Síce malá svojím vzrastom, ale veľká výkonmi i výsledkami  

Možno ju zaradiť do kategórie „vianočných detí“, veď pre svojich rodičov predstavovala darček k týmto sviatkom. Narodila sa 18.decembra symbolicky pod tatranskými štítmi. Pokiaľ niekoho z jej rodákov si získal šport, tak nebolo ťažké uhádnuť pre ktorý druh sa rozhodne. V prípade dievčat to bolo ešte jednoduchšie, mohli si vybrať iba z troch možnosti: alpské alebo bežecké lyžiarske disciplíny a sánkovanie. V prípade Anky, vtedy ešte Gajancovej bez dlhého uvažovania vyhrali bežecké lyže. „Bolo úplnou samozrejmosťou že som si vybrala bežky. Behu na lyžiach sa venovala aj moja staršia sestra  Betka, tá to dotiahla do juniorskej reprezentácie, v mládežníckych kategóriách patrila v Československu medzi najlepšie bežkyne. Aj moje prvé lyže som dostala od nej,“ spomína Anka, dnes už Pasiarová. Pod týmto menom sa preslávila v celom lyžiarskom svete, zameranom na klasické disciplíny.

Rodáčka z Tatranských Matliarov považovala za samozrejmosť v zime chodiť do školy v Tatranskej Lomnici, vzdialenej od jej domova asi dva kilometre, na lyžiach. V lete trávila veľa času aktívnym pohybom v blízkosti ich domu v lese, na tatranských lúkach s pohľadom na majestátny Lomnický štít. „Ani si neviem predstaviť prežiť svoje detstvo v nejakom paneláku. Mala som to šťastie tráviť ho v krásnej prírode, ktorá denno-denne akoby  otvárala svoju náruč aby som sa v nej venovala športu. Takže žiadna nuda“, charakterizuje svoje šťastné detstvo táto Tatranka.

Prvé preteky absolvovala v rodných Vysokých Tatrách a bol to beh o Cenu Pionierskych novín. Mala vtedy šťastie v tom, že svoju žiacku kategóriu nielen vyhrala, ale všimol si ju aj Ján Terezčák, legendárna osobnosť /nielen/ slovenského lyžovania. V minulom storočí tréner, ktorého rukami prešli takmer všetci najlepší slovenskí bežci. Jeho zverenci získali dohromady 18 titulov majstra Československa, z toho plná tretina patrí tejto jubilantke, ktorá sa 18.decembra dožíva šesťdesiatky.

„Mala som 19 rokov a získala prvú cennú medailu, na juniorských majstrovstvách Československa som skončila druhá. Tento výsledok mi otvoril symbolické dvere do reprezentácie a najväčšiu zásluhu na tom mal práve tréner Ján Terezčák. Naučil ma všetko, čo lyžiar musí vedieť. Vďačím mu za veľa“, hovorí lyžiarka, ktorá niekoľko rokov bola slovenskou jednotkou.

Cesta medzi najlepšie čs. bežkyne však nebola taká jednoduchá, ako sa môže zdať. Sloveniek v reprezentácii bolo vtedy ako šafránu a ako aj neskôr o 14 rokov mladšia ďalšia vynikajúca bežkyňa spod Tatier Alžbeta Havrančíková konštatovala, že naše lyžiarky museli častejšie dokazovať, že do reprezentácie zaslúžene patria a aj napriek tomu sa stávalo, že práve pre nich sa nepodarilo včas vybaviť víza, napríklad do USA.

ŠTYRIKRÁT NA „BEDNI“

Počas pätnásťročného pôsobenia v reprezentácii Československa /1970-1985/ toho stihla napriek všetkému skutočne dosť. Žiaľ, doma na Majstrovstvách sveta FIS 1970 vo Vysokých Tatrách bola iba náhradníčka. Síce štartovala aj na mnohých významných podujatiach, ale na to skutočne veľké musela trpezlivo čakať až na ZOH 1976 v rakúskom Innsbrucku. Tam zápolila v troch disciplínach. V štafete 4 x 5 km sa podieľala na vybojovaní hodnotného 6.miesta, v behu na 10 km skončila na 13.a na 5 km na 15.mieste. Šiestu pozíciu vybojovala čs. štafeta 4 x 5 km aj na svetovom šampionáte 1976 vo fínskom Lahti, a potom prišla séria štyroch medailových umiestnení v seriáloch Svetového pohára. V sezóne 1981/82 v západonemeckom Klinghentali  bola na „desiatke“ tretia, rovnaké umiestnenie zopakovala o sezónu neskôr v nórskom Oslo. V ročníku 1983/84 v behu na 20 km stála na stupni víťazov dvakrát vždy na striebornom.

