Pred 60-timi rokmi svet stál na prahu jadrovej katastrofy

Pri hodnotení a komentovaní rôznych situácií v politike sa často vyslovuje a píše slovo „keby...“ Napriek tomu, že všetci, ktorí sa naň odvolali a odvolávajú, vedia, že nemá v nej žiadny význam. Niekedy ho síce „vezmú do úst“ historici, ale – ako sa hovorí – iba nezáväzne a na spestrenie svojich serióznych prác. My si však predsa len dovolíme výnimku: keby USA a najmä jej Ústredná spravodajská služba /CIA/ nepodporovala Fidela Castra a jeho družinu pri vylodení lode Granma v roku 1956 na pobrežie Kuby, tak by sme tento ostrov asi nikdy nenazývali prvá socialistická krajina na západnej pologuli. Na druhej strane – keby Amerika po roku 1959 tak neizolovala Kubu svojou zbytočnou ekonomickou blokádou, ktorá sa prejavovala napríklad, bojkotom nákupu kubánskeho trstinového cukru, alebo podporou politických emigrantov vojensky, materiálne i finančne pri ich príprave a samotnej invázii v roku 1961 do Zátoky svíň, tak by s najväčšou pravdepodobnosťou nevznikla v októbri 1962 dovtedy najväčšia kríza v období studenej vojny, kedy svet stál na prahu jadrového konfliktu. Skutočne k nemu chýbal iba malý krôčik, nezodpovedné rozhodnutie niektorého z vyšších dôstojníkov Sovietskej armády, resp. ozbrojených síl USA.

Čo však sa po decembri 1956 malo udiať? Aspoň podľa predstáv Bieleho domu a Pentagonu... Fidel so svojou partiou mali zvrhnúť národom tak nenávideného diktátora v generálskej uniforme a ich priateľ, ako sám seba charakterizoval Castro – umiernený demokrat – bude ich človekom v Havane, situácia sa uspokojí a tak opäť to bude tá Kuba, voči Američanom viac ako lojálna, žiadostivo očakávajúca každé lietadlo z Floridy, plné zámožných turistov. Fidel Castro mal všetky predpoklady naplniť ich očakávania. Bol jedným zo siedmich detí zámožného latifundistu, španielskeho emigranta, pričom rodina, napriek početnosti rozhodne netrpela biedou a dokonca sa vôbec nemusela uskromňovať. Deti dostali patričné vzdelanie, Fidel dokonca určitý čas pôsobil ako advokát a k marxizmu mal vtedy veľmi, veľmi ďaleko. Ťažko však povedať, čo z neho urobilo ortodoxného ľavičiara a komunistu. Dlhé a vyčerpávajúce pochody v horách Sierry Maestri od východu ostrova po vstup do Havany v januári 1959? Alebo vplyv takého ultrarevolucionára akým bol Che Guevara? Jedno je však isté: vedenie republiky začalo presadzovať tvrdú ľavicovú politiku, podobnú tej, ktorú zaviedla komunistická strana u nás po februári 1948 a nazývala ju „diktatúra proletariátu.“ Nečudo, že v USA začali mať Castra a jeho spolupracovníkov „plné zuby“ a rozmýšľali, ako sa ho zbaviť. Čím viac sa zhoršovali vzťahy so susednou Amerikou, tým viac sa Kuba začala prikláňať k Sovietskemu zväzu. Castro sa stal nočnou morou pre dosluhujúceho prezidenta, vojaka telom i dušou Digha Eisenhowera i jeho nástupcu od roku 1961 Johna Kennedyho. Nečudo, že USA neľutovali čas a najmä peniaze na vyzbrojovanie kubánskych emigrantov – Castrových úhlavných nepriateľov na prípravu ich invázie na Kubu. Tá však v apríli 1961 skončila fiaskom. Fidelovi vojaci si s útočníkmi ľahko poradili a len pre zaujímavosť – zajatcov neskôr vymenili s USA za lieky, potraviny a ďalší tovar, ktorý Kubáncom tak chýbal.

