Medzi najvýraznejšie osobnosti slovenskej rozhlasovej aj novinárskej žurnalistiky jednoznačne patrí Gabriel Zelenay. Človek, ktorý vášnivo miloval život, svoju novinársku profesiu a bezhranične s veľkou láskou slúžil svojmu povolaniu. Bol jeho verným a oddaným bojovníkom. V časoch dobrých aj zlých vedel, kde je jeho miesto, na ktorej strane je pravda. Aj dnes si mnohí uvedomujeme, akú užitočnú prácu vykonal.

S Gabrielom Zelenayom som prežil významnú životnú etapu. Spoznali sme sa v roku 1967 pri otvorení nového, na vtedajšie časy moderného, zimného štadióna v Prešove. Potom sme spolu strávili niekoľko dní počas Majstrovstiev Európy juniorov v ľadovom hokeji v Prešove v decembrových dňoch v roku 1970, na ktorých vynikajúci reportér a nadšenec športu nemohol chýbať. Stretávali sme sa aj pri iných športových a telovýchovných podujatiach v čase, keď som aktívne pracoval v telovýchovnom a športovom hnutí aj ako člen Predsedníctva Slovenského zväzu ľadového hokeja v období 1968 – 1970 v Bratislave.

Debatovali sme na rôzne témy, dominovali otázky okolo futbalu, hokeja a atletiky. Veľa času sme venovali problematike starostlivosti o mladú generáciu. Náš vzájomný vzťah sa výrazne upevnil v roku 1971, teda v čase, keď som mal ako športový redaktor príležitosť úzko spolupracovať s veľkým Zelenayom pri organizovaní druhého ročníka Československej športovej olympiády v Prešove. Bol hlavným organizátorom riaditeľom a doslova dušou celého podujatia, ktoré si o rok pod názvom Veľká cena získalo ohromnú popularitu nielen doma, ale aj za hranicami našej vlasti. Stalo sa tak práve jeho zásluhou. Úspešne zvládal všetky problémy, prekážky, bojoval s neprajnosťou, ale aj so závisťou.

Prepojení spoločným záujmom sme často hľadali východiská a cesty na zvyšovanie príťažlivosti a športovej kvality tohto mládežníckeho športového aj spoločenského podujatia, ktoré si zapísalo deväť vydarených ročníkov. Napísal som o ňom mnoho správ, komentárov, článkov a rozhovorov s organizátormi a so športovcami. V jednom z nich, ktorý uverejnil denník Šport (č. 160/1973) Gabo Zelenay okrem iného povedal:

„Výsledky, ktoré dosahujú moji spolupracovníci sú jednoducho fantastické. Je to rozhodne najschopnejší kolektív, aký u nás na úseku telesnej výchovy poznám. Presný,  disciplinovaný, náročný voči sebe a obetavý. Dnes už na vysokej úrovni vie, čo treba urobiť a čo je zbytočné. Najväčším kladom je nesmierna láska k deťom a z toho prameniaca úcta jedného k druhému. Celý kolektív si uvedomuje, že každý jednotlivec, aj ten malý žiak pri dverách ubytovne, je dôležitý pri zdarnom priebehu celého podujatia. Skutočnosť, že nedošlo k nedorozumeniam medzi členmi komisie, hovorí o vysokej spoločenskej i odbornej úrovni jednotlivcov. Sme nesmierne radi, že veľká cena si získala mnoho priateľov i nadšencov od tých najmladších, ale aj skúsenejších, ktorí svojou radou veľmi účinne pomáhajú. Na športoviskách, v rôznych funkciách pôsobí staršia generácia, ktorá dokáže obetovať voľný čas.

Mojou túžbou je, aby každý, kto má rád šport, prišiel medzi mládež a pomáhal. Bez skúsených ľudí nemôžeme rátať s úspechmi. Veľmi nás teší, že sme zaznamenali rekordy Veľkej ceny, ktorá dokumentuje možnosti mladej generácie, keď sa tu šport stáva prostriedkom vzájomného poznania, porozumenia a priateľstva. Preto je o Veľkú cenu stále väčší záujem nielen doma ale aj v zahraničí.“

Práve Veľkej cene vďačím, že sme sa s Gabom zblížili z vlastnej vôle, slobodne, dobrovoľne. On ako skúsený, všestranne vzdelaný nezištný radca a ja ochotný dlhé hodiny počúvať jeho vzácne myšlienky o športe a živote vôbec s akcentom na vzájomnú spoluprácu najmä v oblasti starostlivosti o mladých ľudí. Mal som vždy veľkú radosť a potešenie pobudnúť s ním pár hodín pri akejkoľvek príležitosti.

