Vysokoškolský šport na Slovensku má bohatú a úspešnú tradíciu, veď v júni oslávil svoju oficiálnu storočnicu. Presnejšie by však bolo treba napí­sať - mal osláviť. Pretože tá najpovolanejšia inštitúcia, ktorá tieto oslavy mala zorganizovať - Slovenská asociácia vysokoškolského športu - na toto významné výročie jednoducho zabudla!

Významné jubileum pripomeňme (ne)kompetentným funkcionárom: bolo to 11. júna 1923, keď v Bratislave založili Slo­venský športový klub UNIVERZITA, ktorý v roku 1928 zmenil svoj názov na Vyso­koškolský šport Bratislava. Jeho zaklada­teľom bol pedagóg Ján Procházka a ten neskôr s lekárom MUDr. Stanislavom Kostlivým vytvorili dvojzáprah - podobné vznikli v Prahe a Brne. Spoločne sa usilo­vali prenášať do telovýchovnej a športovej činnosti vedecké poznatky, teda išlo už o aplikáciu vedy do vyučovacieho a tré­ningového procesu. Keď si uvedomíme, že niečo také sa začalo pri Dunaji usku­točňovať už pred sto rokmi, tak si to sku­točne zaslúži náš obdiv a uznanie.

Podľa niektorých neoficiálnych úda­jov vraj pri Lekárskej fakulte UK 27. júna 1919 založili Univerzitný klub, v ktorom sa venovali atletike, volejbalu, basketbalu, boxu, futbalu, šermu a tenisu, ale tento dátum odborníci na dejiny vysokoškol­ského športu nepovažujú za jeho oficiálny zrod na Slovensku.

VEĽA BIELYCH MIEST

Údaje o športových aktivitách na slovenských vysokých školách až do roka 1952 sú skutočne skromné. Ani dodnes o nich veľa nevieme. Akurát to, že každo­ročne sa konalo akademické trojstretnutie Praha - Brno - Bratislava vždy v inom meste. Vieme tiež to, že pred sto rokmi sa zrodilo aj medzinárodné vysokoškol­ské športové hnutie. V období rokov 1923 - 1939 sa v nepravidelných intervaloch uskutočnilo deväť letných a šesť zimných Svetových študentských športových hier. O účasti a výsledkoch slovenských vyso­koškolákov na nich dá sa ťažko dopátrať...

Je preukázané, že prví naši špor­tovci z akademického prostredia, čle­novia VŠ Bratislava, už štartovali na OH 1936 v Berlíne. Boli to atléti Pavol Malá, rodák z Očovej, v tom čase čs. rekor­dér v hode oštepom (63,09 m), v tom čase dvojnásobný majster Českoslo­venska (1933,1934) a tretí titul získal rok po olympiáde. Malá vyštudoval právo, akademickému športu zostal verný dve desaťročia (1930 - 1950) a „iba“ o tri roky menej si udržal pozíciu v reprezentačných výberoch.

Druhým olympionikom - akade­mikom v Berlíne - bol východniar Valér Barač, rodák z Malej Viesky, ktorý s atle­tikou začínal v Košiciach. Na olympiáde súťažil vo vrhu guľou (14,51 m) a v hode diskom (42,82 m). Výkony ani jedného z nich však nestačili na postup z kvalifi­kačných súťaží.

Po druhej svetovej vojne sa medzi­národný vysokoškolský šport ocitol na dvoch koľajach. Už v roku 1947 sa v Paríži uskutočnil prvý povojnový športový svia­tok akademickej mládeže, ktorý usporia­dal Medzinárodný zväz študentstva, ale zároveň existovala Medzinárodná federá­cia univerzitného športu (FISU). Až v roku 1957 na Univerzitných hrach v Paríži došlo k dohode medzi MZŠ a FISU. Na jej základe sa od roka 1959 organizujú v dvojročných intervaloch Svetové univer­ziády, letné i zimné. Prvá letná sa usku­točnila už v tom roku v talianskom Turíne, zimná o rok neskôr vo francúzskom Chamonix. Až do roka 1993 sa Českosloven­sko počtom získaných medailí v neofici­álnom hodnotení tradične umiestňovalo v prvej desiatke krajín. Nemalú zásluhu na tom mali aj slovenskí vysokoškoláci, ktorí súťažili najmä v lyžiarskych disciplínach - či už bežeckých, alebo tzv. alpských.

