Aj keď budú súvislosti slovenského vodného póla, publikované v roku osláv jeho československej 100 ročnice, synergickým produktom viacerých myslí, môj pohľad na špičkové, majstrovské vodné pólo, uznávané staručkou Európou a svetom, najviac ovplyvnilo stretnutie a počas neho skloňovanie vodnopólového i všedného života s Ladislavom Bottlikom. Vďaka nemu som povďačný za inšpiráciu a múdrosť, ktorú som mohol získavať od mnohých zaujímavých osobností košického, slovenského, európskeho a svetového vodného póla a za zdroje a korene tejto múdrosti, pochádzajúce z niekoľkých vodnopólových generácií. Priznávam, motívom môjho stretnutia s Ladislavom Bottlikom boli nielen štatistami zaznamenané jeho športové vodnopólové úspechy, ale aj otázky typu:  „Existuje na tomto svete dokonalosť, napríklad vodnopólová, ktorá by mohla byť oddelená od pravého života?“

 

Ladislav Bottlik, ktorý sa narodil 31. marca 1942 v Košiciach, počas doterajších svojich takmer  sedemdesiat siedmich rokov života, v období  štúdií, pôsobenia vo vodnom póle, v manželstve a rodinnom prostredí, ale aj v období svojho učiteľovania sa stretol s mnohými jednotlivcami, ktorí dosiahli neuveriteľné úspechy. Množstvo z nich malo vo svojich životoch zakorenenú hlbokú potrebu osobnej výkonnosti a vyrovnanosti, túžbu po zdravých vzťahoch s inými ľuďmi, iným, niektoré načrtnuté vlastnosti chýbali. Domnievam sa, že niektoré jeho spomienky z detstva  vám môžu mnohé napovedať:

 

„Nepochádzal som zo športovej rodiny. Mamka však bola učiteľkou, vedela šermovať, plávať, jazdiť na koni, bola pripravená do života všestranne, tak ako v tých časoch mnohí iní učitelia. V povojnových rokoch som s ňou chodil do Gajdovských kúpeľov v Ťahanovciach, tam, kde sa hral pred vyše 100 rokmi aj prvý vodnopólový zápas na medzinárodnej úrovni. Mimochodom, bol som plaveckým samoukom. Náš rodinný domček stál neďaleko plavárne, nie pri kúpeľoch v Ťahanovciach, ale tu, pri dnešnej železničnej stanici, tej oživenej,zrekonštruovanej, vynovenej, pred pár rokmi ešte takmer úplne schátralej plavárne a tak ako malým šarvancom nám stačilo preskočiť plot a už sme boli na kúpalisku. Nebol som žiadnym vodcom rovesníckej skupiny, lebo skôr som sa pohyboval medzi staršími chlapcami než mojimi rovesníkmi.. Tak to zariadil môj život aj životy iných. Samozrejme, že môžem spomínať mená – Ďuri Reinovský, Igor Kropáč, Laci Kladek,“Bukši „ Sokol, Šani Urban či Sili Čop. Aj do školy sme chodili spolu. Do druhej národnej pri Hasičskej(vtedy Kalinovej ulici). Ďuri bol síce starší o dva roky, ale po vojne sme chodili do školy spolu a spolu sme aj športovali. Robili sme atletiku, hrali futbal.“ Také sú spomienky Ladislava Bottlika na jeho ranné detstvo.

 

Keď som si nahrával jeho živú reč, vedel som, že on samotný dosiahol vo vodnom póle veľmi pekné úspechy Vďaka ním sa stal vo svetovom vodnom póle úžasnou autoritou. Pravda, také postavenie získal aj zásluhou svojich  prístupov k vlastnému životu.  A aké sú to prístupy? Iní, podčiarkujem tí, ktorí ho dobre poznajú mi predtým o ňom povedali, že bol a je náročný k sebe i druhým, v tréningu tvrdý. Podaktorý ho označili na poste trénera až despotom. Na mňa pôsobil a pôsobí priateľsky, empaticky, vychovaný vlastným životom k zodpovednosti, spravodlivosti, ale aj otvorenosti.

