Športové zápolenia ľudí zbližujú a upevňujú priateľstvá

 

Tieto dávno známe slová sa jednoznačne potvrdili 13. januára 2023 v priestore verejnej Knižnice Jána Boccatia v Košiciach počas spomienkového ceremoniálu udeľovania Pamätnej plakety Storočnica Gabriela Zelenaya za vynikajúce výkony a úspešnú reprezentáciu slovenského športu na domácej aj svetovej scéne. Podujatie sa konalo pod patronátom J. E. dr. h. c. Ing. Rudolfa Schustera, CSc., prezidenta Slovenskej republiky v rokoch 1999 – 2004.

 

V úvodnom príhovore predseda Únie slovenských novinárov, ktorá vznikla 27. novembra 1998, okrem iného povedal: „Gabriel Zelenay predstavuje nesmiernu hodnotu. Bol a ostáva vynikajúcim reportérom, komentátorom a žurnalistom. Storočnica je v každom historickom kalendári číslo, ktoré upúta pozornosť. Tak je to aj dnes, keď so všetkou úctou spomíname na roky života, tvorivej práce a organizátora rôznych podujatí a najmä zakladateľa našej únie, Gabriela Zelenaya, ktorý 26. novembra 1922 prišiel na tento svet. Bol nielen vynikajúcim reportérom, ale aj novinárom, publicistom a spisovateľom. Reportovanie však bolo jeho vášňou, ani nie zamestnaním, ale doslova povolaním. Možnosť komunikácie spolu s poslucháčmi mu dávala celkom zabudnúť na všetky starosti a trápenia, ktoré ho sprevádzali po celý tvorivý život. Všetko podriaďoval túžbe byť dobrým hostiteľom tých, ktorí prijali pozvanie do Slovenského rozhlasu a jeho prostredníctvom aj pozvanie osobné. Reportovanie bolo jeho láskou, láskou najväčšou. Vyše jednej hodiny dokázal reportovať aj medzinárodný turnaj v šachu. Často zdôrazňoval, že vynikajúci reportér musí vedieť reportovať aj kvitnutie ruží.

V mnohých športových a spoločensko-zábavných reláciách pozornosť poslucháčov upútal nielen príslovečným, jeho vlastným humorom, ale dokonca aj spevom prispieval k spestreniu programu. Spieval populárne slovenské melódie, avšak s vlastným textom, ktorý si v jednom prípade počas priameho vysielania sám vymyslel.

 

Všetky prekážky, ktoré mu život priniesol, zvládol dôstojne, nikdy nie lamentovaním a už vôbec nie plačom. Úsmev sa mu nikdy, ani v tých najťažších chvíľach, nevytratil z tváre. Bol to úsmev, ktorý som za tie roky spoznal dôverne. Úsmev ľudskosti, pochopenia, za ktorým sa skrývala aj bolesť. Z jeho tváre vždy vyžarovalo odhodlanie a túžba čo najviac dokázať, i neúnavnosť, ale i rytierstvo ducha intelektuála, akých na Slovensku máme v ostatných rokoch čoraz menej.

 

Najväčšiu radosť mal vtedy, ak sa autoritou svojho rozhlasu, ktorému venoval celý svoj najaktívnejší život, a novín, pre ktoré pracoval, postavil za vec, za človeka, ktorý mal problémy, ťažkosti a ocitol sa v životnej tiesni. On mu uveril, stavil naňho, bojoval – a vyhral. Takto to bolo, keď v roku 1978 zorganizoval v Prešove prvú medzinárodnú československú pioniersku olympiádu, na ktorej nechýbali mladé športové nádeje z celej Európy a dokonca aj z Kuby. Všetky problémy riešil na vysokej profesionálnej úrovni s pocitom veľkej zodpovednosti.

