Pre pokojný život rok 1983 nebol ten najlepší. Sovietsky zväz sa s USA a NATO pretekali v tom, kto vyrobí a rozmiestni viac rakiet nielen na svojim území ale aj v krajinách svojich spojencov. Na jednej strane vyše 300 nových rakiet SS-20, na druhej Perschingy II a strely s plochou dráhou letu. Jednoducho zbrojenie v oboch veľmociach dosahovalo vrchol. Do Gorbačovovej perestrojky zostávalo ešte niekoľko rokov a americký prezident Reagan všade, kde len mohol, nazýval ZSSR „Ríšou zla“.  Už i tak dusnú medzinárodnú atmosféru zhoršilo zostrelenie juhokórejského civilného lietadla Boing 747 nad územím Sovietskeho zväzu s 269 ľuďmi na palube. Vraj zmenilo dráhu letu lebo robilo špionáž v prospech USA a tak ho jedna zo sovietskych stíhačiek zostrelila.  Všetci cestujúci i posádka zahynuli. Vyhlásenie z Moskvy – nič mimoriadne sa nestalo, došlo iba k „prerušeniu letu“...

V noci z 25.na 26.septembra pred štyridsiatimi rokmi mal podplukovník Stanislav Petrov obyčajnú, jednotvárnu službu. Aspoň tak sa spočiatku zdalo, že sa ničím nebude líšiť od tých predchádzajúcich. Všetko však nakoniec bolo inakšie. Tesne po polnoci sa v jeho služobnej miestnosti rozozvučali sirény a začalo blikať červené svetlo. Tomuto dôstojníkovi bolo jasné čo to znamená, išlo o poplach najvyššieho stupňa! Presnejšie povedané o raketový útok zo strany USA na Sovietsky zväz!

Petrov slúžil na tajnej vojenskej základni Serpuchov -15, približne 100 km od Moskvy, pričom oficiálne išlo o hvezdáreň. V skutočnosti to bolo tajné vojenské centrum na sledovanie amerických raketových základní, v ktorom počítač sústavne vyhodnocoval údaje vojenských družíc. Tento operatívny dôstojník mal ihneď túto udalosť oznámiť svojím vyššie postaveným veliteľom, cez nich generálplukovníkovi Jurijovi Votincevovi, náčelníkovi protiraketovej a protikozmickej obrany celej Sovietskej armády, od neho by sa to dozvedel minister obrany ZSSR Dmitrij Ustinov. Ten by okamžite informoval vtedajšieho generálneho tajomníka ÚV KSSZ Jurija Andropova s tým, aby „dal do pohybu jadrový kufrík“.

Našťastie, Petrov celú situáciu vyhodnotil ako falošný poplach. Predovšetkým preto, lebo ešte zo školy si pamätal, že v prípade amerického jadrového útoku na ZSSR by balistické strely odpaľovali z viacerých základní a nie z jednej. Preto svojím nadriadeným oznámil, že pravdepodobne došlo k poruche na ich vlastnom systéme „OKO“, v tom čase jednom z najmodernejších na svete, vyrobenom iba rok pred touto udalosťou. Sovietske rakety však v tom čase boli už automaticky pripravené na „odvetný“ úder... Nakoniec, pri dôkladnej analýze celej udalosti sa zistilo, že satelit reagoval na odraz slnečných lúčov od ostatkov vesmírnych družíc, ktoré už vtedy tvorili akési vesmírne smetisko.

NIE METÁL, ALE POKARHANIE

Po tejto udalosti S.Petrova pozvali do Moskvy na ministerstvo obrany. Ako spomínal jeho syn, kolegovia mu pred odchodom tak trochu závideli. „Už si si urobil dierku na saku od slávnostnej uniformy, aby sa ministrovi lepšie pripínala medaila?“, podpichovali ho so závisťou spolu slúžiaci dôstojníci.

Z vyznamenania či mimoriadneho povýšenia nebolo nič. Naopak, nadriadení mu vytýkali nedostatočné vyplnenie služobného denníka v tú neobyčajnú noc. Čo už, v Moskve i na iných miestach tejto krajiny, ktorá už neexistuje, bolo v tom čase tiež dosť tzv. jastrabov vo vojenských uniformách, ktorí sa tešili na vojnový konflikt medzi USA a ZSSR. Asi si pritom neuvedomovali, že takáto konfrontácia síl by mohla skončiť život na celej planéte.

Po odchode z armády Stanislav Petrov žil pod Moskvou v meste Frjazila. Podľa niektorých informácií odišiel už rok po tejto udalosti a za roky služby v ozbrojených silách mu nikto ani nepoďakoval. Nemeckí novinári zistili, že na prelome tisícročí, kedy v Rusku celé mesiace meškalo vyplácanie miezd štátnym zamestnancom i dôchodkov penzistom, mu vraj odpojili dokonca domáci telefón, pretože nemal na zaplatenie účtu. Vtedy už o Petrovovi vedel celý svet. Bolo to síce až v roku 1991, kedy sa o ňom začalo hovoriť a písať ako o človeku, ktorý zachránil svet.

Čo dnes o ňom vieme? Iba toľko, že sa narodil v septembri 1939 vo Vladivostoku na pobreží Tichého oceánu a zomrel v máji 2017, teda vo veku nedožitých 78 rokov. Po otcovi, ktorý bol cez vojnu letcom, mal netradičné meno Jevgrafovič, dosiahol vysokoškolské odborné vzdelanie, konkrétne Kyjevské vyššie inžiniersko- rádiotechnické učilište /1972/. Bol ženatý, otec dvoch detí, dcéry Jeleny a syna Dmitrija. V noci z 25.na 26.septembra 1983 mal necelých 10 minút na to, aby zodpovedne vyhodnotil celú situáciu, čo sa mu aj podarilo. Pritom musel uskutočniť kontrolu systému správneho vyhodnocovania situácií počítača, satelitu i monitoru, konzultovať s odborníkmi vyhotovené fotografie americkej základne... Až potom mohol zatelefonovať službu konajúcemu veliteľovi kontrolného strediska a s plnou zodpovednosťou mu zahlásiť, že ide o falošný poplach a protiúder treba odvolať. Jurija Andropova nemuseli ani budiť, o všetkom sa dozvedel až ráno... 

Asociácia občanov sveta mu v roku 2006 osobne v sídle OSN odovzdala Cenu občanov sveta, ktorú predstavovala krištáľová ruka a v nej zemeguľa s textom: Človeku, ktorý zabránil jadrovej vojne. O päť rokov neskôr získal výročnú Cenu nemeckých médií a v roku 2013 sa stal laureátom  Drážďanskej prémie za odvrátenie vojnových konfliktov vo výške 25 000 eur. V roku 2018 mu v New Yorku udelili in memoriam Cenu budúceho života /50 000 USD/, ktorú prevzala dcéra Jelena. Pri tej príležitostí bývalý generálny tajomník OSN Pan Ki-mun povedal: „Je ťažké si predstaviť pre ľudstvo niečo ničivejšie ako totálnu jadrovú vojnu medzi Ruskom a USA. Mohlo sa to stať aj 26.septembra 1983 nebyť múdrych rozhodnutí Stanislava Petrova. Za to si zaslúži hlbokú úctu ľudstva.“

Keď sa o hrdinskom čine S.Petrova dozvedel jeden herec z amerického Hollywoodu /jeho meno zostalo v anonymite/ tak mu poslal 500 dolárov. Nečudo, že sa našli médiá, ktoré z tohto aktu urobili hodnotu svetového mieru...