 

„Už v národnej škole sme hrali futbalové turnaje. Medzi tretiakmi, štvrtákmi a piatakmi. Preto som začínal s futbalom. Turnajovým vodcom, predstavte si, bol školník, pán Kočiščák“ – snažil sa z mysle odseknúť ďalší športový íver svojej mladosti. Pre mnohých pedagógov, ktorí čítajú tieto riadky a študovali na PdF UPJŠ v Prešove, možno i úspešný návrat k raz školníkom z jednej cvičnej školy pre vtedajších poslucháčov PdF vyrieknutého

 

„Ja a súdruh riaditeľ sme sa dohodli“... výrok, ktorý s obľubou používal tamojší školník. Ale Ladislav Bottlik, po získaní maturity, najskôr úspešne absolvoval odbornú učiteľskú prípravu na Pedagogickom inštitúte v rodných Košiciach.  V základnej škole s ním chodili do triedy napríklad známy spevák Dušan Grúň a maratónec Eugen Pásztor, ktorý bežal všetky významné maratóny sveta ako veterán. Aj dnes keď sa stretnú, prehodia slovko – dve na tému svojich športových začiatkov a súčasného života.

Ani jeden zo spomenutých nepatria medzi tých, ktorí  by nevedeli odlíšiť čo je v ich životoch dôležité a čo menej, aby nevedeli dodržať sľub, ktorý dali hlavne sebe.

 

Z dňa na deň bol Ladislav Bottlik čoraz viac ponorený do vnímania vodného póla ako športu, ktorý vie napomáhať rozvíjať zdravé telo a zdravého ducha. Učí a brúsi etiku osobnosti a etiku charakteru, pravda tých, ktorí to chcú.

 

„Nie náhodou sa stalo práve vodné pólo prvým kolektívnym športom na olympijských hrách už v roku 1900“ – povie presvedčivo, keď sa v úvodne dotkneme i predností tejto hry.

„ Vodné pólo je športom, v ktorom je najmenej zranení“ – dodá vo chvíli, keď sa snažím preorientovať našu debatu  tak, aby sa ponoril myšlienkovo i slovom  do podrobného sveta svojich úspechov, priblížil cesty a oblasti svojho sebazdokonaľovania, možno i životnej psychológie, životných postojov, hlavne však vlastného tréningu, hry a neskôr trénerskej roboty. Chcel som sa od neho dozvedieť to, čo slobodní a demokraticky zmýšľajúci ľudia v športe považujú za kľúč k úspešnému životu. A on mi na to:

 

„Vzhľadom k svojmu vlastnému vodnopólovému rastu, ktorý veľmi ovplyvňovala žičlivá atmosféra vtedy hrajúceho trénera Bartolomeja Ščiavnického  a následnej činnosti ďalších vodnopólových špičkových družstiev a mužstiev hlavne v Košiciach, ktoré som dokonale spoznával z vonku a z vnútra, ale aj na základe komunikácie, spolupráce s mnohými ľuďmi, s ktorými som sa hlavne pri vodnom póle stretával a s ktorými som počas dlhých rokov pracoval, nadobudol som dnes pocit, že literatúra napísaná  životmi, teda vnútrom mnohých úspešných, nielen košických vodných pólistov, je u nás v súčasnosti povrchná, pre dnešok pre mnohých neprijateľná, lebo nie je dôsledne preštudovaná ,odborne na výške tvorená osvojovaná vodnopólovou praxou v komunikácii so svetovým vodným pólom. Je v ostrom kontraste s tou, ktorú študujú a od ktorej odvíjajú svoje úspechy svetové veľmoci vodného póla, alebo úspešné krajiny z kvalitatívne najvyšších podlaží tejto hry“.

    

Načúvam pozorne jeho slovám, vnímam etiku charakteru. Presnejšie, vlastnosti ako bezúhonnosť, pracovitosť, pokora, vernosť, umiernenosť, odvaha, trpezlivosť, spravodlivosť, usilovnosť, odbornosť, ale aj slušná a dôstojná prostorekosť či skromnosť. Zabudnúť nesmiem na veľkú životnú skúsenosť konfrontovanú s tou svetovou. Môže byť príkladom toho všetkého Ladislav Bottlik? O tejto otázke, ktorej odpoveď v sebe po ním vypovedaných slovách riešim, tento  vyšportovaný elegán nevie. S určitosťou vie iné. Svoj presný dátum prvých dotykov s vodnopólovou loptou neeviduje, ale tvrdí, že ho možno hľadať v rokoch 1952,1953.

