Sedemdesiate výročie Slovenského národného povstania je bezosporu najdôležitejšou historickou udalosťou Slovenska v roku 2014. Aj keď sa časť spoločnosti  z nevedomosti, hlúposti a politickej zvrátenosti snaží tento historicky obrovský čin slovenského národa zľahčovať či prekrúcať, autentických úradných  dokumentov, novinových správ a zachovaných rozhlasových nahrávok, ale aj spomienok ešte žijúcich priamych účastníkov povstania  je také množstvo, že neprajníci nemôžu uspieť.

Medzi Prešovčanmi  žije aj 88 ročný pán Emil Chlapeček, ktorý v osudnom roku 1944 mal o 70 menej, teda 18. Aj on bol účastníkom povstania, aj on po prechode frontu pokračoval v boji proti fašistom v radoch československej armády pod velením  Ludvíka Svobodu až do úplnej porážky fašistov. Ako sa do kolotoča odboja dostal on v takom  mladíckom veku, o ktorom sa hovorí, že sú to „sladké roky“?

-                      Nuž, pre našu generáciu to určite neboli sladké, skôr strašné roky. Ako som sa vlastne do odboja dostal? Toho leta sme spolu s bratom pomáhali otcovi, ktorý s vrtnou súpravou robil geologický prieskum v oblasti Zlatej Bane pre štátne lesy. Tam, v Slanských horách,  sme sa ocitli v jednom z ohnísk povstania.  To už sme vedeli, že do hôr utekajú vojaci z posádok slovenskej armády, ale aj civili a začínajú sa spočiatku akosi neorganizovane formovať povstalecké jednotky. Nechcem zachádzať do detailov, ale vďaka obyvateľovi Zlatej Bane Štefanovi Zajacovi, ktorý mal, ako sme sa neskôr dozvedeli, kontakt so vznikajúcou partizánskou skupinou Čapajev,  aj my dvaja s bratom sme sa dostali 24. augusta k partizánom. Pred odchodom sme však museli obaja sľúbiť mamke, že budeme jeden na druhého dávať pozor, aby sme sa raz obaja vrátili domov.

► Ako ste začínali vy, neskúsení civili, vo vojensky organizovanej odbojovej jednotke?

-                      Prvé dni v povstaleckej jednotke sa nám zdali dosť chaotické, zháňali sa zbrane, munícia, míny a jedlo, poniektorí z vojakov sa snažili zabezpečiť si civilné šaty, aby sa mohli dostať na stredné Slovensko a povstaniu pomáhať tam.   Ale rýchlo sme si na všetko zvykali, aj učiť sa strieľať. Zmenami prechádzalo nielen formovanie, ale aj velenie jednotky, po čase už prevzal riadenie od npor. Minarčíka sám Kukureli, mali sme vtedy štyri oddiely, každý po približne stovke chlapov.

► Vaša prvá bojová akcia?

-                      Do nej som sa dostal 3. septembra, išlo o prepad nemeckého vojenského vlaku v Kysaku, ale nebola to veľmi úspešná akcia, Nemci mali prakticky presilu zbraní a odrazili nás. Ale bolo to pre nás veľké poučenie. Išlo o viac-menej výnimočnú akciu, našou prvoradou úlohou bola deštrukčná činnosť na dopravných komunikáciách, ktorou sme mali narúšať zásobovanie wermachtu na cestách a železničných tratiach smerom na východ a tým oslabovať bojaschopnosť nemeckej armády na fronte.   Naše aktivity vyburcovali Nemcov, ktorým sa nepáčilo, že v blízkosti Prešova operuje taká veľká skupina povstalcov. Nasadili proti nám 8. divíziu SS, ktorá obkľúčila celú oblasť Slanských vrchov. Snažili sme sa uniknúť  smerom na sever k Bardejovu, ale nepodarilo sa nám prebiť, takže sme sa museli vrátiť pod Šimonku.  Kukureli vtedy, aj vzhľadom k tvrdým podmienkam prichádzajúcej zimy dal každému, kto chcel,  možnosť odísť a vrátiť sa domov.  O niekoľko dní sme presunuli štáb nad obec Závada, to sme už boli iba tri oddiely, Bohuna, Štorsa a Pugačev, teda spolu niečo vyše 300 ľudí. Neskôr sa odiely od seba vzdialili a každý operoval samostatne. Najskôr sme však ešte pri  príležitosti štátneho sviatku vzniku ČSR 26. októbra spolu prepadli nad ránom nemecký štáb pešej divízie v Suchej a donútili sme Nemcov utekať, mnohí z nich aj padli. Potom sme ustúpili a rozdelili sa. Spomínam si, že v čase povstania bolo v našom regióne až 60 obcí obsadených partizánmi. Na lúkach za Závadou nám v noci letci Červenej armády dopravovali „kukuruzníkmi“ zásoby, muníciu a občas aj jedlo, no pre nás boli dôležité  najmä míny, na ničenie železničnej trate do Medzilaboriec.  Niekedy sa lietadlá vracali s  ťažko zranenými.

