Už niekoľko týždňov sa Slovensko pýši premiantským postavením v celoeurópskej porovnávacej tabuľke úspešného zvládania koronavírusovej pandémie. Podaktorí momentálni mocenskí činitelia SR si pripisujú všetky zásluhy za tento priaznivý stav výhradne len sebe, svojej protivírusovej aktivite, no nájdu sa medzi súčasnými prominentmi aj jednotlivci, ktorí majú objektívnejšie videnie a vedia sa poďakovať aj ochranárskym aktivitám bývalej vlády. Bolo naozaj unikátne pozorovať, ako do posledných chvíľ svojho vládnutia premiér Peter Pellegrini a ministerka Denisa Saková usilovne pracujú v teréne pri dôslednom zabezpečovaní protivírusových opatrení. Takže v prípade tejto pandémie pôsobíme nepochybne ako jeden z príkladov a unikátov.

Po tomto niekoľkotýždňovom zdravotníckom unikáte črtá sa na Slovensku zrod ďalšieho, tento raz politického unikátu: rozštiepenie pôvodnej silnej sociálnodemokratickej strany SMER-SD na dve sociálnodemokratické strany. Mať natrvalo dve takéto strany bolo by dozaista európskym unikátom! Nebudem tu rozoberať motiváciu takéhoto štiepenia, ani jeho ideologickú oprávnenosť či neoprávnenosť. Do vnútrostraníckych problémov, rozdielností, názorových rozporov či dokonca osobných animozít zvonka naozaj málokto dôkladne dovidí, ak vôbec sa takýto jasnovidec nájde. Ani ja sa za takého nepokladám, no trúfam si pouvažovať nad tým, čo by takéto definitívne rozštiepenie znamenalo pre našu spoločnosť, ale najmä pre nás, vykorisťovaných a ožobračených, teda pre štatisticky výrazne silnejšiu väčšinu obyvateľstva. Verím, že nad touto témou sa budete často zamýšľať aj vy, milí čitatelia!

Dve sociálnodemokratické strany, ktoré na politickej scéne nebudú vystupovať jednotne, rozhodne nie vo všetkých prípadoch pravičiarskych zvrhlých pokusov, či pri iných parlamentných anomáliách, sú z hľadiska sociálneho pokroku, prijateľnej sociálnej situácie, minimálnej sociálnej spravodlivosti nie práve šťastným riešením. To je povedané veľmi jemne, lebo takéto rozštiepenie na dve slabšie jednotky môže byť priam sociálnou kliatbou! Z mocného ochrancu je tu zrazu bezmocný nejednotný dvojsegment!

Pravdaže, politická sila je v zjednocovaní, nie v štiepení. Nedávny volebný debakel maďarských politických strán to nadostač jasne preukázal. Axiómu o tom, že Slovensko sociálnu demokraciu nevyhnutne potrebuje, netreba dajako špeciálne obhajovať a dokazovať. Po ohlásenom odchode Petra Pellegriniho z jeho funkcie i členstva v strane SMER-SD a vyhlásení, že chce založiť novú sociálnodemokratickú stranu, črtá sa do najbližších volieb akási dvojdomovosť slovenskej sociálnej demokracie.

Ale čo bude po voľbách? Pristavme sa najprv pri tragickej verzii volieb, veď tu teraz preberáme rôzne možnosti. Čo ak podnes zaslepená a vládnou demagógiou oslepená veľká časť voličov dá svoje hlasy pravici? Buď niektorej z pravicových strán, alebo celému pravicovému spektru? Čo ak veľkej časti voličov bude  chýbať predstavivosť a nebudú si vedieť predstaviť, ako sa u nás bude žiť, či skôr živoriť, v diktatúre veľkoburžujov? Čo ak veľká časť voličov nepostrehla, že nejeden podnikateľ sa zákonite pohybuje po trajektórii od činného podnikateľa k zločinnému podnikateľovi? A čo keď menšinový voličský zvyšok rozdelí svoje hlasy medzi dvojicu sociálnodemokratických rozštiepencov? Potom sa môže stať žiaľ až to, že obidva štiepy zostanú mimo parlamentu! Totálne víťazstvo baskervillského kapitalizmu! Toho pažravého kapitalizmu, ktorý bez zábran rozďavil svoju papuľu po odstránení svojej súťaživej protiváhy v podobe socializmu. Aj napriek vážnym nedostatkom socializmu, o stalinsko-gottwaldovských deformáciách až obludnostiach ani nehovoriac, držala táto protistrana kapitalistického démona do istej miery na uzde.

Ale vráťme sa k nášmu problému. Slovenský volič si bude musieť vybrať medzi dvoma sociálnodemokratickými stranami, ak sa takáto dvojica vytvorí /už sú náznaky, že s vysokou pravdepodobnosťou k tomu dôjde/. Bude si musieť vybrať, ktorá z nich má lepšiu politickú prax, perspektívu a vyšší koaličný potenciál, a to aj za cenu prijateľných ústupkov. Slovenský volič bude musieť hlboko zodpovedne premýšľať. Spytovať si svedomie, mobilizovať vedomie. Uvedomiť si nevyhnutnosť sociálnej ochrany početnej armády nezbohatlíkov, oprášiť, oživiť triedne uvedomenie. A premýšľať aj o tom, ako bolo v minulosti možné, že istá nezanedbateľná časť voličov prudko vyniesla do politických výšin parlamentného bitkára a provokatéra, politického priemera, ktorý rafinovane včas prepísal svoj obrovský majetok na manželku. Aj to je unikát, príšerne smutný!