 

„Chodili sme do bazénu, tam, kde už pravidelne plávala skupina plavcov a kde trénovali a hrali svoje zápasy vodní pólisti. Hlavne medzi plavcami boli tak chlapci ako aj dievčatá. Boli to vtedy silné ročníky s dátumami narodenia v rokoch 1940 – 1943. A ak prišiel do bazénu nový chlapec, ktorý chcel ísť k vodnému pólu, musel sa zúčastniť plaveckých pretekov. Bol to aj môj prípad, keď som prišiel do bazéna s mojim starším bratom Gabim. Organizátori plávania a vodného póla ich uskutočňovali pravidelne každý rok. Bolo nás takých, nesporne, veľa. Ani tak nie čo do kvality, ale do kvantity isto. Až od takého roku 1955 začala kvalita narastať“ – snaží sa vykresliť slovne, hľadaním v dobrej pamäti, vtedajšiu situáciu.

   

Košice sa na prvoligovej vodnopólovej mape Československa objavili v roku 1954 zásluhou mužstva Spartak VSS. Ako prezrádzajú archívne záznamy, odborníci ich hru označili za najbojovnejšiu zo všetkých mužstiev v tejto súťaži, no ani to nestačilo na udržanie sa medzi elitou. Mužstvo Spartaka VSS Košice po ročnom účinkovaní z najvyššej československej vodnopólovej súťaže, z I. ligy vypadlo, aby sa do nej pod hlavičkou Spartak Spoj Košice v 1956 roku vrátilo a odvtedy vo svojej krajine Košice medzi vodnopólovou elitou nielenže nechýbajú, ale zásluhou zisku doteraz 33 titulov majstra svojej krajiny

(v čase zrodu tohto materiálu celkom 29 titulov majstra Československa a 4 tituly majstrov Slovenskej republiky) sú  najúspešnejším vodnopólovým mestom, skutočnou mekkou vodného póla tak v bývalom Československu, ako aj v kraji pod majestátnymi Tatrami. Ešte presnejšie, na brehoch rieky Hornád.

 

Je zaujímavé, že Ladislav Bottlik sa ako hráč, alebo tréner  na zisku titulu majstra  krajiny vo vodnom póle podieľal s mužstvami, v ktorých pôsobil, celkom 30 krát. Naostatok tomu tak bolo vo funkcii trénera s mužstvom ČH Hornets Košice  v ročníku 2007/2008, kedy sa stal s týmto kolektívom aj víťazom Interligy, víťazom Slovenského pohára a Česko – Slovenského pohára.

 

Samotný Bottlik o víťazstvách hovorí: „Najskôr prišli víťazstvá v košických, my sme to nazývali, čokoládových turnajoch. Keďže sme dokázali vytvoriť v Košiciach aj päť   družstiev, Bartolomej Ščiavnický pre nás organizoval turnaje, kde hral každý s každým a víťaz dostal jednu tabuľu čokolády, ktorú si medzi seba potom rozdelili. Spomínam si, že medzi aktívne začínajúcich pólistov Košíc, s perspektívou vodnopólového rastu, patrili v rokoch 1955 – 1960 napríklad Igor  Kropáč, Juraj Reinovský, môj brat Gabriel, Gusto Veselitsz – dúfam, že som z tých, ktorí sa narodili v roku 1940 nezabudol na nikoho, no a potom tu boli Viktor Peczer, dnes už nežijúci, ďalej Konštantín Čop, ktorý dnes žije v Austrálii, Ladislav „Bukši, Sokol, Robo Koglovicz, Alexander Urban, Gabi Kladek,  ktorý neskôr prešiel k atlétom Laci Kladek, tí sa narodili o rok neskôr a z nás štyridsať dvojkárov to boli Oto Sabo, Nevický, ktorý tiež zomrel, o rok mladší od nás bol brankár Peter Kalinka i ďalší. Tréneri Bartolomej Ščiavnický, Tibor Kočík, Milan Tirpák, Bartolomej Kassai i ďalší, vyberali najlepších do dorastu a tí reprezentovali vtedajšiu Jednotu VSS Košice, v ktorej vodnopólový oddiel v tom čase pracoval, na rôznych turnajoch v republike. Zavše sme hrávali aj pod hlavičkou výberu Košíc či družstva Vsl. kraja. Vo vodnom póle pôsobili v tom čase zanietení funkcionári napr. pani Lacknerová, tajomníčka oddielu, ktorá viedla kroniku, všetko zapisovala, aby sa uchovalo to podstatné nasledovníkom Tými najzanietenejšími okrem už spomenutých boli Eduard Téglassi a František Samuelis.“

