Sťahovanie sa rodiny v čase druhej svetovej vojny z väčšej obce, ktorá je železničnou križovatkou tratí na Žilinu a druhým smerom na Červenú Skalu do mesta s oveľa väčším počtom obyvateľov bolo veľmi náročné a plné očakávaní.

Rodičia a dvaja bratia sa sťahovali aj so zariadením z domácnosti nákladným autom. Mňa sprevádzala do Prešova staršia sestra železnicou. Ako trojročné dieťa som sťahovanie prežíval s veľkou zvedavosťou. Tá nás doviedla do nášho nového domova na ulicu K Surdoku. Od hlavnej Bardejovskej cesty to bol piaty dvor v rade, kde žilo päť rodín. Prašná cesta viedla na Kúty a ďalej K Surdoku. V tom čase po Kúty bolo postavených deväť domov.

Spoznávanie sa so susedmi a kamarátmi v novom domove na veľkom dvore netrvalo dlho. Bolo nás päť. Milan, Jano, Laco, Jozef a Štefan, ktorého sme familiárne volali Piťo. Šiesty Jozef bol z prvého gazdovského dvora od Bardejovskej cesty.

Po ukončenej vojne v rokoch 1949 – 1953 sa život postupne dostával do normálnych koľají. Susedské a kamarátske vzťahy sa postupne upevňovali. Detské duše vnímali svet tak, ako ho videli okolo seba a v rodinách, svojím spôsobom to aj prežívali.

Prašná cesta oddeľovala náš veľký dvor od priestrannej lúky, kde kľukato tiekol Sekčov. Množstvo starých vŕb dotváralo priestor pre naše hry a huncútstva. Často sme sa hrali na skrývačky, naháňačky a na malom pozametanom priestore sme s obľubou hrali o rôznofarebné guľôčky, ktoré sme triafali do vyhĺbenej jamky, alebo čím tesnejšie k múru, kovový ráfik zo starého bicykla a dlhšou paličkou v ruke sme naháňali len sa tak prášilo po suchej ceste. Malá drevená kolobežka, ktorú mal Laco, to bolo niečo, čo bolo veľkým potešením nie len pre neho, ale aj pre kamarátov, keď nám ju požičal. Keď nebolo čo, tak sme posedeli len tak pri plote a v tieni stále niečo rozprávali sledujúc nejaký ten voz naložený a ťahaný konským alebo kravským záprahom smerom na Kúty alebo opačne k hlavnej ceste.

Keď nebola ešte na lúkach vysoká tráva, hrali sme futbal s loptou, ktorej sme hovorili „rentuvka“. Bola guľatého tvaru z natočených handier. Pri tejto detskej aktivite sme si museli dávať pozor, aby sme neboli prichytení ujom poľovníkom, ktorý nás upozorňoval s palicou v ruke a puškou na pleci, aby sme neničili trávu, ktorú vlastníci dvakrát v roku kosili, sušili a odvážali do stodôl na zimné uskladnenie pre dobytok.

Vidieť nejaké auto v tom čase na našej zaprášenej ulici bolo skôr sviatkom. Jedno ale bolo, a to hneď na veľkou dvore, ktoré sme občas používali ako hračku. Bola to v tom čase už vyradená aerovka, ktorou sme tu a tam „cestovali“ na Kúty, či do Prešova. Stále sme niekde vystupovali, nastupovali a išli ďalej, až sme sa vrátili a zaparkovali doma vo dvore. V súčasnosti by mala veľkú hodnotu, najmä u veteránov.

Keď sa nám zachcelo nejakého ovocia, zabehli sme do neďalekého ovocného sadu, kde sme si naoberali jablká, hrušky či slivky. Tu sme ale dávali pozor, aby nás nenachytal domáci pán, ktorý vlastnil záhradu. Občas sme skúsili, ale veľmi opatrne, chytať ryby pomocou tenkého špagátu, na konci ktorého bola ohnutá sponka s návnadou lúčneho koníka, no rybky boli šikovnejšie, nedali sa nachytať.

Od jarných mesiacov až do jesene boli lúky plné kvetov. Lúka doslova voňala. Na určitých miestach rástli voňavé fialky, krásne modré nevädze poľné, červený mak vlčí či čakanka obyčajná. Na lúke ale prevládali margarétky. Občas sme domov doniesli aj peknú kytičku. Rodičia nás naučili zbierať voňavú rascu, ktorú doma usušili a používali ako korenie v domácnosti. Tam vonku, medzi kvetmi, sme si radi pochutnávali na kyslých šťaveľových lístkoch aj s výhonkami, ktoré zaháňali smäd. Občas, ležiac na brehu Sekčova sme pozorovali plávajúce ryby a ich manévrovanie vo vode.