 

Jeho obdivuhodný optimizmus, nadšenie, tvorivosť a invencia mnohých aj dnes, ktorí si spomenú na jeho rozhlasovú a novinársku prácu, podnecujú do aktívnej činnosti.“

 

Účastníci spomienkového stretnutia si so zvýšeným záujmom vypočuli slová PhDr. Jozefa Jarkovského, dlhoročného redaktora Slovenského rozhlasu štúdia Košice, ktorý okrem iného povedal: „Pán Zelenay bol človek, ktorý znel všade a všetci ho mali radi. Keď sa pre niečo nadchol, bol ochotný za to doslova položiť dušu. Jeho pohľad na poslucháča bol iný, považoval ho za svojho hosťa, hosťa pri rádiu. Je známe, že bol impulzívny, ale vytrvalý človek, ktorý musel mať pohyb, aj keď sedel. Bol schopný a ochotný komentovať aj také podujatia, ktoré iní redaktori nerobili. Napríklad šerm.

Mnohé jeho profesionálne vyznania jednoznačne dokumentovali presvedčenie, že úlohou reportéra je stvárňovať všetko to, čo emotívne cíti športovec, tréner, ale aj to, čo cíti on, aby si poslucháč vedel plasticky predstaviť dianie a udalosť, o ktorej hovoril.

 

Reportovanie bolo jeho vášňou a nie zamestnaním ani povolaním. Úctu a obdiv k jeho rozhlasovému majstrovstvu vysoko oceňovali nielen poslucháči, ale aj významní domáci aj zahraniční odborníci.“

 

Potom nastala slávnostná chvíľa, keď najúspešnejší športovci prevzali z rúk predsedu únie Jozefa Kuchára Pamätné plakety a diplomy za vynikajúce výkony a úspešnú reprezentáciu slovenského športu na domácej a svetovej scéne. Porota ÚSN udelila Pamätnú plaketu týmto športovcom a žurnalistom:

 

IN MEMORIAM

 

Mgr. Karolovi Polákovi – vzácny človek, výrazná osobnosť, vynikajúci televízny komentátor, publicista a spisovateľ. Celý svoj plodný život zasvätil statočnej, dôslednej a obetavej tvorivej práci. V nej do posledných chvíľ svojho života videl a nachádzal zmysel žitia a ľudského šťastia. Jeho životná cesta, z ktorej odišiel vo veku 81 rokov je poznačená veľkou profesionalitou, obetavosťou a neustálym bojom za veci spravodlivé. Bol nielen vynikajúcim komentátorom, vzdelaným, principiálnym, ale aj pracovitým mužom. Svoje rozsiahle vedomosti a presvedčivý talent dal pevne do služieb slovenskému národu, jeho vzdelanosti a kultúre. Veľký kus práce vykonal aj v Slovenskom rozhlase, ale k tým najúspešnejším patrí 30 rokov v Slovenskej televízii, z ktorej odišiel v roku 1991. Bol a ostane nenapodobiteľným majstrom hovoreného slova. Neoblomný vo svojich krédach. Skutočná nemenná legenda športovej televíznej žurnalistiky.

 

Jozefovi Bombovi – patril medzi vynikajúcich futbalistov, vynikal rýchlosťou, húževnatosťou, bojovnosťou aj fyzickou zdatnosťou. V Tatrane Prešov hral v rokoch 1957 – 1959, potom nastúpil na vojenskú základnú službu v Červenej hviezde Brno a v roku 1961 sa vrátil späť do Tatrana Prešov. Jeho dres obliekal až do roku 1966, potom prestúpil do VSS Košice. Reprezentačný dres Československa obliekol 13-krát, dvakrát nastúpil za olympijskú reprezentáciu a dvakrát za B-mužstvo Československa. Bol v kolektíve Československej republiky, ktorý si na majstrovstvách sveta v roku 1962 v Chile vybojoval striebornú medailu. Za veľký úspech považoval rok 1964, keď hral v tíme Európy proti Škandinávii. V drese Tatrana Prešov bol v Československej futbalovej lige v roku 1964/65 v tabuľke druhý a o rok neskôr Prešov skončil na 3. mieste. Hral vo finále Československého pohára v roku 1966. V drese Tatrana Prešov v sezóne 1966/67 hral v prvom kole Pohára víťazov pohárov proti Bayernu Mníchov. Bol nositeľom titulu Majster športu, v prvej lige odohral 266 zápasov a dal v nich 6 gólov. Často ho trápilo zranené koleno. V desiatke najlepších prešovských športovcov 20. storočia bol v rokoch 1963 a 1964. Jednoznačne patril k tým futbalistom, ktorí ani po skončení aktívnej činnosti neupadli do zabudnutia. Úspešne si počínal v náročnom povolaní na poste právnika.

