Prekvapili nás milo 3 ohlasy zo škôl na obsah publicistiky o „reportérskom rozhlasovom bardovi“ (zaujímavé – všetci traja ho vo svojich ohlasoch na prvé 2 diely seriálu tak nazvali – pozn. autora) so spoločnou žiadosťou o využívanie odkazov Gaba Zelenaya pre súčasnú novinársku prax. Kladú otázku, či je to téma tak náročná, alebo nepotrebná, či náhodou nepôjde aj v ďalších častiach seriálu len o zopakovanie toho, čo už bolo o Gabovi Zelenayovi napísané.

Autori svojich príspevkov sú podpísaní celým menom a priezviskom, dokonca priložili k napísanému aj telefónne čísla, takže sme s nimi osobne dosť dlho rozprávali a mnohé aj vysvetlili. Keďže ide o jedno nežné pohlavie a 2 mladých čerstvých absolventov, podľa ich vyjadrenia športovej žurnalistiky, poďakovali sme sa za ich angažovanosť a prisľúbili, že o našich spoločných dialógoch bude toto tretie seriálové zastavenie.

Samozrejme, znova v prítomnosti PhDr. Jozefa Kuchára, súčasného predsedu Únie slovenských novinárov, ktorú Gabo Zelenay počas svojho života založil a ktorá aj dnes počíta svojich členov na stovky.

Pán predseda, aký je tvoj názor na to čo si počul a čo ťa inšpirovalo, že sa tento seriál uskutočňuje prostredníctvom viacerých internetových portálov?

Potvrdilo sa mi to, čo som viac raz napísal v rôznych vyjadreniach i vo svojej publicistike, že ešte neznamená, ak je niekto populárny a ľudia poznajú dobre jeho tvár, hlbšie načrú aj pod pokrievku jeho práce, že poznajú aj jeho srdce. Chcem sa všetkým trom pisateľom, mladým, usudzujúc podľa štýlu ich písania a obsahu rozhovorov aj ambicióznym budúcim kvalitným žurnalistom poďakovať za ich prehľad, úsilie po kreativite tvorby i úžasnej chuti po ďalšom spoznávaní žurnalistickej histórie na našom území. Práve srdce Gaba Zelenaya naplnila láska k tomu, čo robil. Už sme napísali v doterajších dvoch dieloch, že sme mali na podaktoré veci aj rozdielne názory. Tí mladí, odo mňa, alebo dokonca od nás oboch chceli, aby sme pracovali na uplatňovaní odkazov Gaba Zelenaya v žurnalistickej praxi. Už tento seriál je svedectvom, že tak robíme.

Mladí žurnalisti iste aj teba ako skúseného novinára zaskočili otázkou, či mal Gabo Zelenay záujem venovať sa oblasti vedecko-výskumnej práci v oblasti športu?

Áno, mal, a príkladov je veľmi mnoho, okrem iného počas svojej dlhoročnej práce skúmal túto oblasť trebárs v dedinských oddieloch, na základe komunikácie s vtedajšími dobrovoľnými funkcionármi a potom vo svojich reportážach majstrovsky približoval problémy tejto práce. Mládež, aj tá futbalová, si vyžadovala zostavenie produktívnych a pre náš slovenský futbal efektívnych trénersko-metodických plánov hneď po ukončení II. svetovej vojny. On osobne dokázal o tom hovoriť s vrcholovými metodikmi futbalu a následne sa pýtať aj samotných futbalistov, veľmi profesionálne, ale ľudsky, akým štýlom sa k takému spôsobu spolupráce s trénermi a metodikmi stavajú? V čom sú prednosti a v čom sa im menej darí? Nehľadal senzácie ani výhovorky, ale riešenia a ich spoznávanie. Dnes nám táto oblasť, dovolím si tvrdiť, v slovenskom futbale absolútne pauzuje.

Je to tak preto, že nemáme kvalitných metodikov?

Zdá sa, že nám kvalitní metodici buď vymreli, alebo odišli za svojou prácou, svojim odborným uznaním a tým aj podmienkami do zahraničia, kde si vážia odbornosť, lásku k práci, hrdosť na koníčka, ktorému upísali svoj život...

