NA TRÁVNIKU DOKÁZAL VŠETKO: BAVIŤ DIVÁKOV, ROZPTYĽOVAŤ SÚPERA, DIRIGOVAŤ SPOLUHRÁČOV, ALE PREDOVŠETKÝM PERFEKTNE HRAŤ

Na území bývalého Československa sa narodili mnohí futbaloví velikáni. Na území, ktorému sa zvyklo hovoriť od Ašu po Čiernu nad Tisou. Teda aj v našom regióne. Jedným z nich bol nepochybne Andrej Kvašňák, ktorý uzrel svetlo sveta pred 85 rokmi 19 mája 1936 v Košiciach. Kuriózne je, že na túto osobnosť si rovnako nárokujeme my na Slovensku ako aj susedia za riekou Moravou. Nemožno sa tomu čudovať, veď bez ohľadu na to, kde jeho tím hral, fanúšikovia sa chodili pozerať predovšetkým naňho. Pravdou je i to, že najslávnejšie roky vo svojej bohatej a úspešnej kariére strávil pri Vltave...

V športe vraj nikdy neplatí „keby“, ale výnimky predsa len potvrdzujú tento nepísaný zákon. Keby Andrej Kvašňák nebýval so svojimi rodičmi niekoľko metrov od štadióna Jednoty /dnes TU Košice/ na terajšej Watsonovej ulici a keby si ho nevšimol nezabudnuteľný vyhľadávač talentov Mikuláš Bauer, tak by zrejme celý európsky futbal prišiel o veľa. Malý Andriš sa preháňal s rovesníkmi po trávniku /vtedy sa ešte ihriská nezatvárali na kľúč/ a tento skúsený harcovník s tým správnym nosom na budúce futbalové hviezdy ihneď odhadol, že pred sebou vidí v budúcnosti veľkého hráča. Výškou, ale predovšetkým hrou.  Malý Kvašňák mu niekoľkokrát zabudol /alebo nechcel?/ priniesť svoju fotografiu na registračný preukaz. Iný by rezignoval, ale „Miki báči“ Bauer vytrval. Nakoniec sa dočkal nielen fotografie, ale aj pravidelných príchodov nádejného hráča na tréningy. Napriek tomu, že doma jeho prechody z jednej strany ulice na druhú nevideli radi. Otec chcel mať z neho krajčíra, mama pre zmenu hudobníka, konkrétne huslistu. On však brával do rúk sláčik s obrovským odporom. V otcových šľapajach nepokračoval, na husle celkom zanevrel, ale o to viac ho z roka na rok priťahovala futbalová lopta.

Už v dorasteneckom veku patril medzi najlepších v celom Československu. V roku 1956  /hralo sa systémom jar -jeseň/ sa Spartak Košice síce dostal do I. ligy, ale po skončení súťažného ročníka sa mužstvo ocitlo na poslednom 12.mieste. Kvašňák vo veku 20 rokov takto absolvoval neúspešnú premiéru v najvyššej súťaži, ale on aj naďalej zostal prvoligistom. Musel síce obliecť zelenú vojenskú uniformu a narukovať do Dukly Pardubice /predtým Tankista Praha/. Po návrate do civilu už Košice mali opäť zastúpenie medzi elitou, tentokrát pod staronovým názvom Jednota.

REPREZENTAČNÁ PREMIÉRA V ČERMELI

V jeseni 1959 bolo slávnostné otvorenie športového areálu Lokomotívy v Čermeli a pri tej príležitosti sa v Košiciach uskutočnilo prvé oficiálne medzištátne stretnutie. Išlo síce „iba“ o rezervy Československa a Sovietskeho zväzu, ale u nás medzi áčkom a rezervou boli minimálne rozdiely, hráči často hrali za oba výbery. Veď na Lokomotíve pred vyše 30 000 divákmi Kvašňákovými spoluhráčmi boli Bomba, Jarábek, A. Urban, Vengloš, Brunovský, Vacenovský, Kadraba... Tak napríklad Bomba o päť rokov neskôr nastúpil v Kodani za Výber Európy proti Výberu Škandinávie.