 

PhDr. Vladimírovi Martinčekovi - Zemplínčan telom i dušou, narodený 3. augusta 1930 v Michalovciach, určitý čas žil v Trebišove, odkiaľ pochádza jeho manželka Eva, nakoniec sa jeho trvalým domovom stali Košice a v nich štúdio Čs. rozhlasu. Hovorievalo sa o ňom, že mikrofón miloval tak, že s ním dokonca spával... Futbal mu bol bližší, ale v časoch jeho pôsobenia v Košiciach nemal partnera na hokej a tak sa musel venovať aj tomuto najrýchlejšiemu kolektívnemu športu. Bol známy dokonalou a teda precíznou prípravou na každé stretnutie, Česi vysoko oceňovali jeho  odbornosť a najmä objektívnosť. Svojho času živou legendou sa stala jeho reportáž z prvoligového stretnutia Tatran Prešov – Nitra, v ktorom jeho mladší brat Alojz vsietil až 6 gólov, podľa iných zdrojov ich bolo až sedem. Na svojom konte mal reportovanie takých nezabudnuteľných stretnutí ako Lokomotíva Košice – AC Miláno v PVP, Tatran Prešov – Bayern Mníchov s vtedy vychádzajúcou hviezdou Beckenbauerom, ale najmä zápas Československo – Maďarsko na neutrálnej pôde vo francúzskom Marseille v ktorom sa hralo o postup na MS 1970. Bol členom takého silného tímu slovenských rozhlasových športových reportérov, ktorý tvorili Oskar Mana, Gabriel Zelenay, Rudof Galo, Mária Lukačovičová – Závarská a do ktorého vstupoval vtedy mladučký Stanislav Dutka. Vladimír  Martinček to kariérne dotiahol až na riaditeľa Čs. rozhlasu, štúdio Košice. Žiaľ, z tohto sveta odišiel priskoro a nečakane vo veku iba 62 rokov.

 

Ladislavovi Konečnému – košický rodák sa pôvodne chcel stať lekárom, ale nakoniec prednosť dostali láska k športu a športovej žurnalistike. V denníku VEČER bol určitý čas vedúci športového oddelenia, pričom jeho prioritnými odvetviami boli basketbal a hádzaná. Podkošovému športu dokonale rozumel, veď sám niekoľko rokov obliekal druholigový dres Slávie Univerzita Košice. Potom jeho cesta viedla do vtedajších Východoslovenských novín. Vedenie redakcie využilo jeho svedomitý prístup ku každodennej práci a poverilo ho zodpovednou funkciou – vedúceho vydania, teda editora, ktorú vykonával dôsledne a zodpovedne. Laco Konečný slúžil ako príklad ostatným kolegom. Žiaľ, stresové situácie sa negatívne prejavili na jeho zdraví, a tak v roku 2016 vo veku 70 rokov navždy opustil svoju rodinu, kolegov aj priateľov, ktorí si vysoko vážili jeho úprimnosť a úsilie pomôcť každému, kto pomoc potrebuje.

 

Eve Šuranovej – prvá slovenská atlétka, ktorá vybojovala olympijskú medailu. Bolo to v roku 1972 na olympijských hrách v Mníchove, kde výkonom 667 cm, čo bol zároveň nový československý rekord v skoku do diaľky, obsadila tretie miesto. O nezvyčajnej a závideniahodnej atletickej všestrannosti tejto skromnej športovkyne svedčí i to, že sa stala československou rekordérkou nielen v skoku do diaľky, ale i v behoch na 100 m, 200 m, 80 m, 100 m cez prekážky a v päťboji. Dovedna vytvorila 25 československých rekordov. Na majstrovstvách Československa si vyskákala a vybehala až 13 titulov. Eva Šuranová je až dvojnásobná olympionička, úspech z Mníchova chcela zopakovať o 4 roky neskôr v kanadskom Montreale, žiaľ, šťastena sa od nej odvrátila chrbtom. Trikrát štartovala aj na európskych šampionátoch, v roku 1974 si výkonom 660 cm vybojovala striebornú medailu. Československo reprezentovala v 29 medzištátnych stretnutiach.

