Nechcem byť osobný, ale pri písaní o futbalovej mládeži sa vrátim k najväčšiemu mládežníckemu futbalovému podujatiu, aké sa doposiaľ na území Československa a teda aj Slovenska konalo. Písal sa rok 1971, keď prišlo do Československa v máji 16 najlepších mládežníckych reprezentačných výberov Európy futbalovým kumštom na hracej ploche obohatiť dejiny vtedy XXIV. ročníka dorasteneckého futbalového turnaja UEFA .

Všetkých 16 účastníkov bojovalo turnajovým spôsobom o Pohár Abbe Schwartza, zakladateľa tohto významného podujatia. Len pre informáciu, v premiérovom roku 1948 sa prihlásilo do tejto súťaže iba 8 reprezentačných dorasteneckých výberov. Na uvádzané podujatie do našej vtedajšej vlasti sa prihlásil rekordný počet – 28 reprezentačných dorasteneckých výberov.

Československý futbal dostal takú príležitosť za odmenu práce s reprezentačnými výbermi, ktoré sa prezentovali v svetovom súperení kvalitnou hrou i výsledkami, ale tak isto i na klubovej  úrovni, kde sa najčastejšie v šesťdesiatych rokoch minulého storočia spomínali kluby Dukly Praha, Spartaka Trnava a Slovana Bratislava.

 Reglement turnaja už vtedy dbal popri športovo – technicko -organizačnom zabezpečení aj na vysokú úroveň kultúrno – spoločenskú takého prestížneho podujatia. Celkom v štyroch skupinách: Plzeň, ale hralo sa aj v Karlových Varoch, Sokolove, Domažliciach Hradec Králove  - stretnutia tejto „B“ skupiny odohrali aj v Jablonci, Pardubiciach, Vysokom Mýte, Dvore Královom, a Novom Měste nad Metují Gottwaldov (dnešný Zlín) - Ostrava, Vsetín, Považská Bystrica, Veselí na Morave a Košice – Bardejov, Michalovce, Prešov, Spišská Nová Ves a Poprad boli mestami, ktoré privítali v zápasoch skupiny „D“ okrem iných aj neskôr víťazné Anglicko.

O tomto podujatí dnes u nás nepočujeme ani od mládežníckych trénerov nič, lebo načo sa učiť, keď my dnes aj o futbalovej mládeži všetko vieme a pracujeme s ňou špičkovo. Nebodaj, nech skúsi, nech sa  odváži podaktorý redaktor skonštatovať, že napríklad dnes chýba nášmu súčasnému mládežníckemu futbalu v porovnaní s vyspelou európskou kvalitná trénerská vyspelosť už v práci pri vyhľadávaní talentov. Potom rýchlo zistí, ako to všetko dobre funguje...

Moja futbalová novinárska maličkosť patrí medzi tých, ktorí vidia tak v dorasteneckom klubovom ako i našom dorasteneckom reprezentačnom futbale príliš opatrnícku koncepciu hry, veľa stereotypov a príliš málo rešpektu z talentovej ponuky mladých hráčov pre jednotlivé posty. Tá posledná časť vety môže znieť – možno ani vidiecky futbal nevidia a nepoznajú jeho mládežnícke a detské bolesti.

Nepoznajú dokonale talenty slovenského vidieka asi aj preto, lebo neexistuje taký systém fungovania mládežníckeho futbalu, do ktorého by boli v širokej miere zapájaní napríklad už samotní kvalitní pedagógovia telesnej výchovy zo základných škôl. Slabý prehľad zakrývajú podaktorí mládežnícki tréneri velikášskymi vyhláseniami o svojej odbornej prestíži, len výsledky hlavne na medzinárodnom poli či už reprezentačných družstiev, ale aj klubových  súťaží veľmi chýbajú. Už roky.

V minulosti tomu tak nebolo. O naše dorastenecké kluby dnes vyspelé krajiny na kvalitne obsadené turnaje neprejavujú veľký záujem a ak ich náhodou pozvú naše dorastenecké kluby (mám na mysli tie vyspelé z vyspelej futbalovej Európy) tie žiadajú vysokú ekonomickú stimuláciu.

Či sa to niekomu páči, alebo nie, náš mládežnícky futbal sa nerozvíja s vyspelým futbalovým takou intenzitou ako vo vyspelých krajinách nie z dôvodu finančných prostriedkov, ale v porovnaní s úspešným svetom hlavne pre už naznačené, tréneri pracujúci s mládežou pri reprezentačných výberoch a v našich domácich vyspelých kluboch stále málo systémom vlastného zapájania sa a komunikáciou o svojich skúsenostiach a svojich predstavách s vidieckym futbalom.

