Sčítanie obyvateľstva 2021 je uzavreté, dáta sa spracúvajú a zo super počítača niečo vypadne. Isto sa dozvieme čísla, počty, nárast i úbytok. Dá sa povedať – množinu. Tá však pred zverejnením prejde starostlivým sitom analytikov a manipulátorov. Lebo nie na všetko sme - podľa nich – „dozreli“... Predseda slovenských liberálov Richard Sulík už v predvolebnej kampani na prelome rokov 2019 a 2020 sľuboval, volal a z bilbordov sa dožadoval: „menej štátu!“  Niektorí ekonómovia, všetci daňoví podvodníci aj fuškári (pracujúci na vidieku iba za hotové a bez bločkov či faktúr) mu tlieskali.  Politológovia to prešli mlčaním, etnografi sa neprebrali z klinickej smrti. Ivan Čarnogurský si kedysi dávno povzdychol, že: „V dobe diktatúry, keď sme si svojich predstaviteľov nevolili, sme sa mohli od správy štátu odvracať. Ale dnes, keď si realitu štátu sami kreujeme, musíme dávať veľký pozor na vlastnú voličskú zodpovednosť. Štát sme my. Či sa nám to páči a či nie. Voľbami sa nezrealizuje automatické rozdelenie štátu na politikov a masy“. Po čom to vlastne liberáli slovami Sulíka volajú, ak platí tvrdenie, že – „štát sme my“? Menej štátu, menej národa... 

Tesne po rozdelení čs. federácie 1. januára 1993 sa hranice Slovenskej republiky síce upravili a ustálili (odolajúc i prílivovej vlne Maďarov  k 100. výročiu Trianonu), predsa len sa slovenský národ umenšuje a stráca... Napríklad v menách. Veď niektoré krstné mená i priezviská obyvateľov štátu sú historickým dôkazom stavu spoločnosti, jej vývoja, svedectvom o hlavných profesií, činnostiach aj o záujmoch. Kdeže sú však pod Tatrami časy írečitých slovenských priezvisk, ako:  Slovák, Mlynár, Pekár, Remenár, Sklenár, Sitár, Bystričan, Kováč, Oravský, Kočiš, Babka, Bača, Cigáň, Bobuľa, Červený, Dušička, Hnát, Havran, Hraško, Koza, Kocúr, Slivka, Vlk, Višňovský, Tupý, ...?

Aj v roku štartu veľkého elektronického sčítania obyvateľov Slovenska pribudli u nás bábätká s netradičnými a nie častými menami. Narodili sa dievčatá s menami Hermiona, Šeherezáda, Kleopatra, Andromeda, Perpetua, Ariel, Fabiola či Infinity a chlapci s menami Achille, Kassandros, Melody, Mustafa, Neymar, Rolex... Poviete si – no a čo?! Veď na Slovensku žije 150 tisíc cudzincov. No čoraz viac prezentované priezviská vo verejnom priestore a v éteri svedčia ešte o niečom inom. A nemyslím najmä na tie mužské, ako: Chuguryan, Ovsepian, Tibor Bohó, Gábor Grendell či Faško-Rudáš... Ako myši v stodole sa totiž kotia dievčatá, ženy, dámy, ktoré vo svojich menách zavrhujú rodný jazyk. 

V domácich i cudzích zložených ženských priezviskách sa správne prechyľujú obe časti priezviska, napr. Mária Rázusová-Martáková, Benita Ferrerová-Waldnerová, Barbara Güntherová-Haugová. Bystrému a vnímavému pozorovateľovi isto neunikla súvislosť medzi posilňovaním pozícií liberálnych kaviarní, prienikom globalistov do politiky a agresívnym – až provokačným – nárastom cudzích priezvisk u aktívnych žien, no ešte viac v prípade sufražetiek, pachtiacich sa za kariérou. Spomeniem aspoň niekoľko, ktoré sa dajú zachytiť vari každodenne iba zo správ: Lucia Ďuriš Nicholsonová,  Jana Bittó Cigániková, Ria Feik Achbergerová, Veronika Bauch, Veronika Čokinová, Veronika Müller, Mariana Philadelphiová, Zuzana Kumanová, Henriette Geierová, Katarína Antenozio.

Nespisoval som si zoznam, isto by mal aj stovky strán ako kedysi telefónny zoznam. Mnohé z nositeliek tých cudzích priezvisk pritom nezavrhujú „módne“ len rešpekt k svojmu materinskému jazyku, no i národné hodnoty, kultúru, zahadzujú identitu.  Okato tým však deklarujú svoju morálku. Zlomyseľník by dodal: „z núdze cnosť“... Optimista tvrdí, že ich minister zahraničnej diplomacie Ivan Korčok celkom isto ešte v horúcom lete pošle do sveta na naše veľvyslanectvá. A iniciatívny poradca ministra z treťosektorového startupu by k nim do Francúzska pribalil aj všetkých račkujúcich, ktorých počet rastie v poslednej päťročnici sťa invázny ázijský Boľševník obrovský na slovenských lúkach.

Bude zaujímavé sledovať, či výsledky sčítania obyvateľstva 2021 dajú odpoveď aj na bytostne dôležitú otázku slovenského národa.