________

 

Potom na rad prišli reprezentanti viacerých športových odvetví. Pamätnú plaketu prevzali:

 

MUDr. Anton Kopčák oslávil v minulých dňoch osemdesiatku. Bývalý dlhoročný primár chirurgie vo Vojenskej a potom v Železničnej nemocnici v Košiciach sa už dávno a na popredné miesto zapísal aj do bohatej kroniky slovenského futbalu. A celkom oprávnene. Veď mnoho rokov popri svojom náročnom povolaní sa staral aj o zdravie najmladšej futbalovej generácie VSS Košice. Bol klubovým lekárom mužstva Lokomotívy Košice a rôznych futbalových reprezentácií. V rámci chirurgie sa venoval aj liečbe športovo-futbalových úrazov. Mnoho príbehov rôznych futbalových osobností si veľmi dobre pamätá na doktora Kopčáka, ktorý mnohým svojou profesionalitou prinavrátil zdravie. Jeho život dokumentuje aj láska k futbalu, ktorá zostala pre dr. Kopčáka zo všetkých vášní najsilnejšia. Potvrdil to aj na oslave životného jubilea, keď povedal: „Nesmierne si vážim dňa, v ktorom som získal motiváciu a zápal pre futbalovú krásu, ktoré mi vštepili viacerí tréneri, ale aj hráči počas môjho pôsobenia medzi futbalovými osobnosťami. K futbalovej láske existuje toľko ciest a príbehov, koľko je futbalistov, funkcionárov a skutočných verných priaznivcov tejto hry. Cesta každého z nich je osobná. Futbalové cesty Slovenskom, Českom, Maďarskom, Nemeckom, Poľskom, Francúzskom, Holandskom, USA, Talianskom a Švajčiarskom znamenali pre mňa úžasnú školu života. Práve z týchto ciest som veľa ťažil v oblasti starostlivosti o futbalovú generáciu. Znamenali bohatstvo, ktoré v sebe stále nosím. „Spomienky sú ako vtáci, keď ich nechytíš, odletia. A ja v tých spomienkach žijem.“

 

JUDr. Eugen Longauer – dlhoročný úspešný vedúci funkcionár v hádzanárskom tíme žien ZVL Prešov. Výraznou mierou sa podieľal na celkovom rozvoji a úspechoch prešovskej ženskej hádzanej. V súťažnom ročníku 1983/84, keď Prešovčanky získali titul majstra Československej republiky, bol predsedom telovýchovnej jednoty a vo februári 1988 sa stal na 10 rokov predsedom hádzanárskeho klubu. Bolo to obdobie mnohých víťazstiev a rôznych úspechov nielen na domácej, ale aj zahraničnej scéne. V zložitých situáciách pomáhal riešiť rôzne problémy a ťažkosti k všeobecnej spokojnosti. V roku 1986 sa hráčky ZVL opäť tešili z majstrovského titulu a potom ešte dvakrát. Za najväčší osobný úspech by mohol aj dnes považovať, že spoločnými silami medzi telovýchovnou jednotou a vedením podniku ZVL dokázali úspešne vyriešiť mnoho problémov. Pomerne v rekordne krátkom čase zvládli náročnú úloh, keď hádzanárky dostali vlastnú strechu nad hlavou. Hádzanárska hala sa zaradila medzi významné športové objekty. Okrem štyroch titulov majstrov republiky sa do povedomia športovej verejnosti dostala aj účasť družstva ZVL v súťaži o Pohár európskych majstrov, ktorá mala mimoriadne vysokú úroveň. Na spomínaných, ale aj ďalších výrazných úspechoch ženskej hádzanej v Prešove má veľký podiel práve dr. Eugen Longauer.

