko a tak to, čo dnes vnímame ako moravskú, dnešnú českú stranu, bolo dávno na mieste, ktoré dnes označujeme za slovenské.

Pre Slovenské národné noviny sa stal profesor Marsina oporou, aj čo sa týka výkladu misie solúnskych bratov sv. Cyrila a Metoda a vzniku biskupstiev na území dnešných stredoeurópskych štátov. Jednoznačne možno povedať, konštatoval profesor, že nitrianske biskupstvo je najstaršie vo východnej časti strednej Európy. Biskupstvá vznikali na územiach, kde už kristianizácia dosiahla určitý stupeň, lebo na vznik biskupstva musel byť súhlas pápežskej stolice v Ríme. V Nitre vzniklo biskupstvo v júni 880, je to spomenuté v pápežskej bule Industriae tuae, adresovanej Svätoplukovi. Touto listinou bola zriadená aj moravská cirkevná provincia, na čele ktorej bol arcibiskup Metod a jeho podriadeným biskupom bol biskup Wiching, v Nitre vysvätený na výslovnú žiadosť Svätopluka.

Slovenské národné noviny požiadali profesora Marsinu, aby sa pozrel na situáciu v okolí - v Prahe vzniklo biskupstvo až v roku 973, v Ostrihome až na začiatku druhého tisícročia, približne okolo roka 1002. Pokiaľ ide o Krakov, bolo to koncom desiateho storočia, ale presný rok sa nevie. Nitrianske biskupstvo je najstaršie vo východnej časti strednej Európy, malo však krátke trvanie. Biskup Wiching bol v Nitre desať až jedenásť rokov po vyhnaní Metodových žiakov, ale pre rozpory so Svätoplukom odišiel z Veľkej Moravy a na biskupský stolec v Nitre bol vymenovaný nový biskup až okolo roka 900. Biskupstvo vzriiklo práve v Nitre, lebo to vyplynulo z vtedajšej politickej organizácie Veľkej Moravy. Vieme, že Nitra bola sídlom nástupcu trónu veľkomoravskej dynastie od prvej polovice tridsiatych rokov 9. storočia. Z hľadiska vládcu bolo namieste, keď vznikla cirkevná organizácia, že prvý podriadený biskup bol vymenovaný na tom území, ktoré bolo politickým centrom v rámci Veľkej Moravy. Tým bolo Nitriansko. Bolo to prirodzené, Svätoplukovi na tom záležalo aj preto, že predtým, ako sa stal ústredným kniežaťom, ústredným vládcom Veľkej Moravy, bol v Nitre, bol pomerme samostatný, mal suverénne postavenie.

Ostrihomské biskupstvo vzniklo zhruba o sto rokov neskoršie ako nitrianske, bolo teda postavené na jeho základoch? Je jasné, že územie Nitrianskeho biskupstva muselo byť v okolí Nitry, bolo to teda na sever od Dunaja. Ostrihomské arcibiskupstvo vzniklo preto, lebo Ostrihom bol sídlom panovníka, Ostrihom nemal územia v dnešnom Madärsku, väčšina územia bola na sever od Dunaja, do 18. storočia patrilo Ostrihomskému arcibiskupstvu, Nitra sa obnovila na prelome 11. a 12. storočia, potom vzniklo Banskobystrické, Spišské a Rožňavské biskupstvo. Môžeme povedať, že Ostrihomské arcibiskupstvo dostalo územia, kde bola kristianizácia najsilnejšia a v tom čase najživšia.

■ TÉZA DUNAJSKEJ SYNODY

V roku 2016 sme sa nestora slovenskej medievalistiky, rešpektovaného medievalistu, v novinárskom žargóne stredovekára, spýtali, či pociťuje zadosťučinenie, keď sa potvrdila jeho téza, že ak boli v Nitre kamenné chrámy, bol to vyšší stupeň kristianizácie, a že dejiny kresťanstva na našom území sú staršie, ako je dátum príchodu misijných bratov. Bola to síce téza, ale opierala sa o vysvätenie kostola v Nitre arcibiskupom Adalrámom v roku 828. Téza sa opierala o uznesenie tzv. Dunajskej synody z deväťdesiatych rokov ôsmeho storočia, keď sa rozhodovalo o tom, že územia vymanené spod moci Avarov treba kristianizovať. Z pohľadu histórie sv. Cyrila a Metoda skutočne nemožno pokladať za prvotných kristianizátorov na našom území. Svätí Cyril a Metod však boli rozširovateľmi územia kristianizácie. Nitriansky Pribinov kostol svedčí o rozširovaní kristianizácie v pôvodnom Nitriansku. Nitriansko bolo západným územím dnešného Slovenska. No už za Svätopluka, keď bol v Nitre, začalo Nitriansko expandovať, Svätopluk robil výboje aj smerom na východ, a ak zoberieme dnešné územie východného Slovenska, tam už možno považovať sv. Cyrila a Metoda za prvotných kristianizátorov. Takto treba misii rozumieť. Kresťanstvo je v mnohorakých dejinných podobách kontinuálnou súčasťou nášho historického vývoja, kresťanstvo má na Slovensku vytrvalú kontinuitu.

