Problematika času, diktatúra času v živote človeka, rozpor medzi ideálmi a realitou, paradoxy času ma zaujímajú už celé desaťročia. Svedčia o tom aj niektoré moje dávne aforizmy: Nedostatok času sa zvyčajne prejaví ako nedostatok taktu. / Čas letí ako projektil, ktorý raz každého zasiahne. / Nemám čas! – je často odpoveď tých, čo nemajú chuť. / Čas obdarúva ľudí striebrom, ktoré si každý môže vziať do hrobu. / Mám poetické želanie: Keby si tak všetky hodiny sveta podali ručičky a zastavili čas aspoň na nejaký čas.

Morbídne, hektické preteky vo využití letiaceho času, ktoré už v minulom storočí americkí hipíci posmešne nazvali „krysími pretekmi“, sú terčom kritickej analýzy i znepokojenia od mnohých osobností – vrátane našej autorky, pani profesorky Etely Farkašovej. Prichádza pred slovenskú čitateľskú obec s esejou o čase, v ktorom žijeme, a o tom, ako ho žijeme. Prináša aktuálnu, zdôvodnenú a dôkladne rozanalyzovanú, psychosociologicky ozdravnú obhajobu ticha a najmä pomalosti. Oprávnenú chválu pomalosti.

Žijeme v priestore, no rovnako aj v čase, preto je náš osobný postoj k fenoménu zvanému čas veľmi dôležitý. Je ľahostajný, či až zraňujúco úzkostlivý? Vo využívaní času na prácu /priznajme, že vlastne na kariéru/ však začíname byť vychýlení jedným smerom, k jednému extrému – k vorkoholizmu. O tomto chorobnom, vo vyspelých štátoch veľmi rozšírenom extréme pani profesorka vo svojej knihe prináša obdivuhodne pestrý kaleidoskop názorov svetových súčasných i historických filozofov a sociológov. Ukazuje a dokazuje, že téma zrýchľovania je bytostná téma. Jej knižné dielo je vlastne filozofické vademekum o problematike stíšenia a spomalenia, ale napísané pútavým, popularizačným, prístupným spôsobom, umožňujúcim verejnú akceptáciu, priaznivý a vnímavý čitateľský ohlas.

Sme nepolepšiteľní /vrátane autora tejto recenzie/, zväčša chceme urobiť toľko, ako keby deň mal 240 hodín, no často urobíme iba toľko, ako keby mal 24 minút. Čas v spojení s únavou, nedostatkom koncentrácie, niekedy aj s lenivosťou si s nami diabolsky zahráva. Ale vzdorovité, hektické zrýchľovanie je v skutočnosti nepochybne brzdiaci fenomén, lebo nahráva povrchnosti a nesústredenosti. V hektickom toku súčasného života narastá v nás vekom túžba po stíšení a spomalení, po akomsi klasickom obraze žitia.

ŽIAĽ, DOMINANTNOU HODNOTOU JE RÝCHLOSŤ

Vynára sa, priam producíruje sa kardinálna chyba: Dominantnou hodnotou je rýchlosť. A opätovne ma teší, že sám som v aforizmoch už dávnejšie postrehol absurditu tyranie rýchlosti, absurditu ošiaľu rýchlosťou. Omladina to berie ako samozrejmosť: Množí sa množina mládeže, ktorá uprednostňuje rýchle občerstvenie, rýchle autá, rýchly internet, rýchlu kariéru a rýchly sex.

Kto dnes nie je rýchly, nie je cool! – s trpkosťou poznamenáva spisovateľka Grete Wehmeyerová a naša pani profesorka na strane 100 dodáva: Naháňame okamih, ale nevieme ho prežiť s radosťou, vychutnať do dna, v každom teraz chceme byť už ďalej, náhliť sa k ďalšiemu teraz, život redukujeme na sériu mnohých terajškovostí, ibaže akákoľvek veľká množina terajškovostí sa nevyrovná, ba ani nepribližuje hodnote celku životného času.

Superrýchlej spoločnosti /ako postrehli mnohí myslitelia/ celkom zákonite hrozí skaza. Autorka varujúcej knihy nás nabáda, aby sme sa bránili zotročeniu rýchlosťou. Prináša obrovské množstvo argumentov, prečo je takáto podriadenosť démonu rýchlosti nezdravá, neplodná a nebezpečná. Veľa napovie aj konfuciovské tvrdenie: Len v pomalosti sa prebúdzajú zmysly.

Diagnóza posadnutosti rýchlosťou je v knihe na strane 117 a znie takto: V superrýchlej či v nonstop spoločnosti zmena zasiahla nielen procesy produkcie, ale aj šírenia, osvojenia a praktickej aplikácie poznatkov: Cieľom je minimalizovať čas, všetky procesy sa majú uskutočňovať čo najrýchlejšie a byť maximálne ziskotvorné. Fatálnym „prínosom“ superrýchlej spoločnosti je ohrozenie základného výskumu. Prečo ohrozenie? Lebo základný výskum neprináša okamžitý výsledok, ani hmatateľný, vyčísliteľný prínos.