RAKETY CEZ ATLANTIK

Kedy presne došlo k dohode o umiestnení rakiet stredného doletu, teda z Kuby na územie USA medzi Chruščovom a Castrom, zainteresovaní nikdy nespomenuli. Dlho sa však tvrdilo, že celá táto iniciatíva vzišla od kubánskeho vodcu revolúcie, dnes však historici si myslia, že najvyšší predstaviteľ ZSSR začal presviedčať Castra, či dokonca naňho vyslovene tlačiť, aby balistické strely mierili z Kuby na Ameriku. Isté však je to, že už v prvých júlových dňoch 1962 smerovali sovietske obchodné lode s raketami cez Čierne a Stredozemné moria a Atlantik do Karibiku. Ešte pred desiatimi rokmi spomínal na všetko, čo súviselo s Karibskou krízou /Kubánci ju dodnes nazývajú Októbrová/ Ukrajinec Ihor Pustovoj, už v hodnosti generálporučíka vo výslužbe, ale v roku 1962 bol mladý poručík. “Bol som jedným zo 43000 sovietskych vojakov, ktorí dostali za úlohu hájiť kubánsku revolúciu. O tom, kam sa vlastne plavíme sme sa dozvedeli až v Atlantickom oceáne, kde veliteľ mohol otvoriť obálku s ďalšími inštrukciami. Bolo to pre nás veľké prekvapenie, dovtedy sme si mysleli, že ideme do Indonézie alebo do Konga, tam bola veľmi horúca pôda pod nohami. Naša vojenská misia bola od začiatku veľmi tajná: vyplávali sme z gruzínskeho prístavu Poti s raketami na palube, ukrytými v obrovských debnách s veľkými nadpismi AGROEXPORT. Ako sme neskôr zistili, bolo to na oklamanie posádok vojenských lietadiel Francúzka, Talianska a USA, ktoré nad našou loďou prelietavali v Stredozemnom mori. Čo sa týka samotného plavidla, pre vojakov na ňom boli neznesiteľné podmienky. Chýbala na ňom klimatizácia a loď bola postavená pre posádku asi 60-70 ľudí, tiesnila sa na nej však okrem nej polovica našej divízie, presne 637 príslušníkov Sovietskej armády. Druhá sa plavila inou loďou. Počas dňa vojaci nesmeli vychádzať na palubu, ale iba v noci. Až v otvorenom oceáne si to mohli dovoliť aj cez deň... Celú plavbu sme na umývanie mohli používať iba morskú vodu, tá pitná bola iba pre kuchyňu. Nečudo, veď tanky na vodu boli naprojektované iba pre približne 70-člennú posádku tejto nákladnej lode.“

Lode často museli meniť prístavy vykládky rakiet, pretože v nich kotvili aj západoeurópske plavidlá. I tak sa tento „strategický tovar“ premiestňoval z palúb na ťahače s dlhými nákladnými plošinami zásadne v noci a rovnako pod rúškom tmy prepravovali na miesta budúcich základní, predovšetkým za mestečko San Cristobal. Bolo to doslova na zelených lúkach, na ktorých miestni farmári chovali dobytok a hydinu. Svoje lúky a polia museli opustiť, inde vraj dostali oveľa viac pôdy, ale máloktorého z nich to uspokojilo. Jednoducho chceli žiť tam, kde žili predtým a pred nimi ich predkovia.

Ešte pred vyplávaním z čiernomorského prístavu Poti vojaci dostali skromné civilné oblečenie a v prípade nutnosti mali o sebe hovoriť, že sú poľnohospodárski odborníci, ktorí prišli pomáhať Kubáncom. Ako sa však po skončení nebezpečnej vojenskej krízy dozvedeli, domáci dostali zákaz oslovovať všetkých, ktorí medzi sebou hovorili po rusky a na niečo sa ich pýtať.

PREZRADIL ICH FUTBAL?