V dnešnej dobe mi chýba dialóg. Aj o metodike, aj o štýle a kvalite komunikácie z pohľadu zvyšovania napríklad futbalovej či hokejovej kvality na trase novinár – metodik – tréner – futbalový, hokejový či hádzanársky divák. Jednoznačne chýba i to Gabove majstrovské slovo, ba, dá sa povedať priam  umelecký štýl, nie nadarmo ho mladí novinári označili za reportérskeho barda.

Osobne rozumiem tvojej argumentácii, lebo som bol súčasťou rozhovoru. Tí mladí sa rozplývali ako Gabo pre jednu zábavnú televíznu reláciu dokázal múdro a vtipne odpovedať na zvedavé otázky jej tvorcov. Tvrdil v nej, že každý detail má svoju vôňu, farbu, svoj tvar a keď mu pred televíznymi kamerami dali reportovať rybolov, nebál sa vtipne skonštatovať: nie je tu voda, rybník, ba ani potok, podmienky sú neregulárne, ale naši mladší i starší dorastenci chcú dokázať, že ulovia aj tam, kde ani čert nič nedokáže. Dokonca im chýba aj zvuk komárov...

Áno, a tiež táto mladá generácia žurnalistov nezabudla opomenúť i to, že Gabo podľa ich poznania zostal až do smrti hrdým Slovákom! Ja s týmto tvrdením súhlasím a dodávam verejne, čo som aj im zdôraznil: Nedal sa kúpiť nikomu judášskym grošom. Bol absolútnym abstinentom, ktorý sám aktívne v mladosti robil a aj v neskorších rokoch celý život úprimne šport miloval.

Gabriel Zelenay miloval futbal, hokej, ľahkú atletiku, hádzanú i ďalšie športy, ale predovšetkým hokej, sám bol hokejovým brankárom...

Keď boli ME v hokeji v Prešove bol trénerom skvelých mladých Švédov Ronald Pettersson, Gabo sa vtedy aj tohto odborníka pýtal, ako on vidí deti, ich prvé kroky na korčuliach vo vyspelej hokejovej Európe. Tento Švéd deti aj vtedy aj dnes vnímal ako ratolesti, ktoré mali a budú mať zimu vždy rady a chcú sa lyžovať, korčuľovať, alebo hrať hokej. Vtedy mali vo Švédsku 1 500 hokejových žiackych družstiev. Neviem, koľko ich máme dnes u nás, koľko sme ich mali vtedy. Pamätám sa, ako Pettersson už vtedy podčiarkol, že deti tam za členstvo v klube neplatili žiadnu finančnú čiastku. Ba ani ich rodičia. Viem však isto, že v tom čase ani naši rodičia neplatili za členské v hokejovom klube žiadne peniaze.

Viaceré podstatné veci dostal Gabo aj od tohto profesionála do svojho archívu, s ktorým ako kvalitný žurnalista počas svojho života pracoval. Vrátane kontaktu pre komunikáciu. Dôležité informácie pre základný, čo len myšlienkový vstup podieľať sa ako novinár na vedecko-výskumnej  práci z oblasti hokeja a na publicistike o oblasti histórie hokeja. Odkaz pre nás všetkých.

Dnes mám vyše 80 rokov, rád na túto tému stále komunikujem. Hlavne ak viem, že ide o prvý vážnejší a azda ten najzakladenejší krok pre vstup novinára do oblasti vedecko-výskumnej komunikácie o športe, v tomto prípade hokeji. Horšie je, ak je v tomto smere poznanie novinára, nedaj Bože aj funkcionára či dokonca trénera, takmer na bode mrazu. Ale takých prípadov je u nás dnes aj z oblasti futbalu, aj hokeja či iných športov na rozdávanie.“

Toľko jeden príklad z praxe. Osobne, ako spoluautor tohto seriálu som navštívil aj jednu VÚC v našej republike. Zodpovední na najvyšších stupňoch si vypočuli moje snahy, prisľúbili, že sa budú tým, na čo som sa pýtal, zaoberať, dokonca povedali aj dátum, presnejšie, že mi do konca tohoročného februára pošlú odpoveď. Ostalo pri sľuboch... Povedal som si – nie som dosť bohatý, aby som veril planým sľubom. Ako dôchodca, ktorý prešiel náročnou cestou života, nemám čas na ľudské zlo. Chce sa mi konečne aj z praxe utiekať k ľudskému dobru a porozumeniu pod nebom mieru a pravdy.