Život sa za posledných tridsať rokov stal nesmierne zaujímavý, nikto si nevedel predstaviť, že na malom Slovensku sa odohrajú veľké veci. Netušili sme, koľko pľuhavstva sa rok čo rok vyplaví, mnohé z toho buď bolo v našej národnej povahe, alebo ju zmenilo. A pritom sa to začalo tak nevinne, tzv. návratom do Európy. Ten sa zmenil na rokovania o jednotlivých kapitolách prístupovej zmluvy, ktoré boli presne predpísané a aj viac ako presne kontrolované Bruselom. Podobne ako bol potom riadený a zvonka kontrolovaný proces vstupu do Severoatlantickej aliancie NATO.

Dobre si pamätám ako Slovensku podsunuli čierneho Petra rozbitia čs. federácie s počudovaním, prečo sa delíme, keď sa napríklad Nemci spájajú. Nezapadalo sme najmä preto, že kľúčovou otázkou pre nich bolo, do akej miery u ochotné nové štáty vzdať sa suverenity a preniesť ju na Brusel. Slovensko bolo vydávané za hrozbu, ba dokonca v americkej tlači bolo označené za potenciálny zdroj druhej Juhoslávie. V programe vtedy jednej z najvýznamnejších politických strán Európy a Nemecka popri Kosove za druhý možný priestor konfliktu ozbrojenej zrážky bolo označené práve Slovensko preto, že sa nevie vyrovnať s problémami s menšinou na južnom pohraničí. Známy český spisovateľ, ktorý kedysi zbytočne nadbiehal Oľge Feldekovej, v dodnes poprednom európskom týždenníku uverejnil esej pod názvom, že tretia svetová vojna vypukne v Sidónii, osade, ktorú delí nová nevídaná hranica, nová hranica medzi európskym Českom a na východ smerujúcim nacionalistickým Slovenskom.

V takejto atmosfére potom Slovensko, vlastne jeho rokovacia zostava sľúbila všetko, aj čo nemusela, dodnes o tom svedčí napríklad poľnohospodárstvo a potravinárstvo. Od tých čias sa verejnosť nepretržite delí, vždy pod iným heslom, vždy sa presadzuje čierno-biele delenie na dobrých, slušných či Európanov a zlých nacionalistov, dobrých atlantistov a zlých, čo nás ťahajú do Ázie, čím sa myslí Rusko. Tridsať rokov tu bol hlavným vzorom Brusel a Washington. Prví precitli východní Nemci, ktorých z večera na ráno pripojili k fungujúcemu právnemu štátu a silnej ekonomike a silnej mene, k západonemeckej marke, a sľubovali im doslova kvitnúce záhrady, ale zistili a dodnes zisťujú, aká tŕnistá cesta to je. Liberálny systém parlamentnej demokracie a ekonomiky voľnej ruky trhu, spojený s masívnou privatizáciou, ktorého základom bol tzv. washingtonský konsens, nie je dnes už nijakým žiarivým príkladom hodným nasledovania. Vo zmätkoch Blízeho východu vidíme, že sa pre nás vynára ďalšie trpké poznanie, ďalšia pravda, ktorá sa nedá zaprieť – a to, že v mnohom išlo o pretvárku Západu v úsilí presadiť svoj systém, ktorý v skutočnosti len kryl, že sa pod ním presadzujú výlučne geopolitické záujmy.

To pre nás vytvára nový veľký problém. Tridsať rokov sme robili všetko, aby sme splynuli s cieľmi a praktikami Európskej únie. Nepodozrievali sme, že budeme navždy druhotriedni Európania, ktorým sa dnes budú vysmievať, že nevedeli ani len skopírovať európsky systém. A znovu je Slovensko skúšobným kameňom, prezidentskými voľbami a potom parlamentnými voľbami sa ako v jedinom štáte strednej Európy, osobitne v prudkom kontraste s Maďarskom a Poľskom má ukázať, že predsa len liberálny systém ešte žije, aj keď na malom Slovensku. Ako malom sa ukázalo v čase po roku 1998 na stretnutí s GeorgomSorosom v bitkom nabitej univerzitnej aule, kde okrem mnohého iného odznela pamätná veta: „Investoval som do Slovenska dvadsaťdva miliónov dolárov a boli to dobre investované peniaze.“ Nabitá sála prepukla vo frenetický potlesk, pozeral som sa okolo seba, a dnes nie som si istý, či všetci nevstávali, ale asi nie, lebo sa to robilo desaťročia predtým, ale keď pán situácie George Soros povedal, teraz sa však musíte postarať o seba sami, potlesk už riadne preriedol. Ale odvtedy dodnes sledujem, kto sa ako o seba postaral. Lebo odvtedy dodnes ide vo verejnosti práve táto deľba, či si to už niekto uvedomuje, alebo nie.