ÚNOS NA LETNÚ

Nečudo, že po Kvašňákovi sa začali obzerať funkcionári silnejších telovýchovných jednôt. V tých časoch sa to občas robilo tak, že vytipovaného hráča tí so silnejším politickým krytím po vzájomnej dohode ho doslova pod rúškom tmy uniesli do svojho mesta. Tak sa zrodil aj „Prípad Kvašňák“, ktorého si Sparťania odviezli do svojho sídla na Letnej a samozrejme aj do pripraveného bytu. Jednota sa sťažovala na všetky svetové strany, s prestupom oficiálne nesúhlasila, celú záležitosť riešili až ústredné telovýchovné orgány. Podľa očakávania uprednostnili Pražanov, pretože vraj na Letnej bude mať lepšiu možnosť výkonnostného rastu. Nuž, svojím spôsobom to bola aj pravda, lebo po ročníku 1959/60 finančne zruinovaná Jednota vypadla z I. ligy. Potom sa pretransformovala na VSS Košice a tie sa prebojovali medzi najlepšie čs. tímy až v roku 1963. S odstupom času môžeme uvažovať aj nad tým, či by Andrej ako hráč Jednoty, neskôr VSS Košice dostával toľko príležitostí v reprezentačnom tíme. Darmo, v Prahe bol na očiach nielen ľuďom, zodpovedným za zostavy čs. výberov, ale aj telovýchovných, štátnych a straníckych papalášov, ktorí mali akési nepísané právo hovoriť na tému futbalové mužstvo ČSSR. Pravdou je však aj to, že „prípad Kvašňák“ sa stal akousi nočnou morou pre funkcionárov košických žlto-modrých. Potvrdil to aj rok 1979 kedy ďalší vynikajúci odchovanec z terajšej Watsonovej ulice Jaroslav Pollák sa rozhodol prestúpiť do Sparty. Predstavitelia VSS Košice na tlačových besedách vtedy veľmi dôrazne tvrdili, že „prípad Kvašňák sa už nikdy nebude opakovať!“, ale nakoniec opak bol pravdou. „Bobby“ Pollák predsa len k „rudým“ odišiel a to sa mu vtedy ani nesnívalo, že o viac ako dve desaťročia, kedy Spartu kúpili Východoslovenské železiarne a stane sa teda majetkom slovenskej spoločnosti, on sa stane v Sparte osobou č. 1, čo vyplývalo z jeho funkcie prezidenta klubu.

SLÁVNE /NIELEN/ PRAŽSKÉ OBDOBIE

 Premiéru v reprezentačnom „áčku“  absolvoval A. Kvašňák 1.mája 1960 v Prahe proti Rakúsku /4:0/.  O tri týždne neskôr už hral  v I. ročníku Pohára európskych národov, predchodcu ME  v Bukurešti pred 90 000 divákmi. Mužstvo ČSSR zdolalo domácich 2:0, pričom víťazi nastúpili v zostave: Stacho – Bomba, Popluhár, L. Novák, Buberník, Masopust, L. Pavlovič, Vojta, Kvašňák, Bubník, Dolinský. Tím  Československa sa z tohto podujatia vrátil domov s bronzovými medailami /v semifinále podľahol ZSSR 0:3 a v boji o 3.miesto vyhral nad Francúzmi na ich pôde 2:0/.

V Sparte sa veľmi rýchlo udomácnil, stal sa jej ústrednou osobnosťou. Na Letnú sa fanúšikovia chodili pozerať ani nie tak na ligové zápolenia, ako na výkony a hru Andreja Kvašňáka. Košický rodák mal k futbalu neobyčajný vzťah: uvedomoval si, že táto hra je predovšetkým pre divákov a až potom o rôznych stratégiách, taktikách a rôznych systémoch. Nudné zápasy jednoducho neznášal. Ako spomínali jeho spoluhráči i súperi bol jediný na trávniku, ktorý komunikoval so všetkými aktérmi zápasu. Teda s tými, ktorí mali oblečené rovnaké dresy ako on, ale i rivalmi a dokonca i rozhodcami! Nie, v nijakom prípade nešlo o nadávky či urážky, ale o vtipné, možno trochu uštipačné bonmoty. Svoje si však dostali najmä maďarskí futbalisti a rozhodcovia. Ako rodení Košičan, ktorý časť svojho detstva prežil v meste, počas II. svetovej vojny okupovanom Maďarskom, ovládal jazyk našich južných susedov. Tak napríklad v rozhodujúcom stretnutí o postup na svetový šampionát 1970 v Mexiku, ktoré sa hralo v decembri 1979 vo francúzskom Marseille. Z pokutového kopu vsietil prvý gól a potom svojimi poznámkami úplne vykoľajil z hry hviezdnu dvojicu súpera Bene – Dunai II. Aj to ovplyvnilo priebeh i výsledok súboja /4:1/ a po jeho skončení už cesta pre čs. reprezentáciu na MS bola istá. 

