MUŽ S OBROVSKOU CHARIZMOU A ŽIVOTNOU ENERGIOU

Vedenie redakcie nášho Slovenského rozhľadu ma požiadalo napísať niečo o slávnom slovenskom rozhlasovom športovom reportérovi i publicistovi Gabovi Zelenayovi v súvislosti s jubilejným výročím jeho narodenia. Áno, keby nás táto obľúbená a známa osobnosť navždy neopustila, tak by sme s ním oslávili jeho storočnicu. Kde a kedy by to presne bolo, to by nám už akosi oznámil. No že to bude bez kvapky alkoholu, to by už nemusel. Kto ho dobre poznal, vedel, že Gabo je zarytý abstinent, ktorý si aj na recepciách, na ktorých alkoholické nápoje tiekli – ako sa hovorí – tak, ako tatranské bystriny, bez rozpakov od obsluhy vypýtal pohár mlieka.

Samozrejme, ja Košičan, on Bratislavčan, stretávali sme sa iba sporadicky na rôznych športových podujatiach či akciách organizovaných vtedajším Slovenským zväzom novinárov. Napriek vekovému rozdielu, konkrétne 22 rokov, mali sme si stále čo povedať, najčastejšie sme spomínali na niektoré  veselé udalosti, ktoré sme spolu zažili, ale, samozrejme, Gabo mal navrch – tých zážitkov mal, prirodzene, oveľa viac než ja. Nečudo, veď preňho účasti na olympijských hrách či svetových šampionátoch boli úplnou samozrejmosťou, v mojich prípadoch skôr výnimočnosťou.

Prvé naše zoznámenie však absolútne neveštilo, že si budeme rozumieť, radi jeden druhého vidieť, vzájomne sa rešpektovať a tešiť sa na ďalšie stretnutia. Takže to prvé bolo určite v roku 1969 v Prešove na Veľkej cene Pionierskej organizácie, ktorá vznikla práve z iniciatívy tohto neúnavného propagátora športu detí a mládeže. Išlo skutočne o veľké podujatie piatich druhoch športov – atletike, cyklistike, plávaní, stolnom tenise a šachu. V tom čase som ešte o sebe nemohol ani povedať, že som novinár. Priatelia síce chceli zo mňa urobiť produkčného v rámci Čs. televízie, štúdia Košice, mal som za sebou dva-tri mesiace práce vo funkcii asistenta, teda doslova zelené ucho, čo v televíznom štábe bolo „dievča pre všetko“. Bola to síce zaujímavá práca, ale mňa už vtedy lákalo televízne spravodajstvo, ku ktorému som sa predsa len dostal neskôr...

V tom čase som sa za novinára rozhodne nemohol považovať. Rok predtým ma síce priatelia z košického štúdia Čs. televízie pozvali medzi seba a chceli zo mňa urobiť pracovníka produkcie. Bola to zaujímavá činnosť, pričuchol som k nej ako asistent produkčného, ale poškuľoval som vždy po kolegoch zo spravodajstva. Jednoducho, chcel som sa stať jedným z nich. Podarilo sa mi to až po roku strávenom na produkcii, ale aj v prípade spravodajstva to však bolo iba na základe dlhodobých zmlúv pre externého spolupracovníka, teda dohodára. Na nedostatok práce som sa však rozhodne nemohol sťažovať. Okrem toho keď som prišiel s vlastným návrhom na reportáž, alebo som dostal tip aj ponuku z vedenia spravodajstva, vždy mi pridelili štáb, teda motorové vozidlo, kameramana, niekedy i zvukára a osvetľovača.

Vráťme sa však ku Gabovi Zelenayovi, on je predsa hrdina tohto i iných príbehov, nie ja... Tak teda v lete 1970, keď mala Veľká cena PO premiéru v Prešove, a to dokonca už s medzinárodnou účasťou, dostal som štáb a úlohu nakrútiť o tom šot do večerných Televíznych novín. V ten deň prevládala súťaž v cestnej cyklistike, a tak sme sa zamerali na nakrúcanie pelotónu v uliciach mesta. Všimo som si vozidlo na trati, v ktorom dominovala postava Gaba Zelenaya nie s mikrofónom, ale fotoaparátom v rukách, ako sa vykláňa z okna auta a snaží sa urobiť čo najviac záberov. Nuž čo, bral som ho ako súčasť pretekov, veď zo svojej funkcie mal právo byť na trati zápolenia a fotografovať si, koľko chce. Jednoducho, z mojej strany to vôbec nebol dôvod na zamýšľanie sa nad jeho počínaním, bral som ho ako samozrejmosť.