Husté krovie s trávnatým porastom ukrývalo dozrievajúce sladké černice. Veľa ich dozrievalo na plavúňoch nebezpečne nad vodou. Rozmýšľali sme, ako sa k nim dostať. Po spoločnom uvažovaní sme prišli k dohode, že k dozretým plodom by sme sa mohli dostať pomocou člna. Čln s dĺžkou asi tri a šírkou dva metre používal ujo Schnierer s bratom Belom, obaja bývali hneď na začiatku Šarišských Lúk po pravej strane cesty.

Vedeli sme, že čln používajú na ťažbu piesku, ktorý pomocou širokých lopát ťažili zo dna Sekčova. S dostatočným nákladom sa vracali k prístavisku, ktoré bolo pod mostom, ktorý spájal obidva brehy Sekčova. Vyťažený piesok vyložili na vykladaciu plochu, kde si pre piesok prišli zákazníci a odvážali konským povozom pre svoju potrebu.

Pri manévrovaní po hladine rieky používali silnejšie a dlhšie palice. Po ukončení práce čln ukotvili o silnejší konár alebo koreň vŕby, palice zasunuli do hustého krovia nad vodou a po dobre vykonanej práci odchádzali domov. Robota, ktorú vykonávali, určite nebola ľahká. Cestou domov ani netušili, aký plán mali uličníci z ulice K Surdoku.

V jedno pekné popoludnie, keď ujo Schnierer s bratom Belom opustili svoj upevnený čln, sme po chvíli vyskočili z hustejšieho krovia a keď sme zistili, že sú už v dostatočnej vzdialenosti, poskákali sme do člna, odviazali hrubší povraz od koreňa stromu, vytiahli zastrčené palice, ktoré používali obaja bratia pri svojej práci a dali sa do manévrovania proti prúdu od brehu k brehu. Nebolo to veru ľahko. S malou dušičkou, ale aj so strachom sme sa doplavili k miestam, kde sme videli na černicových konárikoch dozrievajúce tmavomodré, ale hlavne sladké ovocie. Keď naša túžba po „námorníckom“ zbere černíc skončila, cúvaním sme sa vrátili späť a zabezpečili čln hrubým povrazom o koreň starej vŕby a poďho čím skôr preč. Ani palice na manévrovanie sme nepostrkali do hustého trávnatého porastu. Jedno z dobrodružstiev skončilo, ale pocit úľavy sme si užívali až doma na dvore pri nič netušiacich rodičoch.

Vo sviatočné dni, keď bolo pekné počasie, dve-tri rodiny zo spoločného dvora sa spolu aj s deťmi vybrali do kúpeľov Išľa. Tento areál bol obľúbeným nie len pre pacientov, ale aj pre bežných návštevníkov, ktorí tu prichádzali za zábavou a oddychom. Trasu z nášho dvora sme absolvovali do kúpeľov tam aj späť stále pešo. Cesta v oboch smeroch pri družnej debate pomerne rýchlo ubiehala aj napriek tomu, že Išľa bola vzdialená od nášho bydliska viac ako tri kilometre.

Pekné výletné miesto navštevovali nielen obyvatelia z blízkeho okolia, ale aj zo vzdialenejších obcí, tiež z Prešova, a dokonca aj z Košíc. Tak ako aj môj strýko, ktorý si tu chodil liečiť podlomené zdravie. Päť šarvancov zo spoločného dvora z ulice K Surdoku sa tu vždy vedelo dobre zabaviť. Bolo to niečo nové a neznáme. Vysoko rastúce stromy, krovinaté zákutia, na veľkej lúke sme naháňali gumenú loptu. Rodičia sklonení nad ohníkom, kde sme občas priložili nejaké to drievko, opekali voňavú slaninku k chlebíku alebo aj domácu klobásku. Vôňa opekačky sa šírila do priestoru kúpeľov. Skrývačky boli bežnou zábavou, tiež obhliadka tanečného parketu či sledovanie hudobnej skupiny, ktorá vyhrávala tancujúcim. Sediaci pri stoloch okolo parketu družne debatovali a spokojne si užívali voľné chvíle pri dobrej hudbe.

V kúpeľnom priestore sme sa neustále pohybovali. Zaujal nás minerálny prameň, ale ešte viac nás upútal koník, ktorý bol zapriahnutý k dlhšiemu oju, ktoré bolo napojené na ďalší mechanizmus ozubených kolies a prevodov. Stále kráčal dookola s pohľadom do zeme, akoby hľadal stopu svojej podkovy. Týmto spôsobom a krok za krokom ťahal liečivú vodu z útrob zeme pre pacientov, ktorá sa dostávala do vaní vedľa stojaceho prízemného kúpeľného domu, kde si pacienti liečili reumu a kožné choroby. Hovorilo sa, že kúpele Išľa boli podobné v liečbe aj kúpeľom v Piešťanoch.