■ DOKLAD Z 9. STOROČIA

Pokiaľ ide o pozoruhodnosti v súvislosti s Nitrou, významné je už len samotné jestvovanie listín. Len pre Nitru máme takýto doklad z deviateho storočia, pre nijaké iné slovenské mesto nemáme písomný doklad z deviateho storočia, v listine sa hovorí o Veľkej Morave, ale nie o konkrétnom mieste. Dve ďalšie najstaršie dodnes zachované v origináli sú tiež spojené s Nitrou, sú to Zoborské listiny z rokov 1111 a 1113. Ďalšou významnou listinou je zakladajúca listina kláštora v Hronskom Beňadiku.

„Pre mňa je jednoznačné, že Slovensko bolo kresťanské, kontinuitne kresťanské od deviateho a potom nepochybne od jedenásteho storočia až doteraz. Kresťanstvo vplývalo na všetok vývoj na dnešnom Slovensku. Pokiaľ ide o zmeny, situácia sa zmenila od polovice dvadsiateho storočia. Podľa mňa kresťanstvo na Slovensku žilo veľmi silne aj za socializmu, aj keď nebolo oficiálne podporované,“ uzavrel tému profesor Marsina.

Pri príležitosti osemdesiatych piatych narodenín profesora vyšla pozoruhodná publikácia Tatársky vpád. V slovenskej historiografii dovtedy nejestvovalo a doteraz nejestvuje podrobnejšie spracovanie tatárskeho vpádu. Kniha vyšla dvojjazyčne - v latinskom origináli na pravej strane a na ľavej strane slovenskom preklade. Je to prvé takéto vydanie materiálu, ktorý nebol v slovenčine sprístupnený. Okrem iného v nej vysvetľuje pôvod slova Tatári zo slova tartarus, čo znamená podsvetie, teda v kresťanskom ponímaní peklo, čiže Tatári boli vnímaní ako pekelníci. Hoci v skutočnosti nešlo o Tatárov, ale o Mongolov.

Pre Slovenské národné noviny sa vtedy profesor Marsina vyjadril, že nič a nikdy nemožno zjednodušovať, ale terajším slovníkom sa dá povedať, že v ére tatárskych vpádov (1241 - 1242) išlo o zrážku kultúr. Ba bola to nielen zrážka kultúr, ale zrážka civilizácií, ktorá sa vtedy odohrávala na našom území. Tu už v tom čase prevládala kresťanská kultúra a tatársky vpád predstavoval úplne inú kultúru, iný prístup. Cenné je, že máme o tom svedectvá súčasníkov. Máme svedectvá povedzme o tom, aký bol vzťah k ľudskému životu, bol to obrovský rozdiel. Na strane mongolských oddielov, ktoré sem vtrhli, sa napríklad za bojovníka nepovažoval muž, ktorý nezabil istý počet protivníkov. Bolo to do očí bijúce, preto sa zachovali svedectvá. Cenné je, že máme svedectvá uhorských dominikánov, ktorí si to všimli na svojich cestách, keď hľadali predkov či príbuzných starých Maďarov na rôznych územiach, medzi iným v povodí rieky Volgy.

■ MONGOLSKÝ VPÁD

V skutočnosti ide o mongolský vpád. Obyvatelia dnešného Slovenska sa ocitli v kliešťach, severný prúd smeroval cez dnešné Poľsko, južný prúd cez Hrozenkovský priesmyk smerom na Trenčín a Bánovce a pustošili aj Ponitrie. Musela byť tuhá zima, lebo začiatkom januára 1242 prekročili zamrznutý Dunaj z terajšieho slovenského brehu na terajší maďarský breh.