Nepopieram – dobré správy ma vždy potešia! I tá telefonická, v ktorej mi Jozef Kuchár, dlhoročný predseda Únie slovenských novinárov, zvestoval premiérové udeľovanie novinárskych Cien Gaba Zelenaya. Mysľou mi blysla spomienka na naše posledné stretnutie s neuveriteľným, obdivuhodným  „Gabkom“  z novembra 2002, keď som ho ako autor a riaditeľ Siene slávy slovenského hokeja pozval na slávnostné otvorenie dvorany slávy v reprezentatívnych priestoroch Bratislavského hradu.     

Pozvánka z pošty bola prísľubom na uctenie si nezabudnuteľného rozhlasového reportéra, no i na stretnutie s priateľmi a bývalými novinárskymi kolegami.  A sviatok nastal. Veď ocitnúť sa na jednom mieste s novinármi Jozefom Kšiňanom, Dušanom Kerným, Milanom Blahom, či televíznymi a rozhlasovými komentátormi: Marcelom Merčiakom, Jozefom Jarkovským, Stanislavom Dutkom, Dušanom Gabánim alebo Borisom Lattom, či so žijúcou legendou slovenského hokeja  s  Jozefom Golonkom, bolo osviežením a spestrením letných dní. Neľutoval som rozhodnutie na chvíľu opustiť  „borovicový azyl“ na Záhorí a nechať sa objať rozpálenými pažami nenásytnej podunajskej kurtizány Bratislavy. 

Vo veľkej zasadačke v sídle Konfederácie odborových zväzov sa zišlo množstvo zaujímavých ľudí, s ktorými som sa po tie dlhé roky aktívneho novinárskeho života stretával. Pracovníci médií, žurnalisti, hovorcovia, športovci... Nasledovala dôstojná a informačne bohatá ceremónia odovzdania jedenástich cien Únie slovenských novinárov významným osobnostiam slovenskej žurnalistiky za celoživotné tvorivé dielo a prácu. Žiaľ, náš kolega - legendárny športový komentátor Karol Polák – sa tohto ocenenia už nedožil... a tak diplom aj s reliéfnou medailou Gaba Zelenaya prevzala jeho manželka Agáta Poláková.

Trochu mi bolo ľúto, že pre chorobu nepricestoval dlhoročný kameraman košického televízneho štúdia Ladislav Šidelský. Bol by som si s ním prebral niektoré otázky súvisiace s mojou pripravovanou knihou o Slovenskej televízii „Čudo medzi ZOO a cintorínom“. Ak by tam bol s nami, bol by jediným kameramanom prítomným na takomto podujatí, lebo žiadnej inej televízii na Slovensku sa takáto príležitosť pred vypuknutím „uhorkovej sezóny“ nezdala dostatočne atraktívna.

Škoda. Ich škoda! Mohli si spolu s nami vypočuť aj zaznamenať napríklad i odkaz velikánov slovenského hokeja bývalej éry dnešným aktívnym reprezentantom. Tlmočil ich hokejista s pamätným číslom 9 na reprezentačnom drese „Žiletka“ a všetkým fanúšikom slovenského hokej sa v ich mene ospravedlnil. Ospravedlnil sa za všetkých tých, ktorí hazardovali s dôverou fanúšikov a ktorí svojim bojkotom v štátnej hokejovej reprezentácii urazili samotný slovenský hokej i ducha fair play... Fakt pekný i keď horúci deň.

A potom večer ľadová sprcha. Nie, neprišiel dážď. Ochladenie priniesla mediálna lož, manipulácia, potvrdenie, že na Slovensku sa stále tvoria „Čierne listiny“. Neveríte? Stačí porovnať si titulok denníka SME, ktorý sa snaží sám seba pasovať do role „mienkotvorného“...: Prvýkrát udelili Cenu Gabriela Zelenaya, dostalo ju šesť osobností.

V denníku SME (a nielen v ňom) by sa však mali naučiť rátať a písať pravdu. Rátajte so mnou. Cenu Gaba Zalenaya totiž udelili: Karolovi Polákovi in memoriam, Jozefovi Kšiňanovi, Stanovi Dutkovi, Dušanovi Gabánimu, Jozefovi Jarkovskému, Dušanovi Kernému, Štefanovi Nižňanskému, Milanovi Blahovi, Borisovi Lattovi, Ladislavovi Šidelskému a Michalovi Záletovi.

No a z vynikajúcich športovcov po prvý raz ocenili zlatou medailou Gaba Zelenaya hokejistu Jozefa Golonku. Nuž, na Slovensku je to tak! Otočil som sa chrbtom k márnomyseľnej a radodajnej Bratislave a hneď ráno som sa radšej vrátil pod ozajstné a pravdivé borovice na Záhorí.