Výročie skončenia druhej svetovej vojny je tento rok úplne iné, ako sa zamýšľalo. Ani sedemdesiatpäť rokov nestačilo na to, aby sme si vytvorili nejaké spoločné slovenské národné povedomie, nemáme ani zhodný slovník. Stále sme postavení pred nové pohľady na naše, ako aj európske dejiny. 

Osobne som sa prichytil, že si pomáham akoby spoza bučka. Pomáha mi niekdajšia novinárska skúsenosť. Zrejme nie som jediný, kto sa usiluje poskladať si obraz o minulých udalostiach, o ktorých sme počúvali úplne protichodné tvrdenia alebo nezapadali do čierno-bielej schémy. Jeden z takých šokov som zažíval pri návštevách a rozhovoroch v Berlíne s autorom priam oslavnej knihy o Slovenskom národnom povstaní, dlhé roky jediným takým autorom, svedkom a historikom v celej západnej Európe. Prvé vydanie jeho knihy vyšlo v roku 1969, tretie v roku 1992. Názvy sú veľavravné: Medzi kolaboráciou a odporom, boj Slovákov proti Hitlerovi. Potom Povstanie v Tatrách až napokon tretie vydanie na konci roka 1992, teda na prahu vzniku Slovenskej republiky, nesie názov Povstanie Slovákov - boj za slobodu 1944. 

Knižné dielo plné uznania pre Slovensko a Slovákov, ako aj plné originálnych pohľadov, doteraz u nás nevyšlo. A to ani v čase, keď prvá veta knihy znela: „Jedna z hlavných postáv tejto knihy sa volá Dr. Gustáv Husák.“ Kniha nevyšla ani po roku 1989 či po roku 1993. Autor svojím uznaním pre SNP urobil nevídaný počin - v čase samotného povstania bol totiž príslušníkom jednotky, ktorá vojensky najtvrdšie prispela k jeho porážke. Tento autor ako devätnásťročný vstúpil do jednotky SS Leibstandarte Adolf Hitler a ako dospelý desaťročia po vojne vzdal hold hlavnej sile SNP - Slovenskej armáde. Tu si človek nevystačí s čierno-bielymi farbami, to je hlavné poučenie z tohto príbehu. I keď mám jedno súkromné plus - veď práve ja som po roku 1993 meral neraz cestu do Berlína a nikto iný, oveľa schopnejší sa toho neujal? A to v Berlíne boli už terajšie mediálne hviezdy, ako to, že vtedy najvyšší diplomatický predstaviteľ si nenašiel čas na takéhoto autora a postavu nemeckej mediálnej scény? Ako to, že vtedajšia „naša“ televízia priam odmietla projekt nahrávania svedectva tohto autora, a keď už som im povedzme nevyhovoval ja, prečo tento nápad šikovne neposunuli niekomu inému, vyhovujúcejšiemu či schopnejšiemu? 

Nedopovedané sú aj príbehy Slovákov vo Varšavskom povstaní v roku 1944. Pôsobila tam Čata 535. Je to pozoruhodný príbeh vyše šesťdesiatich ľudí, medzi Slovákmi bolo aj zopár cudzincov. V bojujúcej Varšave (1. 8. - 2. 10. 1944) prijali medzi seba päť Gruzíncov, dvoch Arménov a jedného Azerbajdžanca, boli to vojaci, ktorým sa podarilo utiecť z nemeckého zajatia, o ich osudoch po vojne sa nevie. Jeden z čaty utiekol z nemeckého transportu v Rakúsku a podarilo sa mu dostať k juhoslovanským partizánom. Je to všetko dodnes nedopovedané... 

Je aj iný príbeh. Až v roku 2019 usporiadal ÚPN besedu s historikmi z Krakova o tom, ako Slováci zabezpečovali trasy poľských kuriérov vrátane taxikárov (!) z okupovaného Poľska do Maďarska. Je to tiež strhujúci dramatický príbeh a hovorí mnohé o našich pomeroch tých čias. 

Jednou z vedúcich postáv Čaty 535 bol Adam Chalupec, skromný šéfredaktor menšinového časopisu, kde svoje spomienky vydal až v roku 1974. Nebolo mu do reči o pálčivých poľských vnútorných otázkach, ale veľmi podrobne sa mi nezdôveroval o tom, že je príbuzným chýrnej americkej herečky Poly Negri, rodenej Chalupcovej, jej otec Juraj bol z Nesluše. Dožila sa deväťdesiatich troch rokov, zomrela v Texase v roku 1987.

Nedávno som vo vlaku na ceste z Banskej Bystrice na jeden šup prečítal knihu Operácia Amsterdam. Je venovaná židovským parašutistom, ktorí v službách britskej armády boli účastníkmi Slovenského národného povstania. Kniha vznikla v roku 1948. Prostredníctvom niekoľkých prekladov najprv do maďarčiny a potom z maďarčiny sa dostala do slovenčiny. Po rokoch prvé také svedectvo. 

Človeku rozširuje obzor, keď si nenechá vnútiť, aby sa pozeral na svet v čierno-bielych farbách.