Bol sviatočný deň 19. júla 1972. Pekný slnečný letný deň. Takých, akých je v roku málo. Chodníkom z Gottwaldovej ulice, popri vysokoškolskom internáte a ďalej cez Torysu, pomedzi záhrady so starými košatými jabloňami kráčali ľudia. Mladí i starší, rodičia spolu so svojimi deťmi. Ľudia idúci od zimného štadióna takmer do jedného bezstarostne vychutnávali zmrzlinu.

Stojíme v dlhom rade kupujúcich. Nikto sa nenáhli, každý rád počká. Lebo dobrú zmrzlinu dostanú Prešovčania iba tu.

Pred štadión prichádzajú kupujúci aj autami. Chlapček uteká od auta do radu s objemnou termoskou. O chvíľu pýta päť dupľovaných porcií. Doma majú zaiste hostí, chcú ich ako sa patrí pohostiť, dať im to najlepšie.

Rad sa pomaly skracuje. Už sme takmer pri okienku, predsa dávame prednosť ľuďom stojacim za nami. Zbadali sme vedúceho štadióna Štefana Sabola, chceme sa s ním pozhovárať. Veď tá zmrzlinka počká.

Z Nanga Parbat do Prešova

Nevychádzame z údivu... Je nedeľa a ľudia odpočívajú. Prechádzajú sa po meste, kupujú sladké dobroty, oddychujú, aby na druhý deň čerství, odpočinutí, nastúpili do práce... Je nedeľa, deň odpočinku, ale nad hracou plochou štadióna niekoľko ľudí usilovne pracuje. Pracuje? Normálna práca je tu spojená ešte s výkonom, ktorý sa dá nazvať, ak ináč nie, tak teda artistikou... Keby to ľudia boli tušili, čo tu v hale zimného štadióna uvidia, zaiste by sa ponáhľali na štadión, aby obdivovali prácu mládencov, ktorí namaľovali strop haly, celý ten šošovicový podhľad.

Pod stropom visela na štyroch miestach na lanách zakotvená lavička. Dvaja horolezci, verní spoločníci majstra športu Jozefa Konšala, ktorý nedávno zdolával himalájsky štít Nanga Parabat, striekajú z lavičky na strop pištoľami bielu farbu. Preto, aby bol štadión krajší, svetlejší...

Viseli tam hore ako pavúci, zabezpečili sa horolezeckým lankom k stropu...

Iba niekoľko stručných povelov. Chlapi spod stropu kričia, aby ich druhovia dobre počuli. Tí dole, na hracej ploche, ťahali visiacu lavičku lanom nabok. Teraz sa dala lavička pod stropom do pohybu, smerom dopredu. Horní mládenci odopli dve predné karabínky laniek, na ktorých visela lavička, prepli ich o jedno stropné pole ďalej, na očká na povale. Ešte museli prepnúť tie zadné lanká na lavičke... A práca pokračovala ďalej, farba striekala z pištole...

„Nepoznajú prestávok,“ pochvaľoval si ich prácu Štefan Sabol. „Začínajú ráno o tretej, hneď, keď sa brieždi a robia, kým sa nezotmí. Podávajú výkon, ako pri celodennom výstupe na nebotyčný končiar... A potom... Chcú to mať rýchlo hotové.“

„Je to nebezpečná práca, ale horolezci sú na to zvyknutí... A snáď by tento strop zložitého, klenutého tvaru ani nikto iný nevedel poriadne zvládnuť...“

„Pracujú v našom podniku, oblastnom útvare Ústrednej správy účelových zariadení ÚV STO v Novom Smokovci, ktorého strediskom je aj náš zimný štadión... Treba povedať, že keby bol maľoval strop iný podnik, bolo by sa stavalo nákladné lešenie. A iba postavenie a zbúranie rúrkového lešenia na nerovnej podlahe, pod týmto zvláštnym stropom, bolo by stálo okolo tristo tisíc korún. Týmto spôsobom, ktorý teraz obdivujete, bude stáť maľovanie stropu len asi stodvadsať tisíc korún.“

Borguliak prišiel z Carltonu

Sedíme v kaviarni zimného štadióna, pochutnávame si na výbornej zmrzline. Teraz nás už zaujímalo všetko... Ako sa vlastne náš krásny zimný štadión využíva?... Čo sa tu všetko robí teraz, no aj po celý rok?... A čo tu pre stálych návštevníkov tohto strediska športov chystajú?

„Štadión sa práve upravuje, renovuje,“ vysvetľuje súdruh Sabol. Namaľovaný bude aj strešný plášť, opravia sa mantinely, vodná nádrž pri štadióne bude obložená mozaikou... Náhodou, keby o tejto vodnej nádrži vodári vedeli, že ňou zabraňujeme plytvaniu vodou, zaiste by nás pochválili. Lebo, to si môžete predstaviť, že taký zimný štadión potrebuje nemálo vody... A okrem spomínaných prác urobíme tohto leta aj ďalšie, aby sa na zimnom štadióne ľudia čo najlepšie cítili...“

Dozvedáme sa, že vlani prevzala telovýchova kaviareň štadióna do vlastnej správy. Mladý, šikovný personál sa usiluje o spokojnosť a priazeň hostí. Snažia sa zlikvidovať slovko „nemáme“, kuchár-špecialista Peter Borguliak, ktorý sem prišiel z bratislavského Carltonu, urobí jedlá podľa priania zákazníkov. Pri bežnej prevádzke dostane tu hosť aj výdatné teplé minútky.