Musíme však podčiarknuť, že všetky jeho diskusie na trávnikoch, gestá i grimasy a úsmevy na protihráčov boli iba spestrením jeho vynikajúcej hry, ktorú očami doslova hltali zaplnené tribúny. Bez ohľadu na to, či išlo o fanúšikov Sparty, čs. reprezentácie, alebo súperov. Jednoducho mal futbalový talent akoby priamo od Pána Boha. Protihráčov, ktorí ho dovtedy nevideli hrať akoby rozptyľoval jeho – na prvý pohľad – ťažkopádny, klátivý pohyb po trávniku. Kvašňák však mal schopnosť vynikajúcej orientácie po celom trávniku, stačil zlomok sekundy, aby z ležérneho pohybu začal šprintovať tak, že utiekol každému brániacemu hráčovi a v momente dokázal presne prihrať, alebo pohotovo vystreliť. „Na ihrisku iba chodí, ale je všade“ – písali o ňom anglickí novinári. Z pôvodného útočníka sa stal záložník a v reprezentácii s Jozefom Masopustom tvorili dvojicu o akej snívali poprední tréneri na celej planéte. Kvašňák síce nedosiahol to, čo o päť rokov starší „Pepan“, ktorý sa v roku 1962 stal držiteľom Zlatej lopty pre najlepšieho futbalistu Európy.

Najväčším Kvašňákovým futbalovým úspechom je strieborná medaila z majstrovstiev sveta 1962 v Čile. V tejto súvislosti musíme zdôrazniť, že na ôsmich záverečných turnajoch svetových šampionátoch, na ktoré sa prebojovali futbalisti Československa, nastúpilo 116 hráčov, z nich 41 slovenských. Na dvoch MS boli iba traja: Adamec, Kvašňák a Popluhár, vo finále hrali šiesti: v roku 1934 Čambal, 1962 Kvašňák, Popluhár, Scherer, Schrojf a Tichý. Najviac zápasov na MS zo slovenských hráčov má za sebou Popluhár -9, o jeden menej Kvašňák, teda osem.

Už táto skromná štatistika hovorí o tom, že košický rodák má za sebou výnimočnú kariéru. Čo je zaujímavé – až po medaile z Čile sa dočkal tej za domáci majstrovský titul. Na tú musel čakať až do roku 1965, ale na ďalšiu za prvenstvo v lige už iba dva roky – Sparta sa stala majstrom aj v ročníku 1966/67.

Na trávniku bol veľkým hráčom, lídrom mužstva, jeho dirigentom, ale i hercom a zabávačom. Tak napríklad najlepší slovenský tréner všetkých čias Jozef Vengloš, ktorý s Kvašňákom hrával na vojenčine v Pardubiciach i reprezentácii o ňom raz povedal: „Má skutočne zvláštny pohyb, ale i úžasne rýchle myslenie. Spracoval loptu v stotinke sekundy a už vtedy mal pred súperom poriadny náskok. Bol to svetový hráč, ešte lepší ako sa o ňom písalo...“. Legendárny kanonier Jozef Adamec so slovami chvály na svojich súperov síce veľmi šetril, ale v prípade Kvašňáka urobil výnimku: „Mužstvo, za ktoré hral malo šťastie, súper smolu. Skvelý futbalista...“.