 

PhDr. Jozef Jarkovský, redaktor Slovenského rozhlasu. Vyštudoval Filozofickú fakultu UPJŠ v Prešove a po jej absolvovaní vstúpil na žurnalistickú pôdu. Patrí k mužom, ktorí svoju profesionálnu činnosť zasvätili práve Slovenskému rozhlasu. Za mikrofón sa postavil v roku 1980 v Košiciach a pracuje tam dodnes. Charakteristickou črtou jeho osobnosti je vysoká profesionalita, presnosť, dôslednosť a vysoký pocit zodpovednosti za každé povedané slovo adresované rozhlasovému poslucháčovi. Úctu a obdiv k jeho reportérskemu majstrovstvu vysoko oceňujú nielen poslucháči, ale aj významní odborníci. Ako jediný slovenský žurnalista prevzal v roku 2007 v Moskve z rúk prezidenta IIHF Reného Fasela hokejového Oscara – sošku hokejistu – ako cenu Hokejovej federácie IIHF a Medzinárodnej asociácie športovej tlače za prínos v rozvoji svetového hokeja. V roku 2015 získal Výročnú cenu Miroslava Procházku. V júni 2017 prevzal Cenu Gabriela Zelenaya za všestrannú žurnalistickú činnosť. Jeho úspešnú rozhlasovú kariéru potvrdzuje aj účasť na siedmich olympijských hrách v pozícii hokejového odborníka. Neuveriteľných 40 rokov pripravuje materiály z Medzinárodného maratónu mieru v Košiciach. Začal v roku 1980. Ako redaktor absolvoval až 25 majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji.

 

Ing. Vladimír Mezencev – novinár, publicista a komentátor. Do sveta žurnalistiky vstúpil až príliš skoro. Už počas štúdia na vysokej škole pociťoval potrebu vyniknúť práve v tvorivej oblasti. Pochopil, že z neho nebude dobrý námorný dôstojník. Neprekážalo mu prežiť na mori celé týždne. Dobre znášal búrky aj vysoké vlny, ale postupom času ho práca na lodi prestala zaujímať. A tak začal rozmýšľať, čo ďalej. Už počas štúdia niektoré noviny a časopisy prejavili záujem o jeho správy a reportáže zo zahraničia a najmä také, ktoré sa zaoberali problematikou športu. Môžbyť aj preto po skončení vysokoškolského štúdia jeho prvým pracoviskom bolo košické štúdio Československej televízie. Postupne začal spolupracovať s Východoslovenskými novinami s denníkom Ľud aj s mládežníckou Smenou. Po určitom čase sa ocitol v redakcii Košického večera, neskôr večerníka, ale aj v denníkoch Nový deň a Republika. Takmer 20 rokov je najaktívnejším spolupracovníkom internetových novín Slovenský rozhľad, ktoré začali vychádzať v tlačenej forme už v roku 2000.

 

Milan Kaľavský – fotoreportér. Tejto profesii sa venuje prakticky celý svoj život, ktorý s fotoaparátom začal pred 62 rokmi. Aj v súčasnosti ho často vidieť na rôznych športových a spoločenských podujatiach. V rokoch 1965 – 2001 pôsobil v Krajskom múzeu v Prešove, zhotovil tisícky negatívov z oblasti priemyslu, poľnohospodárstva, prírodných vied, archeológie, etnografie, kultúry, ale najmä z oblasti telesnej výchovy a športu. Svojimi fotografiami prispieval a prispieva do rôznych odborných časopisov a vydávaných publikácií. Bol dlhoročným spolupracovníkom Prešovských novín, Východoslovenských novín, Prešovského večerníka a svojimi fotografiami prispieval aj do periodík Práca, Smena a Šport. Zúčastňoval sa na rôznych výstavách v Prešove a v Košiciach a aj v tomto období sa zúčastňuje rôznych podujatí. V roku 2017 sa zúčastnil na celoštátnej výstave Foto atak v Trenčíne. V marci 2018 otvoril samostatnú výstavu Fotonávraty v Prešove.

 

Vladimír Gombár (1961) hral desať sezón v Tatrane Prešov. Do Prešova prišiel zo Stropkova v lete 1980. Pomerne rýchlo sa zaradil do mužstva skúsených futbalistov, akými boli Vlado Rusnák, Šajánek, Oboril, Majerník, Šálka, Bubenko, Sobota a Komanický. Spomínaní futbalisti pomáhali mladému hráčovi, od ktorých sa veľa naučil, a to všetko premietol do svojej pomerne dlhej futbalovej kariéry. Nespoliehal iba na futbal, ale po skončení gymnázia študoval na Pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove. Vždy bol oporou mužstva, ktoré si pod vedením trénera Štefana Nadzama vybojovalo postup do prvej Československej futbalovej ligy. V tabuľke strelcov patrí na popredné miesto. Viac rokov sa venoval trénerskej práci v Tatrane Prešov a ako tréner pôsobil vo viacerých kluboch na východnom Slovensku. Jeho prioritou je pedagogická činnosť.