    

Keď rozprával o vodnom póle Košíc, jeho histórii a úspechoch, hľadal usilovne vo svojom srdci, lebo ono približuje hodnoty aj vodnopólového života. Keď som sa ho na niečo neočakávané spýtal, napríklad na niektoré prvky etiky osobnosti , alebo na pozitívne myslenie o vodnom póle,  teda na to, čo je potrebné pre dosiahnutie úspechu, okamžite zareagoval:

 

 „Sú to rysy sekundárne, nie primárne. Možno, že pri využívaní funkcionárskych vodnopólových schopností sme si nezvykli pamätať a dodržiavať zásady základného a pevného fundamentu dosahovaných úspechov  minulými generáciami, ktoré v úspešných krajinách vodného póla, držia na špici jeho kvalitu. Asi sme pri zbere úrody, pri dosahovaní úspechov, nezasiali dobre to, čo chceme žať. Mám v tomto prípade na mysli hlavne motiváciu, odbornú schopnosť, ale aj charakter hráča, trénera, funkcionára nepoznačený dvoj či viackoľajnosťou a neúprimnosťou, lebo práve toto všetko nezaručuje dlhodobú, trvalú úspešnosť.“

 

Keď kolektív vodných pólistov ČH Košice, od 15. novembra 1961, pokračovateľ košickej vodnopólovej cesty  ( po Spartaku VSS, Spartaku Spoj a Jednote VSS Košice ) získal ako prvý kolektív v histórii Košíc vôbec, titul majstra Československa, mužstvo v zložení: Leopold Kalinka, Ladislav Kládek, Viktor Peczer, Rudolf Štofan, Igor Kropáč, Alexander Čop, Ján Šraga, Ján Lackner, Ivan Dráb, Juraj Reinovský, Peter Kalinka, Ladislav Sokol, Ladislav Bottlik a Karol Krupanič, malo na vtedajšie pomery vzácne vyrovnanú výkonnosť a hlavne užitočnú a kvalitnú konštrukciu klubových vzťahov, súdržnosť  kormidlovanú Bartolomejom Ščiavnickým. Dokázalo v bazéne pretaviť po praktickej stránke model, vnímanie smeru cesty k československému vodnopólovému vrcholu.

 

Vodné pólo je sprevádzané určitým systémom práce vo viacerých rovinách. Pri dosahovaní vysoko kvalitných výsledkov, žiadna z nich nemôže a nesmie byť zabudnutá, neaktívna či odstrčená nabok. Zvlášť v súčasnosti, v období úzkeho prepojenia športu a biznisu. Nakoniec, toto platí i o žurnalistike a ďalších sférach života.

 

„Dnes je vodné pólo napríklad  z pohľadu využívania reklamných kanálov na jeho propagáciu pomalým športom. Je to, ako som už naznačil, úžasne zdravý a čistý šport, ale neláka príliš reklamné agentúry, sponzorov. Preto všetka úcta k tým, ktorí ho podporujú. Ale aká úcta pre tých, pre ktorých ne znamená profitovať na svojskom videní a chcení výhod byť pri kormidle, skôr naopak, zomknúť sa spoločne, a osvojiť základné princípy vodnopólovej úspešnosti?... Ak, totiž, vypadneme úplne z rýchlika vodnopólovej európskej kvality, ťažko do neho budeme naskakovať a aj pri enormnej snahe sa nám nemusí podariť do neho naskočiť. Také je moje videnie súčasnej situácie, ktoré otvorene poviem každému s kým sa budem na tému súčasnej kvality vodného póla v Košiciach rozprávať“ – povedal muž, hrajúci v čiapke ČH Košice od jej zrodu, teda od roku 1961. Ešte ako žiak a neskôr dorastenec sa podrobne zoznámil s praktikami trénovania a vedenia vodnopólových oddielov Košíc Bartolomejom Ščiavnickým, Ernestom Téglassim a Františkom Samuelisom. Nezabudol ani na ľudské a trénerské hodnoty Štefana Keresztéssiho v plávaní.