VŠETKO PO NOVOM

V roku 1952 vstúpil do platnosti zákon o povinnej výučbe telesnej výchovy na vysokých školách a dôsledkom toho bolo na každej z nich zriadenie katedry telesnej výchovy aj znovuzavedenie dob­rovoľnej telesnej výchovy. Vznikajú vyso­koškolské telovýchovné jednoty Slávia. Orientujú sa najmä na atletiku, basketbal, volejbal a dokonca i na futbal. V päťdesia­tych až sedemdesiatych rokoch minulého storočia boli v Bratislave veľmi obľúbené atletické súťaže vysokoškolákov Uni­verzita - Technika, na ktorých tradične súperili najlepší, teda vrátane čs. repre­zentantov. Všetko rýdzo v amatérskych podmienkach. Samozrejme, vysokoškol­ské Slávie neskôr nemohli konkurovať tým telovýchovným jednotám, za kto­rými stáli významné podniky - Slovnaft a CHZJD Bratislava, Východoslovenské železiarne a Východoslovenské strojárne Košice či obrovské stavebné organizácie (nielen) v krajských mestách. Ani tým, ktoré riadili ministerstvá národnej obrany a vnútra. Napriek tomu slávisti nechýbali na olympiádach - či už letných, alebo zimných, cenné kovy zbierali aj na univer­ziádach, z ktorých sa vracali domov ako akademickí majstri sveta.

VRCHOLOVÝ ŠPORT

Od školského roka 1974/1975 povinnú, fakultatívnu, rekreačnú a výkon­nostnú telesnú výchovu doplnil aj vrcho­lový šport so všetkým, čo k nemu vtedy patrilo. Teda aj s materiálnym vybavením, finančnými dávkami, tzv. kalorickým, mimoriadne kvalitnou zdravotnou sta­rostlivosťou vrátane rehabilitácií. Samo­zrejme, tieto kvalitné podmienky sa týkali iba tých, ktorí boli zaradení do stredísk vrcholového športu pri ministerstvách školstva Českej socialistickej republiky aj Slovenskej socialistickej republiky. Inde, najmä vo futbale a hokeji, platilo, že - až na výnimky - hráči mali fingo­vané pracovné zaradenia, často nemuseli chodiť ani po výplaty, doručili im ich do šatní či klubovní. Na vysokých školách to bolo predsa len inakšie: od športov­cov sa vyžadovalo, aby najmä úspešne študovali a šport bol až na druhej pozícii v dôležitosti. Napriek tomu od Bratislavy po Košice by sme v minulosti našli veľa úspešných športovcov, ktorí sa potom stali docentmi, profesormi, dekanmi či rektormi a vo vedeckej práci dosiahli aspoň také výrazné úspechy ako predtým v športe. Len pre zaujímavosť - prvým predsedom Slávie VST, teda na naj­početnejšej vysokej škole v Košiciach, v druhom najvýznamnejšom akademic­kom centre na Slovensku, bol vtedy odbor­ným asistentom Alojz Pažák. Neskôr to dotiahol nielen na profesora, ale aj rektora!