 

Eduard Čabala – futbalista mimoriadnych kvalít, dlhoročná opora zadných radov Tatrana Prešov. V ročníku 1972/73 získal v drese prvoligového mužstva svoj najväčší úspech v celej futbalovej kariére, ktorým bolo druhé miesto v prvej československej futbalovej lige. V drese Tatrana absolvoval v najvyššej československej súťaži 166 zápasov. Napriek tomu, že stále hral v obranných radoch, na svojom konte má aj 5 prvoligových gólov. Patril k najslušnejším futbalistom v prvoligovej súťaži. Aj v tvrdých osobných súbojoch dokázal bojovať v rámci platných pravidiel. Po skončení aktívnej činnosti sa venoval trénerskej práci. V mužstve Tatrana pôsobil v rokoch 1986 – 1987 spolu s Petrom Majerom. Bolo to veľmi komplikované a náročné obdobie. Hráčom často zdôrazňoval, že musia dávať góly v každom zápase. „Za chvíľkové zaváhanie niektorých jednotlivcov sme v mnohých zápasoch ligovej jesene zaplatili krutú daň.“ Mnoho rokov bol predsedom Združenia futbalových internacionálov Tatrana Prešov a obetavým organizátorom medzinárodného halového futbalového turnaja internacionálov o Pohár mesta Prešov.

 

Božena Mažgutová – jedna z najlepších československých hádzanárok v minulom storočí. V tom čase naše popredné hráčky patrili medzi európsku špičku a na Slovensku hrali prím. Z rodných Sečoviec sa cez Košice dostala do Prešova. V družstve žien bola v roku 1984, keď Prešovčanky vybojovali účasť v Pohári európskych majsteriek. Mierou vrchovatou sa podieľala na získaní štyroch titulov majsteriek republiky pod vedením trénerov Martina Gregora, Milana Mikuša a Dušana Daniša. Československo reprezentovala na Olympijských hrách v Soule, ktoré obsadilo hodnotné 5. miesto. Z majstrovstiev sveta 1986 si priniesla domov cennú striebornú medailu. Veľmi ju mrzí, že po roku 1990 sa situácia v ženskej hádzanej v Prešove začala postupne meniť, žiaľ, k horšiemu.

 

Ján Kozák st. – rodák z Matejoviec bude mať v apríli 69 rokov. Vynikajúci futbalista sa môže pochváliť významnými úspechmi. V roku 1980 sa podieľal na zisku bronzových medailí na majstrovstvách Európy v Taliansku a v roku 1981 ho vyhlásili za najlepšieho československého futbalistu roka. Hral na svetovom šampionáte 1982, v tom istom roku sa v drese Dukly Praha stal víťazom majstrom Československa. Až trikrát držal nad hlavou vzácnu trofej – Československý pohár, z toho dvakrát (1977 a 1979) v drese Lokomotívy a raz (1981) počas vojenčiny za Duklu Praha. Nemenej úspešná je aj jeho trénerská činnosť. Ako prvý doviedol slovenský klub, konkrétne  1. FC Košice do základnej skupiny Ligy majstrov, bolo to v ročníku 1997/98, trikrát sa so svojimi zverencami stali majstrami Slovenska, v roku 2009 sa s MFK Košice stal držiteľom Slovenského pohára. V reprezentácii pôsobil v rokoch 2013 – 2018, v roku 2016 s ňou postúpil na majstrovstvá Európy.