O to nervóznejší bol však kameraman nášho štábu. Ten sa mi sťažoval, že Gabo Zelenay „mu stále lezie do záberov, nemôže nič poriadne nakrútiť a nech mu ja dohovorím... Nuž, ja som oslovil slávneho reportéra až v cieli, teda vtedy, keď už bolo po pretekoch. Samozrejme, uvedomoval som si, kto je Gabo Zelenay a kto ja, že je medzi nami dosť zreteľný spoločenský rozdiel. S odstupom času by moje vyjadrenia na jeho adresu bolo však oveľa jemnejšie, i keď som nevyslovil žiadne vulgarizmy, ani tie najobyčajnejšie nadávky. To by som si nikdy nedovolil. Predsa však z mojich úst zazneli na jeho adresu určité výčitky... Gabo Zelenay pozrel na mňa, vtedy 26-ročného mladíka a opýtal sa ma: „Vy ste novinár? Máte novinársky preukaz? Ja sa budem na vás sťažovať riaditeľovi televízie!“. Nemohol som mu na to povedať nič, lebo k členstvu v Čs. zväze novinárov som mal vtedy ešte ďaleko a ani na otázku, či som vlastne novinár z mojich úst nemohla zaznieť kladná odpoveď...

STALI SME SA PRIATEĽMI!

Žiaľ, na to, kde nastal v našich vzájomných vzťahoch obrat k lepšiemu, sa už presne nepamätám. Od nášho prvého stretnutia v Prešove však v Hornáde, Toryse i Dunaji pretieklo dosť vody. Len si pamätám ako Gabo Zelenay prišiel ku mne, začal mi tykať a správať sa ku mne veľmi priateľsky a tak, ako keby sme sa naposledy videli včera. S úsmevom mi začal rozprávať ako skutočne po návrate z Prešova zatelefonoval vtedy riaditeľovi košického televízneho štúdia, spustil svoj klasický veľmi dynamický monológ, dlhý niekoľko minút, ktorý obsahoval nie príliš lichotivé slová na moju adresu. „Vieš ako to skončilo?“, pokračoval Gabo so zdvihnutými kútikmi úst. „Keď som dokončil svoje vystúpenie, tak sa v telefónnom slúchadle ozvalo: „možno mace pravdu, pan Zelenay, ale dajako vás zle spojili, tu je údržba, tu čiscime kamery...“. Na to sa rozhlasový mág poriadne nahlas rozosmial, objal ma okolo pliec. Potom mi vyrozprával  jednu dosť intímnu príhodu zo svojho súkromia. So svojou manželkou sa zoznámil koncom 40. rokov, presnejšie vo februári 1949 v poľských Tatrách v Zakopanom na I. ročníku Pohára Tatier v lyžovaní. Pricestoval tam rovno zo Škandinávie, konkrétne zo Štokholmu, bol dosť unavený a netajil sa tým, že do Poľska sa mu vtedy rozhodne nechcelo cestovať. Tam však uvidel Danutu Swiatekovú, domácu novinárku, krásavicu, obletovanú mužmi zo všetkých strán. Romanticky založení ľudia tomu hovoria "láska na prvý pohľad". Gabo Zelenay sa do príťažlivej Danuty zamiloval skutočne až po uši. Našťastie, nezľakol sa všetkých tých nápadníkov slečny Danuty, i keď ich prítomnosť mu spôsobovala ťažké chvíle a ešte ťažšie tie rôzne komplimenty z ich úst, adresované tejto krásnej mladej žene.

Nebol by to však Gabo Zelenay, keby nedokázal odstaviť všetkých konkurentov. Po rokoch si detailne pamätal ako sa to všetko udialo a mne to povedal niekedy koncom sedemdesiatych rokov minulého storočia: "Vieš, využil som moju bohatú slovnú a pohotovú slovnú zásobu a jednu z predností - rýchle vyjadrovanie a pohotovú slovnú reakciu na všetko, čo sa okolo deje. Tak som na ňu spustil, že ju milujem a musí sa stať mojou manželkou a nenechal som jej ani priestor na to, aby vyslovila tri písmená, že na moju ponuku povie jednoznačne NIE! Nuž, pretože mlčanie platí ako súhlas aj v poľských Tatrách, tak som sa stal víťazom. Po deviatich mesiacoch, presne 26. novembra 1949 sme mali svadbu." Teda presne v deň jeho narodenín, mal vtedy 27 rokov. Syn Roman sa narodil o dva a pol roka neskôr...

Slovensko-poľské manželstvo bolo skutočne pevné ako tatranská žula, a to i napriek tomu, že Gabo Zelenay bol večne na cestách a odlúčenia od rodiny sa často rátali nie na dni, ale i na týždne.

ČO O ŇOM VŠETKO (NE)VIEME?