Celá raketová základňa sa stavala v noci, často pod dohľadom hadov na blízkych stromoch. Rovnako pod rúškom tmy stavali aj stany, v ktorých vojaci bývali. Civilné oblečenie, konkrétne jedny nohavice a k tomu košeľa s krátkymi rukávmi sa im veľmi rýchlo zničilo, a tak si obliekli svoje uniformy. Samozrejme práca potme im nešla tak, ako si to pôvodne predstavovali a aj to spôsobilo, že na maskovanie odpaľovacích rámp s raketami už nemali dosť chute a síl, jednoducho túto etapu dosť odflákli. Až s odstupom niekoľkých desaťročí sa prišlo na to, že americké prieskumné lietadlá síce videli niečo, čo pripomínalo rakety, ale že na Kube sa niečo vážne deje, ich posádky presvedčil iba pohľad na množstvo mladých ľudí, naháňajúcich futbalovú loptu. Áno, Kubánci už vtedy radi športovali, ale medzi nimi boli obľúbené tie odvetvia, čo v USA. Teda basebal, box, basketbal, ale v nijakom prípade nie klasický futbal, ktorý sa zrodil v Európe. Posádky prieskumných lietadiel už teda nikto nemusel presvedčovať, že tu niečo nie je v poriadku... Prvá raketa bola pripravená k odpáleniu už 9. septembra 1962 a tento deň možno považovať za začiatok karibskej krízy, ktorá, našťastie neskončila jadrovou vojnou medzi superveľmocami USA a ZSSR. Ale mohla, chýbal iba ten povestný krôčik.

Americká blokáda Kuby, ktorú nazvali karanténou iba preto, lebo výrazom „blokáda“ už v ich ponímaní situácia predstavovala skutočný vojnový konflikt, začala 24.októbra. Vtedy už okrem uvedenia do pohotovosti spomínaných 12 000 mužov americkej námornej pechoty sa flotila vojenský lodí s raketami Polaris už začala plaviť na dostrel územia Sovietskeho zväzu. Pre občanov USA to však už nebolo také prekvapenie, prezident J. Kennedy ju oznámil v známom televíznom prejave už v noci z 22. na 23.októbra. Na druhej strane sovietske rakety stredného doletu mohli z Kuby doletieť až k Hudsonovmu zálivu na severovýchode Kanady. Kuba na blokádu zareagovala vyhlásením okamžitej mobilizácie a našlo sa ihneď veľa občanov tohto ostrova, ktorí boli pripravení bez zaváhania obetovať svoje životy vo vojne proti USA. „Čoho sa máme báť?“ – vykrikoval Fidel a Kubánci si mysleli, že „nás nemožno zdolať, nad nami sa jednoducho nedá vyhrať, nás možno len úplne zlikvidovať!“ John Kennedy zároveň svoje kroky podporil fotografiami sovietskych rakiet na Kube. Nikita Chruščov však reagoval tak, že Kennedyho obvinil z agresie a poprel existenciu raketových základní na Kube. Najkritickejšia situácia vznikla 27.októbra, kedy nad Kubou zostrelili americké prieskumné lietadlo U2. Sovietske jednotky vtedy pripravili na to, že už skutočná vojna sa začne nasledujúci deň.

BOLA BLIŽŠIE, NEŽ SA MYSLELO...