 

Bedřich Brunclík – pravý Pražan narodený vo Vinohradoch sa stal skutočným košickým lokálpatriotom. Po prvýkrát prišiel na Slovensko 1. júla 1965 a vtedy bol presvedčený, že tu strávi dva roky a vráti sa domov. Dukla Košice mala za sebou historicky prvú sezónu v najvyššej súťaži a devätnásťročný hráč bez problémov zapadol do mužstva, v ktorom hrali výrazné osobnosti Holeček, Pešek, Balvin a mnohí ďalší. Už v roku 1971 absolvoval úspešnú premiéru na svetovom šampionáte vo Švajčiarsku. V najvyššej súťaži odohral 583 stretnutí a absolvoval 16 prvoligových ročníkov, všetky v košických dresoch. Z toho dva vo vojenskom a až 14 v oranžovo-čiernom železiarenskom. Po skončení hráčskej kariéry sa stal úspešným trénerom. Pod jeho vedením hral aj Jaromír Jágr. O jeho láske k hokeju svedčí aj to, že ako sedemdesiatnik trénoval žiakov HC Košice.

 

Ján Selvek – pred rokom v posledný májový deň dovŕšil osemdesiatku. Jeho hokejový talent neunikol pozornosti zostavovateľom najlepších vojenských tímov, a tak narukoval do Dukly Litoměřice. Po návrate z povinnej vojenčiny sa vrátil domov do Popradu, ale v roku 1964 prestúpil do Dukly Košice. V Košiciach hral až do roku 1970, potom si ešte jednu sezónu zahral v druholigovom Prešove. Úspešná bola aj trénerská kariéra. Začal ju tradične s mládežníckymi družstvami. Potom bol asistentom Miroslava Nitku a nakoniec svojich zverencov doviedol k majstrom Československa spolu s Júliusom Kovacsom. Bolo to v ročníku 1985/86.

 

Peter Fecko – košický rodák, syn takmer legendárneho mládežníckeho futbalového trénera Lokomotívy Košice Františka Fecka, ktorého rukami prešiel nejeden budúci prvoligový hráč a dorastenecký majster Československa. Jedným z nich bol aj syn Peter. V najvyššej československej súťaži odohral spolu 300 stretnutí a dal v nich 78 gólov. Hral za juniorský a olympijský výber Československa. V roku 1971 pod vedením otca sa Lokomotíva stala dorasteneckým majstrom Čs. republiky. Podieľal sa na získaní dvoch slovenských a rovnaký počet čsl. pohárov v drese Lokomotívy Košice. Počas vojenčiny obliekal dres Dukly Banská Bystrica, okrem toho hral aj za rakúsky St. Pöllen a cyperský Aris Limassol.

 

Jaroslav Boroš – rodák z Vranova nad Topľou, za dospelých začal hrať už vo veku 17 rokov a jeho výrazný futbalový talent si všimli vo VSS Košice. Neskôr sa ho snažili získať Prešovčania, no neúspešne. V Košiciach hral pod vedením Štefana Jačianskeho a stal sa spoluhráčom Švajlena, Bombu, Pivarníka a ďalších. V žlto-modrom drese košických strojárov odohral 12 ligových ročníkov, konkrétne 242 stretnutí a dal v nich 29 gólov. V roku 1968 sa ako člen olympijskej výpravy zúčastnil na OH v Mexiku. Bol nielen vynikajúci futbalista, ale aj úspešný poslucháč štúdia na Vysokej škole technickej v Košiciach.

 

JUDr. Ing. Ján Bílek – počas štúdia na Vysokej škole technickej v Košiciach, v dnešnej Technickej univerzite v Košiciach ho zlákalo horolezectvo, ktoré tu malo kvalitnú základňu, ale aj bohatú tradíciu. Absolvoval náročný výcvik tak ako všetci adepti tohto športu v Košiciach, najskôr na Jánošíkovej bašte pri Kysaku, potom v Zádielskej doline a záverečný výcvikový pobyt vo Vysokých Tatrách. Až potom si ten, ktorý týmto všetkým prešiel, mohol povedať, že horolezeckú abecedu už dokonale pozná... Ján Bílek sa kvôli náročnému povolaniu právnika nemohol stať profesionálnym horolezcom, ale napriek tomu má na svojom konte viaceré úspešné výstupy na končiare vo Vysokých tatrách, v Alpách, na Kaukaze i na americkom kontinente. Za úspech považuje, že v rokoch 1972 až 1976 bol členom reprezentačných horolezeckých družstiev Slovenska i Československa.