Gabo Zelenay bol vynikajúci spoločník, všade tam, kde sa objavil, sa dalo rátať s tým, že dôvodov na úsmevy a vtipkovanie bude naozaj dosť. Keď však išlo o prácu, tak všetko muselo ísť bokom. Jednoducho profesionál telom i dušou. Nekompromisný vedel byť aj vtedy, pokiaľ usporiadatelia športového podujatia, od turnaja nádejí po majstrovstvá sveta, nevytvorili novinárom, rozhlasovým a televíznym spravodajcom také pracovné podmienky a prostredie, aby mohli vykonávať a odvádzať kvalitnú prácu. Vtedy svoj ostrý jazyk dokázal obrátiť na hocikoho zodpovedného za nedostatky, bez ohľadu na to, či to bol minister alebo generál.

Málokto však vie, že Gabo Zelenay bol v minulosti vynikajúci hokejový brankár, počas existencie Slovenského štátu (1939 - 1945) bol členom OAP (oddielu armádnych pretekárov Bratislava) neskôr chytal za VŠ Bratislava. Pri Dunaji založil aj prvé ženské basketbalové družstvo! Medzi jeho záľuby patrilo zbieranie pohľadníc a časť jeho zbierky sa ocitla aj v mojich rukách. Zásluhou člena Rady Únie slovenských novinárov (ÚSN) Vladimíra Zemana, ktorý nemálo energie venoval zachovaniu aspoň zvyškov Zelenayovej pozostalosti. Na veľké a nemilé prekvapenie o nich neprejavil záujem ani verejnoprávny rozhlas, ktorému verne slúžil celé desaťročia.

Nájdu sa aj takí mudrci, ktorí mu ešte aj po smrti vytýkajú jeho politické angažovanie sa v prospech dnes už neexistujúcej HZDS. Prečo? Lebo bol skutočný patriot, slovenský vlastenec, všetko, čo robil (a na rozdiel od mnohých politikov) robil nezištne, bez odmien a honorárov. Len preto, aby sa zrodilo silné a samostatné Slovensko. V tomto duchu vychovával aj svoje jediné dieťa, syna Romana, ktorý na rozdiel od otca vstúpil aj do aktívnej politiky a do svojej tragickej smrti v novembri 1993 vo veku 41 rokov patril medzi našich najaktívnejších politikov, ktorí jednoznačne presadzovali samostatné Slovensko. Od januára 1990 až do zániku spoločného štátu bol poslancom Snemovne národov Federálneho zhromaždenia, od apríla 1993 až do svojej predčasnej smrti vykonával funkciu štátneho tajomníka Ministerstva kultúry SR.

DOSŤ DÔVODOV NA OBDIV

Mal už sedemdesiat a stíhal všetko. Pravidelne písať fejtóny, vystupovať v estrádnych programoch, viesť politické mítingy HZDS (pozn. moderoval ich vždy bez nároku na odmenu), konferovať rôzne športové a spoločenské podujatia atď. Medzi jeho tzv. vernostné programy patrilo každý rok aj moderovanie takého významného atletického podujatia, akým je Medzinárodný maratón mieru v Košiciach. Ten bol naším tradičným miestom stretnutí, pričom pred štartom i po pretekoch sme mali čas pohovoriť si a pospomínať na rôzne podujatia, na ktorých sme obaja boli pracovne. Čím bol však Gabo starší, tým viac sa vyjadroval síce vždy trefne, k veci a vecne, pohotovo, ale akosi mu na to stačilo stále menej a menej slov. Darmo, pri jeho životospráve a celkovom spôsobe života mohol bez problémov prežiť ešte aj desať rokov, ale smrť syna zanechala výrazné stopy na jeho správaní. Na prvý pohľad sa zmeny vôbec sa nedali zaregistrovať, držal sa stále ako poriadny chlap, nesťažoval sa na nič, stále z neho vyžarovala pozitívna energia, ale nikto nevie, koľko ho to stálo námahy. Veľmi dobre si uvedomoval, že ľudia okolo neho ho potrebujú stretávať plného pohody a dobrej nálady. Napriek všetkému sa snažil vychádzať im v ústrety, čo sa mu aj darilo...

Nie tak dávno sa v seriáli Českej televízie o rozdelení Československa v roku 1993 hovorilo aj o tom, ako českému divákovi a poslucháčovi športových prenosov, tomu skôr narodenému, tak veľmi chýba Gabo Zelenay, Karol Polák a Mária Závarská. Samozrejme, nám však chýbajú ešte viac. Aj preto ich tak častejšie spomíname ako počas ich života. Darmo sa ich nástupcovia snažia ostošesť, spomínaná trojica asi navždy zostane pre generáciu 50+ nenahraditeľná...