Výsledky v behu na lyžiach závisia od mnohých faktorov, napríklad aj od správneho namazania lyží. V tých rokoch ešte pri našich reprezentáciách žiadny servisný tím nepôsobil /výnimkou boli iba olympiády/, a tak všetko záviselo od rozhodnutia trénera, resp. od jeho spolupráce s pretekárom. Vo francúzskom Autranze si museli vybrať z dvoch možností, lebo teplota vzduchu mala jeden stupeň a takáto situácia býva skutočne nezávideniahodná. Anka síce čiastočne presadila svoj systém mazania, ale dodnes je presvedčená, že keby bolo podľa nej, tak tie preteky na 10 km vyhrá. Tak ju od víťazstva delili iba štyri sekundy...  

STRIEBORNÁ ŠTAFETA BEZ NEJ

O jej dlhoročnej vynikajúcej forme svedčí aj jej nominácia a účasť na ZOH 1984 v Sarajeve. To už Anna Pasiarová mala 34 rokov a za sebou 14 reprezentačných sezón. Žiaľ, v behu na 10 km sa jej nepodarilo skončiť v prvej dvadsiatke – obsadila až 27.miesto, v pretekoch na 20 km sa jej darilo lepšie, do cieľa dobehla šestnásta.

V roku 1976 na olympiáde v Innsbrucku mala veľký podiel na tom, že štafeta  4x5 km skončila na vynikajúcej 6.priečke. zaslúžila sa aj o 5.a 6.miesto čs. štafety na svetových šampionátoch v Oslo /1982/ a Lahti /1978/. Očakávala preto nomináciu do štafety aj v Sarajeve. Nestalo sa tak, kvarteto však dosiahlo veľký úspech – striebornú medailu. Z toho výsledku sa úprimne radovala aj ona, ale... V nominácii skončila iba ako náhradníčka a teda bez medaily. 

BEŽKY ZAPADLI PRACHOM

S aktívnou činnosťou skončila v roku 1985, teda rok po olympiáde vo veku 35 rokov. Nestala sa z nej ani trénerka, ani funkcionárka. Čakala dieťa a chcela si naplno užiť materstvo. Netúžila už po žiadnych cestách, sústredeniach, pretekoch. „Ako členka Strediska vrcholového športu pri Federálnom ministerstve vnútra Červená hviezda Štrbské pleso som končila kariéru profesionálnej športovkyne, ale môj prechod do tak zvaného obyčajného života nebol taký problematický ako to v mnohých prípadoch býva“, hovorí A.Pasiarová. Vo Vysokých Tatrách sa vždy dalo uplatniť predovšetkým v hoteliérstve či cestovnom ruchu a to bola aj jej cesta. Neskôr pôsobila ako administratívna pracovníčka v prostredí, ktoré tak úspešne reprezentovala na domácich súťažiach či v zahraničí na Spartakiádach bezpečnostných zborov spriatelených krajín.

V súčasnosti sa angažuje v olympijskom hnutí či už ako aktívna členka Olympijského klubu V. Tatry, alebo v Slovenskej olympijskej asociácií. Nečudo, že  domáce, ale aj zahraničné olympijské inštitúcie ocenili jej prácu udelením Bronzových kruhov SOV, Cenou Matyldy Pálfyovej, prvej slovenskej olympioničky a zároveň držiteľky zlatej medaily /rok 1936/ za dosiahnuté výsledky a aktivity v športe a olympijskom hnutí a Diplomom MOV Žena a šport. Toto vyznamenanie v najlepšom prípade dostáva jedna Slovenka v roku a to za zásluhy o rozvoj športovania žien a podporu aktivít žien v športe a olympijskom hnutí.

Jej jediný syn Martin sa rozhodol pre dráhu rímsko-katolíckeho kňaza a teraz pôsobí ako farský administrátor v obci Lomnička v okrese Stará Ľubovňa. Obec má približne 3000 obyvateľov, prevažne Rómov a čo je zaujímavé – priemerný vek Lomničkárov je iba 18 /!/ rokov. Anna Pasiarová za synom chodí tak raz týždenne a je akási externá gazdiná na fare, resp. gazdiná na diaľku. V každom prípade syn Martin je vo svojom povolaní i pôsobisku veľmi spokojný a práca s mladými Rómami ho doslova nadchýňa...

Nuž, čo sa týka vianočných darčekov, tak jeden si podarovala sama: „Tradične pred Vianocami naša reprezentácia štartovala na významných pretekoch vo švajčiarskom Davose. Schádzala sa na nich konkurencia takmer ako na olympijských súťažiach. Vyhrala som ich v roku 1983 a to bol dôvod k oslave mojich narodenín, ktoré pripadajú na advent“, spomína táto Tatranka, ktorá na prelome 70. a 80. rokov minulého storočia patrila medzi najlepšie svetové lyžiarky – bežkyne.