Kubánska /Karibská, Októbrová/ kríza v roku 1962 predstavovala drámu, ktorá priviedla svet k jadrovej vojne oveľa bližšie, než sa dovtedy predpokladalo. Potvrdili to aj odtajené americké, kubánske a sovietske dokumenty, o ktorých sa po prvýkrát verejne hovorilo v Havane na medzinárodnej konferencii pri príležitosti 40. výročia týchto udalostí, teda v roku 2002. Zúčastnili sa na nej aj bývalý americký minister obrany Robert McNamara a Fidel Castro. Jeden z týchto dokumentov obsahuje aj citát Roberta Kennedyho, ministra spravodlivosti, brata prezidenta USA, rozhovoru s veľvyslancom Sovietskeho zväzu vo Washingtone Anatolijom Dobryninom: „Začne sa skutočná vojna, v ktorej zahynú milióny Američanov a Rusov. Situácia sa môže vymknúť kontrole a to s nečakanými a nežiaducimi dôsledkami.“ Tieto slová vyslovil 27. októbra v najkritickejší deň celej krízy po tom, ako nad Kubou zostrelili americké špionážne lietadlo U2. V ten deň zbor náčelníkov štábu americkej armády odporučil prezidentovi USA podniknúť letecký útok na Kubu a inváziu námorných síl, ako aj pechoty na Kubu. Američania mali pripravených v najväčšej pohotovosti síce „iba“ 120 000 vojakov, ale až 600 bojových lietadiel. Ešte pred schôdzkou R. Kennedyho s A. Dobryninom, konkrétne 22. októbra, prezident USA J. Kennedy prostredníctvom televízie a rozhlasu oslovil americký ľud a povedal, že „pokiaľ bude jedna raketa odpálená z Kuby, tak nemalá časť našej planéty sa vráti do kamennej doby, ale zároveň môže zomrieť celá naša populácia...“ Nekompromisný rozkaz však dostal z Moskvy do Havany aj vtedajší veliteľ ozbrojených síl na Kube gen. Isa Plijev: „V prípade úderu amerického letectva na naše zariadenia použite všetky dostupné protiletecké sily!“

Na tejto konferencii sa hovorilo aj o incidente, pri ktorom americký torpédoborec zhodil hlbinné bomby na sovietsku ponorku, ktorá mala na palube jadrové zbrane. Jedna z bômb vybuchla tesne pri nej. Posádka si myslela, že vojna už začala, preto zvažovala použitie jadrových zbraní. Z troch dôstojníkov, ktorí o tom mali rozhodnúť, jeden bol proti. Našťastie...

Pre Sovietsky zväz karibská/októbrová/ kríza neskončila daním slova na druhý deň, t. j. 28. októbra sa začne skutočná vojna a nečudo, že boli v najvyššom stupni pohotovosti. Našťastie, ani politici nezaháľali. Do riešenia krízy sa zapojil aj gen.tajomník OSN U Than, Chruščov s Kennedym neustále komunikovali prostredníctvom telefonických rozhovorov a telegramov a nakoniec obe strany dospeli ku kompromisu. ZSSR sa ústami svojho najvyššieho predstaviteľa rozhodol demontovať na Kube všetky „útočné“ zbrane za výmenu prísľubu USA, že nezaútočí na Kubu, nebude podporovať chúťky na inváziu kubánskych emigrantov z USA, okrem toho Američania stiahnu svoje rakety z V. Británie, Talianska a Turecka.

V MOSKVE  STRACH NEMALI!

Sovietsky zväz sa vtedy USA vôbec nebál, čo jeho najvyšší predstaviteľ Nikita Chruščov dával najavo. Doma i v zahraničí. Veď rok pred kubánskou krízou, konkrétne medzi 1.septembrom a 4.novembrom 1961 uskutočnil 59 skúšok jadrových a termojadrových zbraní. Výbuchy sa uskutočnili na zemskom povrchu, ale i pod vodnými hladinami, vo vzduchu a dokonca aj v kozmickom priestore. Na ostrove Novaja Zemlja ale aj v Semipalatinsku i na ďalších vojenských cvičiskách. Skúšali sa jadrové bomby, torpéda, balistické, zenitné a rakety s krídlami. Dňa 30. októbra 1961 bomba typu AN602 sa hmotnosťou 26 ton, ktorá mala v sebe nálož 51,5 megatony, dopadla na Novuju Zemlju z výšky 10,5 km. Vybuchla vo výške 4 km, priemer ohnivej gule vytvorenej výbuchom bol vyše 4,6 km, jadrového hríbu však predstavoval 95 kilometrov a dosiahol výšku 67 km. Bolo ho vidieť až do vzdialenosti tisíc km. Už dva roky predtým sa vo výzbroji Sovietskej armády objavili medzikontinentálne balistické rakety a v roku 1956 Chruščov na prijatí veľvyslancov západných krajín celkom vážne povedal: „Raz vás pochováme!“

NESPOKOJNÍ NAJMÄ KUBÁNCI!