ÚSPEŠNÍ OLYMPIONICI

Od šesťdesiatych rokov minulého storočia už účasť vysokoškolákov na olympiádach, majstrovstvách sveta a svetových univerziádach bola samo­zrejmosťou. Niektorí z nich sa vracali domov dokonca ovenčení medailami. Mnohí z nich síce začínali so špor­tom v rodných mestách a obciach, do miest s vysokými školami ich však lákalo nielen samotné štúdium, ale i možnosť venovať sa svojim odvet­viam a disciplínam v niektorej zo Slávil. Išlo nielen o Bratislavu a Košice, ale i Nitru, Banskú Bystricu, Prešov a Žilinu. Stručný zoznam tých najúspešnejších môžeme začať, žiaľ, už nebohou Evou Šuranovou-Kucmanovou. Bola prvou zo slovenských atlétok, ktoré vybojovali olympijskú medailu. Stalo sa to v roku 1972 v Mníchove, kde v skoku do diaľky obsadila tretie miesto a výkonom 667 centimetrov vytvorila nový čs. rekord. Na majstrovstvách Európy v roku 1974 si vyskákala striebornú medailu. O jej neobyčajnej všestrannosti svedčí i to, že bola čs. rekordérkou v behoch na 80 metrov, 100 metrov, 200 metrov a 100 metrov prekážok, okrem toho v skoku do diaľky a päťboji. Dohromady vytvo­rila až dvadsaťpäť čs. rekordov. Všetky tieto úspechy dosiahla ako členka Slávie SVŠT Bratislava.

Jéj oddielová kolegyňa rodáčka zo Zvolena Eva Lehotská-Glesková síce nijakú olympijskú medailu nezískala, aj keď štartovala až na troch olympiá­dach, v Mníchove 1972 sa však zranená dostala až do finále a v behu na 100 met­rov obsadila hodnotné 8. miesto. Bola piatou ženou na svete, ktorá zabehla 100 metrov za 11 sekúnd (1972), dva­krát vyrovnala svetové rekordy na 100 metrov a 200 metrov a na svojom konte mala päťdesiatsedem čs. rekordov, pri­tom majsterkou Československa sa stala trinásťkrát.

Nemožno nespomenúť ani Bohu­mila Goliana, volejbalistu Slávie UK Bratislava, rodáka z Moštenice (okr. Banská Bystrica). Mal nemalý podiel na zisku dvoch medailí z OH 1964 v Tokiu (striebro) a Mexiku o štyri roky neskôr (bronz). Okrem toho v bohatej zbierke kovov má dve zlaté zo svetových šam­pionátov (1956, 1966), rovnaký počet strieborných (1960, 1962), majstrom Európy sa stal v roku 1958, v roku 1967 skončilo družstvo ČSSR na dru­hom mieste. Počas svojej trinásťročnej reprezentačnej kariéry odohral až tristopäťdesiat medzištátnych stretnutí. Po skončení aktívnej činnosti tento absol­vent UK zastával významné funkcie v slovenskom telovýchovnom hnutí.

Cez Sláviu SVŠT Bratislava pre­šiel Stanislav Kropilák, narodený v Kremnici, vyhlásený za najlepšieho slovenského basketbalistu 20. storočia, účastník dvoch olympiád - 1976 v Mon­treale (6. miesto) a 1980 v Moskve (9. miesto). Zo siedmich majstrovstiev Európy si domov priniesol tri medaily - v rokoch 1977 a 1981 bronzové a 1985 striebornú. Päťkrát nastúpil za Výber Európy, v roku 1982 proti tímu USA, v ktorom hral aj legendárny Michael Jordán. I keď väčšinu týchto úspe­chov dosiahol už ako hráč Interu Brati­slava, do tohto kolektívu prišiel ako čs. reprezentant zo Slávie. Tento absol­vent práva na UK Bratislava bol jedno volebné obdobie aj poslancom NR SR (2002-2006).

