Po revolúcii, po nastolení tzv. demokratizačného procesu a vstupe do Európskej únii a NATO a do eurozóny, vrátane divokej privatizácie (rozkradnutím) a likvidáciou všetkého bývalého národného majetku, sa Slovensko dostalo za pár rokov do úpadku vo všetkých oblastiach spoločenského života. Vrátane humoru a satiry. Pribudli bezdomovci, žobráci a satira poslúžila iba v čase privatizácie strategických podnikov na  likvidáciu Mečiara (teraz Fica) po demaršoch, ktoré  boli diktátom na rozpredanie bývalého socialistického majetku najmä  západným podnikateľom. Rozpredaním strategických subjektov cez Fond národného majetku profitovali najmä politici.

Zrušením satiricko - humoristického časopisu sa pochopiteľne zlikvidovala satira, ktorej  sa aj dnes boja súčasní oligarchovia a rýchlozbohatlíci ako čert svätenej vody. A tak kapitalistické trhové prostredie nepotrebuje intelektuálne vyzretý humor a satiru, prinajlepšom by súhlasili s komerčne rýchlo predajným časopisom. Predsa zisk je prvoradý, hoci vieme, že humor a satiry sa nezaobídu ako ostatná kultúrna oblasť bez finančnej podpory. A tak na obsahu nikomu nezáleží, najlepšie ich predstavám majiteľom televízie, rozhlasu viac zodpovedá bulvár. Stará kvalita zanikla, čo by nebol problém, ale problémom je, že nová kvalita nevznikla. Mladí autori, humoristi sa nemajú kde "učiť", ani kde publikovať a pomaly nevedia čo je to humoreska, epigram či aforizmus.

Ak sa dá (napriklad Humorikon) prispievajú a angažujú sa najmä autori z minulosti, ktorí postupne generačne vymierajú. Je teda otázne, kedy sa na Slovensku  v kapitalistickej demokracii dočkáme aj politického humoru a satiry. Nejednému slovenskému čitateľovi chýba podobný časopis ako bol nezabudnuteľný Roháč. Chýba najmä slovenským humoristom a satirikom, pre ktorých jeho zánikom zanikli aj ich publikačné možnosti. Podľa západného vzoru sú dnes v časopisoch ako zábavný doplnok k dispozícii len erotické fotografie, staré anekdoty a veľké krížovky, v televíznych programoch trápny humor, na ktorom sa zúčastňujú viac-menej  len komparzisti a malé deti. Nejednému slovenskému satirikovi veľmi chýba periodikum v podobe nezabudnuteľného Roháča, no nepomôže mu výprava do novinových stánkov, lebo puč v roku 1989 a následný trhový kvas kšeftovania a tunelovania – zdá sa, že nenávratne – zmietol ho z javiska našich kultúrnych dejín.

Humoristicko-satirický časopis, bohato ilustrovaný Roháč vznikol v roku 1948 v socialistickom Československu (Slovensku) ako týždenník s množstvom vtipov, karikatúr a humorných poviedok pre pobavenie, ale aj kritiku nedostatkov. Medzi najsledovanejšie patrili glosy, kreslené vtipy a seriály, ktorých postavičky mali svojich stálych priaznivcov. Mal stále rubriky na ktorých spolupracovalo viacero kvalitných autorov, ako príklad Viktor Kubal, Viktor Kubal mladší, Milan Vavro, Klára Jarunková, Božena Hajdučíková – Plocháňová, Peter Petiška, Tomáš Janovic, Vladimír Javorský, Peter Gossányi, Milan Kupecký, Milan Lechan, Andrej Mišanek, Ľudovít Majer, Vladimír Pavlík, Ján Heinrich, Milan Kenda, František Mráz a mnohí ďalší. Roháč prinášal často vysoko sofistikovanú kritiku problémov socializmu, prinášal ušľachtilý humor a cielenú satiru všetko prvky prenikajúce do podstaty problémov. Mal vysokú literárnu i výtvarnú úroveň, svoje schopnosti si mohli v ňom brúsiť viacerí kvalitní autori. Súbežne s jeho zánikom zanikli aj publikačné možnosti našich humoristov a satirikov v podobe zábavných strán i dvojstrán v novinách, také bežné v čase tzv. "preklínanej" totality.

V súčasnosti nejde ani o nejakú neopodstatnenú nostalgiu, ide o úsilie prinavrátiť, alebo aspoň dovolať sa pokusov o návrat takéhoto kvalitného, vydareného časopiseckého produktu, akým bol Roháč, neskôr Nový Roháč a Extra Roháč.