► Ako dlho ste vydržali s takýmto spôsobom boja? Povstanie bolo oficiálne už dávno potlačené...

-                      Oficiálne možno, ale bojovali sme stále. Medzi nami bolo zopár nezdolných a nebojácnych chlapov, tí ostatných povzbudzovali, držali bojového ducha.

► Spomínate si ešte na niektorých?

-                      Napríklad Kubík, ten vedel pozháňať potrebné informácie aj spod zeme. Ako to robil, dodnes neviem, ale  vedel o všetkom, čo sme potrebovali vedieť.  Spomeniem ešte Petra Babeja, pretože ten bol akýmsi protikladom mnohých. Charakterizoval by som ho ako tichého človeka, ktorý hovoril málo, ale o to viac konal. Vážili sme si ho ako vynikajúceho organizátora, bol to múdry človek, ktorý pracoval v štátnych lesoch.

► Aká bola národnostná skladba vašej skupiny? Boli v nej aj Rusi?

-                      Pravdaže, povedal by som, že dobrá tretina. Ale okrem nás Slovákov aj Česi, ba aj Bulhari, Poliaci, dokonca aj matka so synom.

► Ktoré obdobie povstania bolo pre vás najťažšie?

-                      Určite to bolo to zlatobanské. Tam veľa trpeli aj civilní obyvatelia. Veď Nemci vypálili nielen Zlatú Baňu, ale aj ďalšie obce na podhorí Slanských vrchov. Hermanovce, Bystré a ďalšie. Nebrali ohľad na nič a nikoho. Ani na matky s deťmi, ktoré sa skrývali v pivničkách. Jednoducho otvorili dvere, hodili dnu granát a išli ďalej...

► Kedy pre vás skončila vojna?

-                      No, to bolo ešte ďaleko. Pri Habure sme prešli front, boli tam ťažké boje, Kukureli padol, ja som sa s omrzlinami dostal do poľnej nemocnice.  O bratovi som vedel, že odišiel niekde k Bardejovu. Koncom januára 1945 sme sa spolu s Čechmi, asi 17 ľudí, dostali do armádnej jednotky generála Svobodu. Prešli sme peši do Popradu, potom na front, ktorý už bol pri sv. Mikuláši. Bol tam dlho, pretože Nemci kládli nesmierny odpor. Aj vďaka tomu som  tam front stihol. Odtiaľ som už išiel so Svobodovcami ako frontový vojak  smerom na západ až do konca vojny.

►A kedy ste sa stretli s bratom?

-                      Asi o 10 dní neskôr, keď ma prepustili z nemocnice. Našiel som ho v Bardejove, spolu sme prešli do Popradu. Tam sme sa rozlúčili, cestu ďalej mu nedovolil zlý zdravotný stav, ja som pokračoval s československou jednotkou. A potom až 11. júna doma, teda akurát tak mesiac po skončení 2. svetovej vojny. Vtedy nám  mamka pripomenula, že sme sľub, ktorý sme jej dali, aj splnili. Bola šťastná. To bola pre našu rodina dobrá stránka záveru vojnových udalostí. Takých však veľa v lete 1945 nebolo.

► Na záver, prečo ste vlastne išli do povstania? 

-                      Pre mňa  to bola vec presvedčenia a svedomia. A možno aj úcty k sebe samému...