 

„Každý z nich bol iný, svojský, nosil so sebou iné prvky charakteru a výchovy, všetci ľúbili plávanie a vodné pólo najviac zo všetkého „ – zdôraznil človek, ktorý by mal byť počúvaný a študovaný z katedier TV našich vysokých škôl. Nie len športových, ale aj tých, ktoré by mali učiť žurnalistickým vedám v súvislostiach jednotlivých športov a života. Samouk v tejto sfére je podľa mojej mienky z viacerých pohľadov a skúseností skôr škodnou, než praktickému životu vedúcemu k výšinám, prospešnou. Pre pochopenie takého tvrdení sa pýtam: 

 

„Môže operovať lekár, ktorý nemá medicínske vzdelanie a lekársku prax?...“ Odpovedám – Môže, ale s akým výsledkom pre toho druhého, jeho rodiny, pre spolčnosť!“

 

V každom prípade, ak sa budete môcť stretnúť s týmto človekom aj vy, odpozorujete pozitíva jeho osobnosti. Napríklad aj vďaka takýmto jeho slovám:

 

„Celý vodnopólový život sa skladá z postupných etáp rastu a vývoja. Naučiť sa plávať, byť k sebe v tréningu prísny, trénovať tvrdo a hlavne kvalitne, neklamať seba ani druhých, ale nesprávať sa pritom ako automat. Žiaden krok nemožno vynechať. Platí to nielen vo vodnom póle, ale aj v živote. Dokonca , tento princíp procesu je zrejmý aj z oblasti fyzikálnych javov. Jeho pochopenie v oblasti citovej, medziľudských vzťahov, alebo dokonca v oblasti ľudského charakteru, sa u nás aj v kolektívnych športoch nie príliš nosí. Hľadať napríklad vo vodnom póle na hoci ktorom úseku jeho činností nejaké skratky rastu a vývoja hráča, funkcionára, rozhodcu, ba aj fanúšika, aby sme napríklad ušetrili čas, peniaze, svojim spôsobom sa vyhli tréningovej reholi, ale získavali pritom lesk vlastného charakteru, to jednoducho nejde. Tento proces je prirodzený a snaha nájsť skratku končí sklamaním, pádom z vodnopólového piedestálu a často potom aj pocitom bezmocnosti osobnosti.“         

 

Úžasne dôležité a zaujímavé slová. Raz mi iný významný športovec, v Košiciach známy hokejista Ján Faith, dnes veterán, povedal zaujímavú pravdu:

 

 „Každá cesta, aj tá v oblasti športu, začína prvým krokom a dá sa úspešne prejsť, než už bude akokoľvek dlhá úspešne, ak pôjdeme krok za krokom.“

 

 Dôsledky skrátiť si tento prirodzený proces rastu som videl vo svete športu často. Hlavne rodičia, ale aj funkcionárski analfabeti sa u svojich mecenášov snažili „kupovať“ napríklad pochlebovaním, polopravdami a cielenými klamstvami schopnosti ľudskej kvality, morálku a „zaručenú“ odbornosť, ktorú z praxe nevedeli ničím konkrétnym podložiť. Silné slovo nikdy neznamená bez jeho realizácie v praxi silný a kvalitný výsledok. Ignorovať ovzdušie nízkej dôvery odborníkmi, znamená preskakovať, balansovať na ceste kvality a porušovať zákonité princípy a procesy každej úspešnej praxe! K udržaniu každej kvality dobrých vzťahov a výsledkov v každej oblasti života patrí  aj naučiť sa dobre načúvať. To však vyžaduje vnútornú silu. Vyžaduje to pevný charakter – trpezlivosť, otvorenosť, túžbu porozumieť Aj preto je mi cťou písať o Ladislavovi Bottlikovi, vodnopólovej autorite, ktorej vzdávajú úctu aj iné vodnopólové veličiny sveta. Nakoniec, aj preto sa pokúsim v jednom z budúcich príspevkov čítať v Športlandii názory a stanoviská mnohých iných osobností európskeho a svetového vodného póla. Také riadky napísala práca a skúsenosť Ladislava Bottlika., Jeho hra, tréning, jeho postoje.

 

Veď trénovať Mladosť Záhreb, a on ju trénoval, s množstvom reprezentantov a olympijských víťazov, dokonca vo viacerých prípadoch viacnásobných, získať z týmto kolektívom cenné medzinárodné skalpy skvelých súperov, získať cenné medzinárodné trofeje, znamená mať rešpekt, hlavne však veľa z vodného póla, psychológie športu a života vedieť! Je to bez prijímania akýchkoľvek oponentúr, jednoznačne naša najväčšia vodnopólová osobnosť! Z mužstvom ČH Košice získal v rokoch 1962 – 1975 celkom 13 titulov majstra Československa, keď pôsobil ako tréner v rokoch 1975 – 1988 a potom v období rokov 1996 – 2000 v Novákoch, získal s tamojším mužstvom päťkrát titul majstra Slovenskej republiky. Pri reprezentačnom mužstve Československa pôsobil úspešne ako tréner  od roku 1976 do roku 2001, s niekoľkými krátkymi pauzami. Nakoniec, jeho športové úspechy sú účasťou iných, podrobnejších štatistík.

