Vo štvrtok 3. auguste uplynulo 20 rokov od chvíle, keď sme sa v bratislavskom krematóriu navždy rozlúčili s nezabudnuteľným Gabrielom Zelenayom, ktorý nás opustil vo veku 81 rokov. Bol a stále je legendou slovenskej žurnalistiky, vynikajúcim reportérom, komentátorom, publicistom a spisovateľom.

Reportovanie bolo jeho vášňou a nie zamestnaním ani povolaním. Možnosť komunikácie spolu s poslucháčmi mu dávala celkom zabudnúť na všetky starosti a trápenia, ktoré ho sprevádzali po celý tvorivý život. Všetko podriaďoval túžbe byť dobrým hostiteľom tých, ktorí prijali pozvanie do Slovenského rozhlasu a jeho prostredníctvom aj pozvanie osobné. Reportovanie bolo jeho láskou, láskou najväčšou. Vyše jednej hodiny dokázal reportovať aj medzinárodný turnaj v šachu. Často zdôrazňoval, že vynikajúci reportér musí vedieť reportovať aj kvitnutie ruží.

V mnohých športových a spoločensko-zábavných reláciách pozornosť poslucháčov upútal nielen príslovečným, jeho vlastným humorom, ale dokonca aj spevom prispieval k spestreniu programu. Spieval populárne slovenské melódie, avšak s vlastným textom, ktorý si v jednom prípade počas priameho vysielania sám vymyslel.

Všetky prekážky, ktoré mu život priniesol, zvládol dôstojne, nikdy nie lamentovaním a už vôbec nie plačom. Úsmev sa mu nikdy, ani v tých najťažších chvíľach, nevytratil z tváre. Bol to úsmev, ktorý som za tie roky spoznal dôverne. Úsmev ľudskosti, pochopenia, za ktorým sa skrývala aj bolesť. Z jeho tváre vždy vyžarovalo odhodlanie a túžba čo najviac dokázať, i neúnavnosť, ale i rytierstvo ducha intelektuála, akých na Slovensku máme v ostatných rokoch čoraz menej.

Najväčšiu radosť mal vtedy, ak sa autoritou svojho rozhlasu, ktorému venoval celý svoj najaktívnejší život, a novín, pre ktoré pracoval, postavil za vec, za človeka, ktorý mal problémy, ťažkosti a ocitol sa v životnej tiesni. On mu uveril, stavil naňho, bojoval – a vyhral. Takto to bolo, keď v roku 1978 zorganizoval v Prešove prvú medzinárodnú československú pioniersku olympiádu, na ktorej nechýbali mladé športové nádeje z celej Európy a dokonca aj z Kuby. Všetky problémy riešil na vysokej profesionálnej úrovni s pocitom veľkej zodpovednosti.

Jeho obdivuhodný optimizmus, nadšenie, tvorivosť a invencia mnohých aj dnes, ktorí si spomenú na jeho rozhlasovú a novinársku prácu, podnecujú do aktívnej činnosti.

PhDr. Jozef Jarkovský (redaktor Slovenského rozhlasu) o ňom povedal: „Pán Zelenay bol človek, ktorý znel všade a všetci ho mali radi. Keď sa pre niečo nadchol, bol ochotný za to doslova položiť dušu. Jeho pohľad na poslucháča bol iný, považoval ho za svojho hosťa, hosťa pri rádiu. Je známe, že bol impulzívny, ale vytrvalý človek, ktorý musel mať pohyb, aj keď sedel. Bol schopný a ochotný komentovať aj také podujatia, ktoré iní redaktori nerobili. Napríklad šerm. Mnohé jeho profesionálne vyznania jednoznačne dokumentovali presvedčenie, že úlohou reportéra je stvárňovať všetko to, čo emotívne cíti športovec, tréner, ale aj to, čo cíti on, aby si poslucháč vedel plasticky predstaviť dianie a udalosť, o ktorej hovoril.