Andrej Kvašňák v čs. reprezentácii odohral 48 stretnutí /1960-1970/ a dal v nich 13 gólov, v najvyššej čs. súťaži 248 s 83 gólmi. V rokoch 1969-1972 hral za belgický FC Mechelen, po návrate domov za mužstvá nižších súťaží. Hráčsku kariéru ukončil v roku 1977 ako 41-ročný. Zomrel 18.apríla 2007 v Prahe na rakovinu pľúc, vo veku nedožitých 71 rokov.

Sparta Praha patrí medzi rodinné striebro celého českého športu a samozrejme, predovšetkým futbalu. O to  cennejší  je čestný titul Sparťan storočia pre tohto košického rodáka ako aj to, že najvýznamnejšia tribúna na štadióne Sparty na Letnej nesie meno Andreja Kvašňáka.

NA KOŠICE NEZABÚDAL

Keď v drese Sparty hrával ligové stretnutia na „rodnom“ trávniku na vtedajšej Solovjevovej ulici či neskôr v Čermeli, zo zaplnených tribún sa občas ozvali výkriky „Judáš“. Košičania mu ale „útek“ do Prahy dávno odpustili. On predsa svoje rodné mesto stále miloval. Tak napríklad po skončení hráčskej činnosti prichádzal pomáhať novinárom ako čestná posila v ich každoročných oficiálnych stretnutiach s hercami Štátneho divadla. To si vtedy muži od pera a mikrofónu užívali! Veď dostať prihrávku od svetového futbalového velikána, alebo nahrať mu, to predsa boli a stále sú nezabudnuteľné okamihy v ich novinárskom živote.

Andrej Kvašňák mal za prvú manželku košickú prvoligovú basketbalistku Brigittu Pollákovú, ktorá mu porodila dvoch synov. Žiaľ, ani jeden akosi nezdedil otcove futbalové gény. Športové manželstvo rodičov skončilo rozvodom, chlapci však prichádzali do Košíc k príbuzným tráviť časť prázdnin, takže – i keď sú rodení Pražania – majú veľmi pozitívny vzťah k mestu, z ktorého pochádzajú ich obaja rodičia. Mladší syn Michal je v susednom Česku už uznávaný diplomat, po začiatkoch práce v Kancelárii prezidenta ČR pôsobil na veľvyslanectve Česka v USA. Starší Jaroslav bol zatiaľ naposledy bol v Košiciach v marci 2018 kedy prišiel prevziať za nebohého otca cenu Športová osobnosť Košíc /ŠOK/ in memoriam v kategórii Legenda za rok 1917.

O rok neskôr sa A. Kvašňák stal laureátom Siene slávy slovenského futbalu /vznikla v roku 2016/ v poradí ako 17.jej člen, u susedov, teda do českej sa dostal už v roku 2007 ako druhý v poradí vôbec!

PROFÍK NA IHRISKU I V „CIVILE“

Roky sa hovorí a píše o tom, ako vrcholoví športovci po skončení kariéry sa nedokážu zaradiť do tzv. obyčajného života ako radoví občania. Preto sa z nich často stávajú alkoholici, gambleri, ba aj bezdomovci. Jednoducho po rokoch slávy a potľapkávaní po pleciach sa nevedia zmieriť s tým, že sa už sami musia postarať o svoju existenciu. Aj v tomto smere mohol byť slávny košický rodák príkladom. Športoví novinári, ktorí od neho chceli počuť nejaký komentár k dianiu v našom futbale si museli privstať. Andriš, ako ho volali priatelia už ráno od siedmej zarezával na dispečingu Dopravného podniku hl. mesta Prahy a v tom čase si dokázal nájsť chvíľu času na rozhovor...

Vo futbale dokázal zvládnuť všetko: úlohu dirigenta, strojcu hry, stratéga, nebezpečného strelca, hlavičkára, režiséra i herca, zabávača, autora dôležitých gólov. Pritom vraj po ihrisku iba chodil a bol to najpomalší hráč! Nuž, zdanie niekedy klame... Jednoducho bol to vynikajúci profesionál a futbalista svetovej triedy, ktorý pred zápasom v šatni burcoval spoluhráčov slovami: „Poďme im to naložiť, veď musíme zarobiť našim deťom na chlieb...“.

Foto: archív autora