Etela Farkašová identifikuje démonov dneška a tyranov tvorivej práce. Je to táto trojica: chvat, hektika, nervozita. Diktatúra rýchlosti vedie k redukcii kritického myslenia a dôsledkom tejto redukcie je istá infantilizácia populácie. Autorka to vysvetľuje na strane 124: Nenápadne dochádza k premene dospelého človeka na vcelku naivné dieťa, dobrovoľne imitujúce predkladané vzory, poslušne napĺňajúce rafinovane naformulované direktívy, ktoré sa k nemu dostávajú prostredníctvom medializovaných príbehov či reklám.

Lákavou a láskavou témou profesorky Farkašovej je chvála pomalosti. Pripomína, že čoraz nástojčivejšie vstupuje na scénu našich životov fenomén spomalenia, lebo sme už veľmi unavení a znechutení diktatúrou hektického zrýchľovania. Zdôrazňuje, že spomalenie nie je hanba, ale psychoterapia.

ČLOVEK-BEŽEC A ČLOVEK-ŠTVANEC

Viacerí filozofi začínajú písať o nedôstojnom zhone, no nielen písať, ale aj presvedčivo pred ním varovať. Majú pred čím, lebo bič akcelerácie nás vybičúva k nekonečnému úsiliu všetkých predbiehať a nedať sa predbehnúť. Zrodila sa aktuálna varovná diagnóza: Človek-bežec a človek-štvanec. Medzi ľuďmi narastá znechutenie rýchlosťou. Rýchlosť je oprávnená a dôležitá len v určitých profesiách a v určitých situáciách, rozhodne nie v hektických kariérnych pretekoch.

Rodí sa hromadné volanie významných filozofov a spisovateľov po spomalení nášho hektického žitia. Je evidentné, že materiálny blahobyt neprináša časový blahobyt. Oddychový čas, ktorý síce nie je prínosom pre ekonomiku, je veľkým prínosom pre jedinca. Bystré postrehy múdrych velikánov môžu narúšať tzv. „davové múdrosti“, lebo k módnym omylom patrí hľadať nepravé východiská v hlučnom dave. Možno už blízka budúcnosť ukáže, či je nesplniteľnou úlohou, zbožným želaním očistiť svet od hluku a oslobodiť ho od hektického bežectva.

Švédsky esejista Per Wästberg výstižne napísal: Sme ako pasažieri na stroji času, ktorému chýbajú brzdy. Superrýchla spoločnosť nám nepriniesla šťastnejší život. Princíp nonstop výkonnosti je pre človeka zničujúci, hoci ignorovanie oddychového času sa môže dariť nejaký čas. Spomalenie je proces nesmierne ťažký, ale aj nesmierne nevyhnutný. Začína sa presadzovať pomalá filozofia a začínajú vznikať spolky na spomalenie času so svojráznou metodikou. Možno to na niekoho bude pôsobiť akosi „uleteno“, no netreba zabúdať, že ázijské filozofie majú na čas a rýchlosť celkom iný pohľad ako európske. Navyše od filozofie stíšenia a spomaľovania sa odvíjajú rôzne ozdravné tendencie. Rodí sa napríklad úsilie navrátiť deťom detstvo, uprednostňovať vzájomné intelektuálne obohacovanie, spoluprácu, potlačiť súťaživosť, vzdelávať primeranou rýchlosťou, uplatňovať Komenského princíp a odkaz o učení hrou.

GROTESKNÉ FORMY PRETEKÁRSTVA

Samotné úsilie o maximálnu efektívnosť v práci zatieňuje súkromný život, čo vedie k partnerským konfliktom a zvýšenej rozvodovosti. Ale pretekárske aktivity majú aj svoje groteskné formy, medzi ktoré patrí aj rýchloturistika, najmä jej japonská odnož. Pochodujúci Japonci ustavične cvakajú fotoaparátmi resp. pracujú s mobilmi a až doma pri prezeraní fotografií zisťujú, čo to vlastne videli. Zástup Japoncov pripomína čosi ako cvakajúcu stonožku.

V závere hodno pripomenúť, že pani profesorka nepodlieha nadšeneckej naivite. Na strane 181 znova sformulovala výstrahu: Isteže, opätovne si treba uvedomiť, že také spomalenie si môžu dovoliť ľudia so zaistenou existenciou, nenútení životnými okolnosťami premieňať čas na peniaze.

Žijeme v brutálnych podmienkach superrýchlej spoločnosti, v nezdravej atmosfére kariérnych pretekov, v zničujúcich nárokoch súčasného baskervillského kapitalizmu, v chorobnej diagnóze, ktorú si bežne ani neuvedomujeme. Seriózny pokus o precitnutie z tohto sebaklamu prináša čitateľom autorka tejto zdôvodnenej pochvaly spomalenia, Etela Farkašová, za čo jej treba rozhodne všestranne, na rôznych fórach poďakovať. Poďakovať za odvahu šíriť takúto akože „kontraproduktívnu propagandu“, za vernosť pravde. Z rovnakých dôvodov treba poďakovať aj odvážnemu a perspektívne rozhľadenému vydavateľstvu Spolku slovenských spisovateľov.