 

 „Nemôžem povedať inak, ale keď sa ma pýtate na najväčšiu osobnosť vodného póla Košíc, ktorá zaštepila pre Košice, Slovensko, Československo, dokonca Európu a svet zaujímavé výsledky práce na úseku vodného póla  bol aj Bartolomej Ščiavnický. Jedným dychom musím dodať, že ním bol aj Rudolf Štofan. Bol to jeden z mála našincov, s ktorým som vedel u nás diskutovať na odbornej úrovni o vodnom póle dlhé hodiny. Bartolomej Ščiavnický odišiel po mnohých úspechoch trénovať na Kubu a keď sa vrátil, rozdával svoje skúsenosti ochotne, žiaľ, nie veľmi dlho, lebo po osemročnom pôsobení na Karibských ostrovoch, doma, v Košiciach  zomrel. Ovládal všetky stránky tréningového procesu a bol  priekopníkom moderného poňatia vodného póla. Viete, mená Ščiavnický ,Téglassi a Samuelis sa musia v mnohých rovinách v súvislosti s košickým vodným pólom skloňovať spolu, lebo oni spolu dlhé roky pracovali. I keď napríklad Šamo, báči, ako sme familiárne Samuelisa nazývali, bol viac naklonený plávaniu a Téglassi báči aj rozhodovaniu vodného póla. Klamal by som ak by som niektorého z nich označil za zakladateľa vodného póla v Košiciach. Nakoniec, prvý zápas, medzinárodný, odohrali Košice ešte v roku 1 911 s Miskolcom  a Bartolomej Ščiavnický sa narodil v roku 1927“ – pohotovou, bystrou mysľou reaguje dnes čo nevidieť osemdesiatnik Ladilav Bottlik na situáciu, ktorú som mu ďalšími otázkami nadhodil a pýtal sa na doposiaľ celkom publicisticky neobjasnené.

 

Čo ma v debatách s Ladislavom Bottlikom najviac povzbudzuje do ďalšej tvorby o košickom vodnom póle je jeho nesporná schopnosť  povýšiť  vodnopólový život vedomím úsilím do roviny, ktorú si zaslúži, pritom ctí a preferuje realitu. Napríklad tu sú dôkazy:

 

 „Už sme sa dotkli otázok športu a biznisu. Povedali sme, že vodné pólo je pomalým športom, veľa sa tam pláva a to dnešného diváka nevzrušuje tak ako napríklad rýchly hokej či futbal, ktorému u nás každý rozumie. Vždy medzi podnetom a odozvou leží sloboda voľby. Aj našej, mojej, vašej“ – povedal a tým mi nahral na smeč napísať o ňom aj toto. V jeho slobodnej voľbe tkvejú schopnosti, ktoré ho robia jedinečne svojským, pre vodné pól stále potrebným!. Cítim to každou chvíľou rozhovoru, pohľadom, jeho sebauvedomovaním, predstavivosťou, analýzou, vytváraním situácií jeho mysľou takých, ktoré sú nezávislé na okamžitej skutočnosti. Cítim dotyky jeho hlbokého vnútorného svedomia, spoločenského chovania a zmysel pre mieru súladu odborných  a laických vodnopólových, ale aj životných princípov. Obdivujem jeho nezávislú vôľu, schopnosť komunikovať na základe vlastného sebauvedomovania, oslobodenia sa od ostatných vplyvov. Do poznámok som si pre seba k menu Ladislav Bottlik napísal slovné spojenie : proaktívny človek . Nie preto, aby som vyzdvihol jeho iniciatívy a úspechy vodného póla. Veď mnohí by mohli namietať, nepoznal si ho v tréningu, na trénerskej lavičke, pri coachovaní mužstva, nepoznal si jeho emotívnu stránku, temperament. A mali by pravdu. Lenže mal som a mám možnosť spoznávať jeho správanie sa k druhým, okolitému svetu i sebe samému a konfrontovať toto všetko vo vodnom póle so špičkami tohto športu.