Keď už sme pri basketbale, popri atletike najtypickejšom vysokoškolskom športe, spomeňme ešte aspoň naše najvýchodnejšie akademické mesto. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia sa tam v TJ Slá­via Prešov darilo basketbalistkám, účast­níčkam najvyššej čs. súťaže. Napríklad ich najúspešnejšia hráčka a prešovská rodáčka Yveta Poláková-Paulovičová je držiteľkou striebornej medaily zo sveto­vého šampionátu v roku 1971 a bronzovej (1975), z majstrovstiev Európy má až tri, z toho dve strieborné (1974,1976) a bron­zovú (1972). Pod deravými košmi sa pred­stavila aj na OH 1976 v Montreale, kde sa čs. basketbalistkám ušla tzv. zemiaková medaila - skončili na síce veľmi hodnot­nom, ale nie medailovom štvrtom mieste.

NESTRATILI SA V KONKURENCII

Športovcov akademikov, ktorí sa nestratili v najsilnejšej svetovej konkuren­cii na letných alebo zimných olympiádach, je skutočne veľa. Spomeňme aspoň tých naj z najlepších, ktorí vo svojich zbierkach trofejí majú cenné kovy z OH, zo sveto­vých a z európskych šampionátov a zo svetových univerziád.

Krasokorčuliar Karol Divín mal strie­bornú medailu zo ZOH 1960 v Squaw Val- ley, bol dvojnásobným majstrom Európy, druhý a tretí zo svetových šampionátov a víťazom Svetovej zimnej univerziády (SZU) sa stal v roku 1964. Ďalší kraso­korčuliar Ondrej Nepela na ZOH 1972 v Sappore dokonca triumfoval, stal sa teda olympijským víťazom. Bol trojná­sobným majstrom sveta a päťnásobným Európy a k týmto titulom pripojil aj prven­stvo na SZU 1970.

Počas existencie spoločného česko-slovenského štátu "slovenskí vyso­koškoláci získavali víťazstvá i ďalšie medailové umiestnenia najmä na zimných univerziádach. Napríklad v roku 1987 na SZU na Štrbskom Plese ČSSR vybo­jovala pätnásť zlatých, z toho Slováci získali deväť v individuálnych súťažiach a na troch sa podieľali v hokeji, skokoch a bežeckej štafete žien.

DLHÝ MENOSLOV

Po vzniku samostatnej SR pribudli víťazi olympiád i univerziád, a tak zrátanie ich medailí si niekedy vyžaduje veľa času. Trebárs plavkyňa Martina Moravcová má dve strieborné z OH 2000 v Sydney, sedemkrát sa stala majsterkou sveta, dvadsaťdvakrát Európy a k tomu ešte pridala päť zlatých z univerziád - štyri vyplávala v roku 1987 na Sicílii a dva roky predtým jednu v japonskej Fukuoke. Víťazmi univerziád sa stali aj naši vodni slalomári - držitelia troch zlatých bratia Pavol a Peter Hochschornerovci a Elena Kaliská s dvoma najcennejšími kovmi. A tak by sme mohli pokračovať...

Za zmienku však stoji jeden kuriózny prípad: v roku 1983 na SZU v Sofii zvíťazila v zjazdovom lyžovaní Jana Grantnerová-Šoltýsová a o tridsať rokov neskôr v talianskom Trentine jej dcéra Jana Grantnerová!

Slovenská republika od roka 1993 na svetových univerziádach získala dohromady 29 zlatých, 36 strieborných a 53 bronzových medailí.

Najúspešnejší slovenskí športovci na svetových univerziádach:

(zlato striebro bronz)

Peter JURKO (zjazd, lyžovanie)5 1 0

Martina MORAVCOVÁ (plávanie) 5 0 0

Ivan BÁTORY (beh na lyžiach) 5 0 0

Ľudmila 1ILANOVÁ (zjazd, lyžova­nie) 4 2 0

Martina SCHWARZBACHEROVÁ (biatlon) 4 2 0

Alena PROCHÁZKOVÁ (beh na lyžiach) 4 2 0

Ľubomíra BALÁŽOVÁ-IĽANOVSKÁ (beh na lyžiach) 3 0 0