Príliš časté prípravné akcie rôznorodých výberov nie sú pre vidiecke kluby vítané, lebo cítia, čo sa s talentom ak odíde z ich klubu, kde vynikal, po krátkom čase deje. Ba o ich prácu nikto potom ani nezakopne. Niet ani otvorenej trénerskej komunikácie, niet funkčných metodických materiálov a výkričníky, ktoré prichádzajú z vyspelej futbalovej cudziny sú často krásne zabalené do ekonomickej ziskuchtivosti. Pre jednotlivcov.

Ak to nie je pravda, prečo niet na klubových portáloch čo len štipka analýz a porovnaní z práce s mládežou u nás, v slovenskom futbalovom priestore a vo vyspelom futbalovom svete? Niet okrem výsledkov a žltých kariet až na výnimky ani zmienka o systéme hry a vyjadrení trénerov bez toho, aby za nimi chodili mnoho raz pýtať sa na ich názory práve tí, ktorí sa s ich pokynmi a praktikami v ich trénerskej práci nezhodujú.

Vôbec už niet verejných diskusií, ale ani analytických o futbalovej mladi, mám na mysli konštruktívnych, koncepčných. Trebárs v mnohých mienkotvorných médiách. Pardón, máme dnes u nás vôbec také pre mládež a mládežníckych trénerov či funkcionárov?

Európsky mládežnícky futbal aj teraz láka diváka talentovanými jednotlivcami i reprezentačnými výbermi technickou vyspelou hrou, kvalitným pohybom, prudkým štartom na loptu, presnými prihrávkami na jeden dotyk i kreativitou. Ak našim hráčom aj na úrovni I. dorasteneckej ligy chýba často dokonalé technické spracovanie lopty, alebo ľahkosť, hravosť a pestrosť hry jednotlivcov na daných postoch, divák sa potom zákonite pýta kam s tým našim mládežníckym futbalom smerujeme?

Osobne som si vždy vážil a budem si vážiť pracovitých trénerov, ktorí budú aj na nepríjemné otázky odpovedať verejnosti, teda divákom, úprimne. Poznám takých a komunikujem s nimi, častejšie pracujú pri kvalitných kluboch mimo nášho futbalového územia. Pravda i u nás, v Slovenskej republike existujú jednotlivci s trénerskou futbalovou kvalitou. Nie je ich však veľa. Ešte menej  je takých, ktorí sa dokážu mediálne komunikačne svojim vlastným pričinením podieľať na zvyšovaní kvality nášho, slovenského mládežníckeho futbalu.

Stínanie hláv nebolo, nie je ani nebude mojim publicistickým nástrojom, ale požadovanie hernej kvality aj za svojho čitateľa áno. Viete, kde som sa tomu začal učiť? Na spomenutých turnajoch UEFA a medzi špičkovými trénermi špičkových klubov a reprezentácií aj z územia našej futbalovo úspešnej Československej republiky.

Keď som sa na takú tému rozprával napríklad so špičkovými futbalistami Európy či sveta, zhodli sa takmer všetci v jednom a neboli to v tomto prípade tréneri z Československa, napriek tomu takmer všetci podčiarkli, že ak to myslí funkcionár, klub. v ňom tréner aj v prepojení na zväz a divácku kulisu s futbalovou prosperitou úprimne, zo siedmych dní svojej tvorivej práce musí aspoň jednu desatinu venovať konkrétnym veciam vo futbale mladých. Nezabudli dodať, vyžaduje to veľa empatie, veľa osobnej angažovanosti prostredníctvom osobného príkladu, ale i nefalšovanej úcty k tým, ktorí takto dostávali futbal vo svete na špičkovú úroveň.

Dodali k tomu, išlo a ide vždy o ľudí, odborníkov, ktorí rozsievajú kvalitu aj na tomto úseku našich životov aktivitami, ktoré sa nedajú zaplatiť ani kúpiť eurami či iným druhom hmotných statkov. Pritom netvrdili, že za kvalitnú robotu nie je potrebné zaplatiť. Za akú a aký futbal však platíme u nás?...

Jozef Mazár, napísané pre  Duklasport.sk a Slovenský rozhľad