Celý areál kúpeľov pôsobil veľmi uspokojivo. Pacientom sa tu vďaka liečivej vode a bahenným obkladom prinavracalo podlomené zdravie. Nielen pacienti, ale aj bežní návštevníci, ktorí tu prišli za oddychom či zábavou vždy odtiaľ odchádzali s uspokojením, dobrou mysľou a deti s množstvom nových zážitkov. Z pobytu v kúpeľoch sme sa vždy tešili. Tak ako každá zábava, aj tá v Išli končila a bolo treba sa poberať za doprovodu rodičov domov. Tak ako inokedy aj teraz pešo na ulice K Surdoku č. 6.

Zvedavosť chlapcov z ulice K Surdoku a dvora č. 6 nemala pokoja. Dosť často sme počuli slovko pre nás neznáme. Pokiaľ sme to nepočuli v preklade od rodičov, hneď sme sa ich opýtali. Raz sme chceli vedieť, čo znamená to často opakované slovo wasserleitung. Jednoznačná odpoveď bola, že je to vodovod. U nás dvore sme vodu používali zo studne. A ešte nám povedali, že vodovod sa nachádza na druhej strane Sekčova na pokraji lesíka po ľavej strane, keď prichádzame k Šarišským lúkam. Ten vodovod nám odvtedy stále chodil po rozume. V jeden pekný slnečný deň sme sa vybrali pozrieť, ako vlastne vyzerá. Prešli sme cez most odbočili vľavo a kráčajúc cez zakvitnutú lúku sme zbadali dosť vysokú budovu s vežičkou. Po chvíli sme dorazili k oplotenému objektu a zostali stáť. Ďalej sme nemohli. Ujo, ktorý bol za ohradou, sa pýtal, čo tu chceme, aby sme išli domov. Chceme vidieť vodovod, odpovedali sme. Nie, tu je vstup zakázaný! Tu je veľa studní, odpovedal ujo za plotom. A to kde ide tá voda zo studní? Pýtali sme sa. Voda sa dopravuje potrubím do mesta, aby ju obyvatelia mohli piť a používať. To bolo celé, nič viac nám nepovedal. No naša zvedavosť sa dočkala aspoň nejakého vysvetlenia i keď, pravdupovediac, z toho wasserleitungu-vodovodu sme hlavne chceli aj niečo vidieť, no nedalo sa. A tak sme sa otočili a cez lúku a most kráčali k domovu len o niečo málo múdrejší.

Počas školských mesiacov pre menšiu časť chlapcov z našej ulice bola najbližšia škola na Konštantínovej ulici v budove Sancta Mária. Cestu do školy sme absolvovali spolu pešo smerom k hlavnej ceste okolo bývalej mýtnej budovy, ktorá stála oproti súčasnej benzínke krížom cez lúku okolo kríža s umučením a malou ohrádkou. Ďalej popod cintorín k vodárenskej veži na Konštantínovu ulicu školy. Po vyučovaní naša cesta viedla cez Stromoradie a Hušták (dnes tu stojí budova OU a budova PSK). Kto mal nejakú korunku, zašiel do predajne s pečivom u Valachoviča a kúpil si chutný rožok, žemľu alebo pleteňáčku. Oproti cez cestu bola predajňa s rozličným tovarom, kde sme si kupovali hroznový cukor.

Náš detský životný priestor bol veľmi veľký. Najviac radostí sme si užívali počas letných a teplých prázdninových dní. Popri rôznych hrách sme sledovali nielen prácu rodičov pri dome a na dvore, ale aj susedov na poli od rána do večera. Prípravu a zber úrody, mlátenie obilia, kosbu na lúkach, zber zemiakov, ovocia, ošetrovanie dobytka, ktorý sme videli v susedných dvoroch, prácu v stajni, stodole a pasenie kráv na okrajoch lúky.

Žili sme poskromne, ale ako deti stále v pohybe, vždy so zvedavosťou. Povojnové roky, keď sa ľudská spoločnosť zviechala z nedávno skončenej vojny, neboli veľmi prívetivé. Vojnu aj s rodičmi sme však prežili. Každý sa ukrýval, kde mohol. Časť rodín sa skrývala na Kútoch v rodinnom dome u Tomáša v pivničnom priestore, kde boli uskladnené zemiaky a iné plodiny z jesenného zberu. Podstatné bolo, že z nášho dvora nebolo nikomu ublížené.

Žili sme skromne, mali sme svoje detské starosti, ale aj trochu radosti. Po vybehaných dňoch v našom „rajóne“ nám aj hrubší krajec chleba kúpený v pekárni u Valachoviča, trochu namočený vo vode a posypaný kryštálovým cukrom, chutil znamenite. V myšlienkach sme už stále čakali na ďalší deň.