Svet si síce mohol vydýchnuť, prvá jadrová konfrontácia ZSSR a USA sa skončila. K spokojnosti však koho? Kubánci nedokázali predýchať to, že sa rokovalo bez nich, jednoducho na ich názory sa nikto nepýtal. Ani Chruščov, ani Kennedy. Kuba mala pripravených päť bodov, ktorých splnenie bolo pre nich veľmi dôležité: koniec amerického teroru, pirátskych útokov, špionážnych letov nad ich krajinou, ukončenie ekonomickej blokády a zlikvidovanie vojenskej základne USA na území Kuby v Guantanáme. V Sovietskom zväze Chruščovovi vytýkali, že Američanom ustúpil, dal demontovať rakety, ktorých doprava i prevádzka na Kube stála nemalé financie, jednoducho v súboji s mladým Kennedym jednoznačne prehral. Okrem toho ho svet prichytil pri klamstve o /ne/existujúcich raketách, ktoré by bez problémov doleteli na Washington i Panamský prieplav... Nuž, „jastrabov“ v USA i Sovietskom zväze spájalo jedno: chceli vojenskú konfrontáciu, nielen rinčanie zbraní ale našťastie, nedočkali sa toho...

Objektívne však treba uznať, že N. Chruščov sa USA nebál a nezľakol sa ich ani počas kubánskej /októbrovej/ krízy. Jednoducho si uvedomil, že mier je preňho dôležitejší, než všetko ostatné, že vojnu vôbec nechce. Je síce pravda, že zo strany mladého a podľa neho neskúseného Kennedyho taký tvrdý a nekompromisný odpor neočakával, ale čo už... Kompromis si vyžaduje ústupky z oboch strán...

EPILÓG

Ťažko povedať, prečo tajnú vojenskú operáciu s dovozom, montážou a obsluhou sovietskych rakiet na Kube nazvali „ANADYR“, teda menom administratívneho strediska Čukotského autonómneho okruhu na Čukotke, ktorá je súčasťou Ruskej federácie. Dnes už sa nad tým nikto nezamýšľa, ale vtedy určite nejaký pracovník Ministerstva obrany ZSSR vedel, prečo projekt, ktorý bez problému mohol vyvolať III. svetovú vojnu takto pomenoval a čo tým myslel. Svet stál skutočne na prahu jadrovej vojny, ale našťastie, tento hazard priniesol „iba“ 47 obetí zo strany sovietskych vojakov. Išlo predovšetkým o posádky vozidiel, ktoré prepravovali rakety z prístavov na budované základne alebo pri „iných situáciách.“ Teda v žiadnych bojoch. Všetci sú pochovaní v Havane.

Až v časoch demontáží raketových základní sa príslušníci sovietskych ozbrojených síl mohli už voľne pohybovať po krajine, komunikovať s občanmi a najmä kubánskymi vojakmi. Sovietskych vojakov vtedy prekvapila pomerne vysoká životná úroveň Kubáncov, v neposlednom rade to, že roľníci žili /zo sovietskeho pohľadu/ v pekných a prepychových rodinných domoch, ráno ich vozili na polia za mestom, ich manželky im iba zamávali a popoludní čakali na mužov vyobliekané a upravené, aby potom s nimi absolvovali večernú prechádzku v meste. Kto navštívil Kubu v 70-tych a 80-tych rokoch minulého storočia, tak si pamätá tvrdý lístkový systém v tejto krajine, nedostatok všetkého spotrebného tovaru i potravín. O to viac prekvapujú spomienky príslušníkov sovietskych vojsk na ich vtedajšie výhodné nákupy produktov, ktoré doviezli z USA ešte do blokády. Ale to je už o inom...