Štadión má zdravé, starými košatými stromami ozdobené prostredie. A preto, že je vzdialený od ruchu mesta, ľudia sem radi chodia. Prídu aj v lete, aby si oddýchli. Ráno od desiatej večer, každý deň bez prestávky, vo všedný deň práve tak ako vo sviatok, je tu otvorená útulná kaviareň s dobrým výhľadom na zeleň nášho mesta. Zmrzlinu, po ktorú sem ľudia tak radi chodia, predávajú v priestoroch pod kaviarňou každý deň ráno od ôsmej do deviatej hodiny večer... Recepčnú miestnosť pre tridsať hostí musíme odporúčať nášmu priateľovi, ktorý tohto roku oslávi striebornú svadbu. A nech sa veľa nerozmýšľa. Miesta je tu dosť. Kaviareň je takmer pre sto ľudí, ceny primerané, v tretej cenovej skupine. Dá sa tu čosi také ako je strieborná svadba urobiť.

Príležitosť pre Almásiovú

„A ľad... kedy ho tohto roku zase urobíte?“ pýtame sa správcu štadióna Štefana Sabola.

„Doteraz bola ľadová plocha v prevádzke vždy od októbra do konca marca. Tohto roku chceme mať ľad už o niekoľko krátkych týždňov, od 15. augusta. Pravda, iba vtedy, ak bude obsadený denne dvanásť hodín...“

„Dvanásť hodín?“ čudujeme sa.

„Áno, toľko,“ zdôrazňuje súdruh Sabol. „Ináč by to nebolo hospodárne.“

„Nože nám prezraďte, kto sa tu bude medzi prvými korčuľovať...“

„Maďarskí krasokorčuliari a hokejisti to už majú s nami dojednané. Budú sem chodiť na tréningy. Budete teda môcť obdivovať ešte v horúcich letných dňoch piruety ZsuzsiAlmásiovej... A o služby nášho štadióna sa zaujímajú aj športovci z Bulharska a Rumunska. Chceli by k nám prísť na sústredenie...“

Zaťažkávacia skúška

V minulých dňoch mali pracovníci prešovského zimného štadióna niekoľko dní za sebou toľko práce, ako v čase tvrdej zimnej sezóny. Súťažili tu naši pionieri aj ich druhovia, pionieri z krajín socialistického tábora v stolnom tenise. A veru, zraky tých mladých športových nádejí neraz zablúdili po priestoroch modernej haly. Aj ich vedúci pochvalne pokyvovali hlavami, netajili svoj obdiv, gratulovali našim usporiadateľom, že popri športe mohli mladí ľudia vidieť aj tento náš architektonický skvost, ktorý darovalo socialistické zriadenie športovcom. Súťaže Veľkej ceny Pionierskej organizácie SZM sa vydarili aj preto, lebo máme k dispozícii túto prvú, ale jedinečnú stavbu nášho budúceho všešportového areálu.

Aj pretekári a usporiadatelia VIII. Celoštátnych veterinárnych hier boli so službami zimného štadióna veľmi spokojní... Dnes sa už športovci neobídu bez priestranných športových hál, bez krytých priestorov, v ktorých ich nezaťažujú, neobmedzujú vrtochy počasia.

Plná podpora pracujúcich

Vyšli sme na prechádzku do priestorov okolo nášho zimného štadióna. Dnes tu ešte rastie mrkva a kapusta. Na výkresoch architektov a urbanistov rodia sa však už smelé plány. Ich realizácia nás všetkých poteší.

Víťazstvá našich prvoligových hádzanárov prinášali tohto roku mnoho radosti hráčom, ale aj fanúšikom. Športovci však vedia, že tu bola popri výkonoch na palubovke aj veľká námaha z cestovania. A okrem toho, domácou halou prešovských hádzanárov sa musela stať dočasne bratislavská športová hala Na pasienkoch. Tešil nás iba pohľad na obrazovku televízorov. Závideli sme však Bratislavčanom, že môžu byť bezprostrednými svedkami víťazstiev našich športovcov. A veľmi nás tešilo, že aj tam, v Bratislave, považovali Prešovčanov za svojich, že im výborne fandili.

Pracujúci mnohých prešovských závodov sa podujali na skvelú vec. Výťažok mnohých tisícov brigádnických hodín venovali už pre športovcov, venovali tie korunky pre výstavbu športovej haly. Aby mohli v lete i v zime, v každom ročnom období a pri každom počasí usilovne trénovať, aby boli dobre pripravení na rozhodujúce zápasy, aby mohli ďalej šíriť slávu nášho mesta a našej vlasti... Hľa, taký je výsledok stáleho zlepšovania medziľudských vzťahov, tak sa chce vyrovnať človek v socialistickej spoločnosti s niektorými prechodnými problémami. Krása života je takto zhmotnená, tak sa prejavuje v praxi.

Zimný štadión o niekoľko rokov nebude už osamelým Robinsonom budúceho všešportového areálu. V jeho blízkosti pribudnú ďalšie dve skvelé stavby... Ale, on bude stále tým prvým, priekopníkom, pionierom, ktorý prvý prilákal ľudí na krásnu rovinu pod Kamennou baňou. A jeho štart bol dobrý, úspešný, zaznamenal už mnoho radostných výsledkov.

Stranu pripravili:
Jozef Kuchár
Imrich Štefko