Ako mnohé profesie aj novinári – zahraniční korešpondenti v Nemecku, majú svoj klub. Je to riadne veľký medzinárodný klub. Svojho času, keď jeho rady začali hojne rozširovať zástupcovia médií z nových štátov, začali sa riešiť rozličné otázky. Poľsko bolo vtedy najďalej v „ceste“ na Západ, teda do NATO – v onom „návrate“ do Európy, odkiaľ „rzeczpospolita“ a ani ďalšie štáty nikdy neodišli...

Bolo to v čase vybičovanej atmosféry vojny v Juhoslávii. Kolegovia z Poľska navrhli, aby z klubu vylúčili predstaviteľa juhoslovanskej tlačovej agentúry. V radoch členov klubu vraj nemá čo hľadať, keďže predstavuje štát, ktorý je miloševičovský. Tým by odoberateľ servisu agentúry s veľkolepou tradíciou a dejinami, zástupca agentúry TANJUG, musel baliť kufre a agentúra by prišla o priamy zdroj informácií z kľúčovo dôležitého Nemecka. K hlasovaniu o tomto návrhu nikdy nedošlo. Zdvihol sa totiž americký korešpondent. Vďaka šesťnásobnému profesionálnemu pôsobeniu pre americkú tlač v Nemecku mal všeobecný rešpekt. Povedal, že neprichádza do úvahy, aby sa na pôde klubu o niečom takom hovorilo: „Páni, pôsobili sme tu napríklad v čase vojenského konfliktu na Blízkom výchove. Jedno, či sme boli Američania, alebo sovieti, či sme pracovali pre izraelské, alebo arabské či palestínske médiá, vždy sme riešili profesionálne otázky našej práce a podmienok, ktoré v Nemecku máme, a požiadavky, o ktorých chceme, aby nám Nemci vyhoveli a vyšli v ústrety pri ich zabezpečení. Každý si hľadel robiť svoju prácu a nebol cenzorom niekomu inému. Išlo o to, aby sme profesionálne obstáli a aby sme písali pre svojich čitateľov, hovorili pre svojich poslucháčov a divákov. Ani v čase najrozpornejšom sme na seba nezazerali, neobviňovali sme sa, nerobili sme propagandu jeden proti druhému. Každý sme si robili svoju prácu a vedno sme sa starali o to, aby sme profesionálne mali čo najlepšie podmienky a náš medzinárodný klub, aby mal čo možno najlepšie meno a dobrý zvuk – aby na naše podujatia, osobitne každoročné plesy či na neformálne tlačové podujatia, tzv. medzi štyrmi očami, chodili najzaujímavejší, najprestížnejší ľudia, aby sme mali priestor na domácich i medzinárodných tlačových konferenciách. Nie sme v klube preto, aby sa tu riešili osobné averzie...“

Bolo to veľké školenie pre všetkých, pre ktorých bol tento veľký medzinárodný parket nový a dobre si ho pamätá aj autor týchto riadkov, lebo to bolo v čase, keď bol ako prvý zo svojej krajiny – nového štátu Slovenskej republiky – zvolený do výboru klubu. V podtóne vystúpenia skúseného Američana totiž jasne znelo, aby novoprišelci nezavádzali na pôdu tohto medzinárodného žurnalistického fóra staré metódy z pomerov, kde vyrástli, ale sa ich nezbavili. Američan to slovo nemal vo svojom slovníku, ale my ho poznáme ako kádrovanie...

Nikdy by sa mi tento príbeh z pôsobivej scenérie nemeckého hlavného mesta tak živo neobjavil pred očami, keby ma nedávno jeden bratislavský staromešťan nevaroval, aby som prestal byť taký agresívne protizápadný a osobitne protiamerický... v tých Slovenských národných novinách! Počúval som ohromene, lebo mal prehľad o všetkom, čo som za posledné mesiace napísal. Domáhal som sa konkrétností. Ukázalo sa, že ide najmä o článok o výsledkoch prezidentských volieb v USA. Ale veď na ten som použil najmä veľký rozbor rakúskej novinárskej hviezdy Hugo Portischa – novinára, ktorý predpovedal možnosť zvolenia Trumpa. Okrem toho je to rodený Bratislavčan, celé roky pôsobil v rakúskej televízii, ktorú tu masa ľudí sledovala. Takže som si myslel, že jeho názory môžu zaujať. Okrem toho Portisch zakončil svoj rozbor výzvou o nevyhnutnosti Európy, aby držala spolu, a osobitne, že sa k tomu musia pripojiť všetky štáty strednej a východnej Európy. Odpoveďou mi bolo, že to nech si Rakúšania hovoria u seba doma, to je ich vec. My sa na to musíme pozerať inak, nepreberať rakúske názory.

Zazdalo sa mi, že  taký argument som už niekde počul. Ale to nebolo v čase, keď sa zdala byť sloboda slova samozrejmosťou.