 

Jozef Moder – jeden z najlepších čsl. futbalistov 20. storočia, dnes 75-ročný. Začínal s veľkým futbalom v bratislavskom Interi, povinnú vojenčinu absolvoval v Dukle Praha a potom zakotvil v košickom Čermeli, ktorý je dodnes jeho domovom. V drese Lokomotívy sa stal dvojnásobným víťazom slovenského i čsl. pohára. V reprezentácii Československa odohral 17 stretnutí a dal v nich 3 góly. Práve tieto rozhodli o postupe Československa na Majstrovstvá Európy v roku 1976 v Juhoslávii. Z nich sa naša reprezentácia vrátila domov so zlatými medailami a titulom majstra starého kontinentu. Tento úspech mu  otvoril dvere k pôsobeniu v zahraničí. Odišiel do rakúskeho Grazu, s ktorým získal Rakúsky pohár. Z vynikajúceho hráča sa stal úspešný tréner. Bol členom realizačného tímu 1. FC Košice v časoch jeho najväčšej slávy – postupu do skupinovej fázy Ligy majstrov.

 

Mgr. František Tomčík – vlani oslávil 90 rokov svojho života, poznamenaného mnohými športovými i pedagogickými úspechmi. Patrí medzi tých, ktorí začali písať slávne kapitoly najúspešnejšieho hádzanárskeho klubu na Slovensku – Tatrana Prešov. Je autorom prvého gólu Prešova v najvyššej súťaži – bolo to v roku 1954 v stretnutí s Plzňou v premiére účasti medzi hádzanárskou elitou. Neskôr sa stal odborným asistentom na katedre telesnej výchovy v Prešove UPJŠ v Košiciach. Aktívne sa zapojil do hádzanárskeho hnutia. Má veľkú zásluhu na tom, že Košičania sa po prvýkrát prebojovali do prvej čsl. ligy v roku 1972. Darilo sa mu na pozícii metodika hádzanárskeho oddielu a staral sa o kvalitných mládežníckych trénerov. Jeho zásluhou mládežnícke kolektívy zbierali tituly a medailové umiestnenia v rámci celej republiky. Jeho odborné kvality si všimli v ďalekom Kuvajte, a na ich pozvanie tam v 80. rokoch minulého storočia pôsobil ako tréner i odborný poradca.

 

JUDr. Dušan Ujhély – v Lokomotíve Košice v modro-bielych dresoch strávil presne dve desaťročia. Mal to šťastie, že prešiel rukami dvoch vynikajúcich futbalových odborníkov – Jozefa Kožárika a Františka Fecka. V roku 1971 sa stal dorasteneckým majstrom Československa. Potom prichádzali pozvánky do reprezentačných výberov. V družstve juniorov do 21 rokov odohral  6 zápasov. Dušana Ujhélyho nazývali pohárový kanonier. Vo finále Slovenského pohára v roku 1977 proti Žiline dal tri góly. V tom istom roku vo finále Československého pohára Lokomotíva Košice vyhrala nad Jabloncom 2 : 1, oba góly dal Ujhély. V prvej futbalovej lige odohral 178 stretnutí, dal v nich 30 gólov. Po skončení aktívnej činnosti sa tento vyštudovaný právnik dal na trénerskú prácu, absolvoval trénerské vzdelanie na úrovni FIFA.

 

Mgr. Milan Dadej – pedagóg a hudobník sa od mladosti venoval veľmi náročnému športu, ktorý sa volá šach. Práve toto odvetvie bolo súčasťou telovýchovného diania v rámci bývalých telovýchovných organizácií. Šach má na Slovensku veľmi bohatú históriu. Bola pevnou súčasťou telovýchovného hnutia. Športové oddiely a telovýchovné jednoty pravidelne organizovali rôzne dlhodobé súťaže a jednotlivé turnaje. Milan Dadej v tejto oblasti dosiahol mnoho výrazných úspechov na okresnej, krajskej, celoštátnej aj medzinárodnej úrovni. Aj v súčasnom období je doslova hlavným propagátorom a organizátorom rôznych podujatí v šachu v Košiciach aj v rámci Slovenska.

 

Po ukončení oficiálnej časti nastali vzácne chvíle spomienok na bývalé roky úspechov ale aj prehier. Všetci si mali čo povedať predovšetkým o problematike súčasného športového diania.

 

Foto: Milan Kaľavský