Po roku 1990 to boli už naše pravidelné, takmer každodenné stretnutia na pôde Združenia slovenských novinárov v Bratislave, keď sme obidvaja pôsobili v jeho vedení, potom v Slovenskej televízii, kde som pracoval ako zástupca Ústredného riaditeľa, neskôr v redakcii Nový deň a od roku 1998 v Únii slovenských novinárov.

Málo je ľudí, o ktorých je možno so stopercentnou istotou povedať: je to muž na správnom mieste. Gabo k nim patril. V živote, v rodine aj v práci. Som presvedčený, že nie je veľa tých, ktorí si môžu zakaždým povedať, že mali alebo majú úprimného a obetavého priateľa. Ja to vďaka Gabovi môžem konštatovať. Tak to cítim. On bol v našom priateľstve vedúca osobnosť, človek, od ktorého som sa veľa naučil.

Na počesť veľkého muža som sa podujal spracovať rôzne spomienky a fakty dokumentujúce jeho život a dielo v publikácii Legenda Gabo Zelenay, reportér a glosátor.

Gabriel Zelenay sa navždy a na poprednom mieste zapísal do kroniky slovenskej žurnalistiky a kultúry. Celá jeho tvorivá, ale aj organizátorská činnosť sa pretavila do úcty k človeku, k vlasti a k hodnote slova. Slova, ktoré pomáha budovať, tvoriť, zveľaďovať a nie rúcať, nivočiť, ubližovať či znevažovať. Vždy, aj v najhorších a najzložitejších životných situáciách dokázal aj tú najneúprosnejšiu kritiku problému a krutú pravdu o jednotlivcovi, o jeho chybách či omyloch povedať a napísať mimoriadne citlivo bez najmenšieho spoločenského či etického vybočenia. Dokázal to preto, lebo veľmi veľa vedel. Bol nesmierne vzdelaný, talentovaný a navyše aj chcel. Napriek mnohým peripetiám, vážnym, doslova existenčným ťažkostiam aj veľkej tragédii, ktorá ho postihla v rodine, keď za nejasných okolností stratil svojho jediného syna...

Všetky prekážky, ktoré mu život priniesol, zvládol dôstojne, nikdy nie lamentovaním a už vôbec nie plačom. Úsmev sa mu nikdy, ani v tých najťažších chvíľach nevytratil z tváre. Bol to úsmev, ktorý som za tie roky spoznal dôverne. Úsmev ľudskosti, pochopenia, za ktorým sa skrývala aj bolesť. Z jeho tváre vždy vyžarovalo odhodlanie a túžba čo najviac dokázať i neúnavnosť , ale aj rytierstvo ducha intelektuála, akých na Slovensku máme v ostatných rokoch čoraz menej. Najväčšiu radosť mal vtedy, ak autoritou „svojho“ rozhlasu, ktorému venoval celý svoj najaktívnejší život a novín, pre ktoré pracoval, sa postavil za vec, za človeka, ktorý mal problémy, ťažkosti a ocitol sa v životnej tiesni, on mu uveril, stavil naňho, bojoval – a vyhral. Jeho obdivuhodný optimizmus, nadšenie, tvorivosť a invencia aj dnes mnohých, ktorí si spomenú na jeho rozhlasovú a novinársku prácu, podnecujú do aktívnej činnosti.

V roku 1992 bol pri založení Združenia slovenských novinárov, ktoré sa prihlásilo k širokému programu zápasu o pravdivý obraz Slovenska v Európe a vo svete. V roku 1998 činnosť tejto novinárskej organizácie značne ochabla a preto sme sa spolu s Gabom Zelenayom rozhodli založiť novú novinársku organizáciu – Úniu slovenských novinárov. Stretli sme sa v reštaurácii hotela Kyjev v Bratislave spolu s Dušanom Kerným, Milanom Blahom, Dušanom Kleimanom, Milanom Piovarčim, Petrom Šefčovičom, Ladislavom Ťažkým a Pavlom Bleyom. Zagratulovali sme Gabovi Zelenayovi k jeho 76. narodeninám a na druhý deň sa vo veľkej sále firmy Doprastav konala ustanovujúca schôdza novej novinárskej organizácie. Vďaka Gabovi Zelenayovi, ktorý ju vybudoval na pevných základoch, funguje dodnes.