Po jednom dopoludňajšom rozhovore v priestoroch krytej plavárne súčasných Košíc sme vychádzali von. On mi ukazuje dve maličké čokoládky so slovami.

 

„Idem do školy pre vnučku, a ona má kamarátku. Spolu chodia lyžovať. Vtedy som vďačným divákom. Idem tam ochotne, ponúkol som sa. Nakoniec, tak to isto robia aj iní starí otcovia. Vnučkina mamka, teda moja nevesta, nechce veľmi dávať deťom sladkosti. Ale viete, čo hriešne dobrého by sme neurobili mi, starí otcovia, pre naše vnúčence“ – vnímam z týchto slov jeho zodpovednosť a lásku. Možno práve preto sa pozrime bližšie na slovko zodpovednosť. Moja priateľka Mary , mimochodom dobrá angličtinárka, mi raz vysvetľovala: „Zodpovednosť sa povie anglicky responsibility. Je to slovko zložené z dvoch častí – response, čo slovensky znamená odozva a ability, čomu v preklade hovoríme schopnosť. Zo slov L. Bottlika je viac ako zrejmé, že je schopný voliť svoju odozvu. Ja som si z nich odvodil i to, že si vďaka svojej proaktivite túto zodpovednosť uvedomuje. Ak to robí vo všednom živote, nepochybujem, že to uplatňuje aj v profesionálnej práci. Nezvaľuje, teda, vinu na okolnosti, podmienky, alebo podmienenosť svojho správania sa. Jeho prístupy k správaniu sa k iným sú výsledkom jeho vlastnej vedomej voľby, založenej na hodnotách, nie sú produktom vychádzajúcim z jeho pocitov.   Počas rozhovorov s ním som  aj na základe iných príkladov nadobudol dojem, že vlastní schopnosť podriaďovať svoje impulzy hodnotám. Hodnotám starostlivo premysleným, zvoleným a vnútorne zakotveným. Hodnotám, ktoré povznášajú a podnecujú. Inšpirujú. Napríklad k podčiarknutiu citátu, ktorý vyriekol v inej súvislosti:

 

 „Nemôže byť priateľstvo bez dôvery a dôvera bez poctivosti. To bol základ , fundament našej dlhodobej spolupráce napríklad s Otom Sabom, ktorý je z môjho, a myslím si, že nielen môjho pohľadu, veľmi spoľahlivým, pedantným a tvorivým človekom. Nie náhodu stál dlhé roky v čele československého vodného póla. Pre neho neznamenala moc nesplniť úlohu. Pritom sa nikdy nedal opiť rožkom. Sám hral vodné pólo, dokázal rozlíšiť jeho odtiene v každej situácii. Úžasný funkcionár, môj dobrý priateľ aj dnes. Vážim si históriu vodného póla i ostatných športov, históriu Košíc, na ktorú som hrdý. Históriu, jej poznanie dokonca považujem  za jednu z najdôležitejších vecí. Rovnako si vážim všetkých, ktorí túto históriu tvorili a tvoria.“

 

Už slávny Goethe povedal, že najdôležitejšie veci nesmú byť nikdy vydané na milosť veciam bezvýznamným. Preto vnímam tvorbu o Ladislavovi Bottlikovi a histórii vodného póla Košíc i Československa  ako súčasť dnešnej , zajtrajšej, týždennej, mesačnej, ročnej i dlhoročnej skúsenosti iných, oveľa fundovanejších a zasvätenejších vodnopólových osobností, než je skúsenosť mojej maličkosti. Snažím sa posudzovať postoje, citovať výroky a konanie tých, ktorí históriu vodného póla písali a píšu v kontexte s celkom, s tým, čo bolo, je a bude vo vodnom póle a živote najdôležitejšie. Možno aj preto nebude a nie je mnohé napísané ani v súvislosti s Ladislavom Bottlikom i spomenutou históriou. Športovci, ale aj ľudia z iných sfér života často zisťujú, v tom ma utvrdzuje moja doterajšia publicistická a pozorovacia prax, že dosiahli prázdne víťazstvá a úspechy na úkor vecí, ktoré sa nakoniec ukázali hodnotnejšie. Honba za peniazmi, slávou, popularitou, často zaslepí veci, ktoré pre nás v živote veľa znamenajú, ale ktoré sú pre nás často už preč.