PÍSALI DEJINY NAŠEJ KRÁĽOVNEJ ŠPORTU

Siene slávy jednotlivých športových zväzov sa stali azda najvyššími uznaniami pre športovcov, ktorí už skončili s aktívnou činnosťou. Nečudo, že si na takéto laureátstvo potrpia. Tí, ktorým sa tejto cti dostalo, si umiestnenie svojho mena v nich považujú za prestížnu záležitosť.

Medzi tie najprestížnejšie  patrí Sieň slávy Medzinárodnej federácie ľadového hokeja /IIHF/, v ktorej prvé meno slovenského hokejistu, brankára Vladimíra Dzurillu, sa objavilo už v roku 1998. Dnes v nej má svoje miesto desiatka našincov. V minulom roku sa do Siene slávy IIHF dostali 47-ročný Žigmund Pálfy a 45-ročný Miroslav Šatan. Niektorí hokejisti z východoslovenského regiónu, o generáciu starší a ktorí tiež prešli NHL, ale aj čs. reprezentáciami si myslia, že táto dvojica ešte vekom „nedorástla“ na takéto ocenenie. Nuž, to je vec názoru.

SÚ TO SKUTOČNÉ LEGENDY

Svoje čaro má aj sieň slávy kráľovnej športu u nás, ktorá sa zrodila v roku 2013. Už pri svojej premiére mala 13 laureátov, ale od roku 2015 do nej každoročne pribúdajú mená troch, alebo najviac štyroch osobností slovenskej atletiky. V Sieni slávy slovenskej atletiky je doteraz 35 bývalých športovcov  alebo funkcionárov, pričom takmer každý rok pribúdajú aj tí, ktorí sú spojení s východoslovenskou, ale predovšetkým košickou atletikou. Doteraz je ich sedem, teda každý piaty.

Kuriózne je však to, že na tejto „tabuli cti“, ktorá vznikla v 21.storočí, sú aj mená atlétov a funkcionárov, narodených pred viac ako 140 rokmi! Tak napríklad Alojz Sokol /nar.1871/ štartoval už na prvých novodobých olympijských hrách v roku 1896 v Aténach a získal na nich bronzovú medailu v behu na 100 m. Medzi prvými, uvedenými do Siene slávy slovenskej atletiky bol aj trojnásobný účastník OH /1908, 1912 a 1924/ Móric Koczán, kalvínsky farár zo Žitného ostrova, bronzový v hode oštepom na olympiáde 1912 v Štokholme ktorý s atletikou začínal počas štúdia v Levoči.  

Medzi prvými v Sieni slávy slovenskej atletiky sa objavilo aj meno košickej rodáčky Márie Mračnovej – Fajthovej, účastníčke OH 1968 v Mexiku a OH 1972 v Montreale. Na svojej olympijskej premiére skončila šiesta, o štyri roky neskôr sa jej ušla tzv. zemiaková medaila, teda tá „nešťastná“ štvrtá priečka. Na ME 1969 v Aténach si vyskákala bronz, okrem toho počas svojej kariéry sedemkrát zlepšila čs. rekord a titul majsterky ČSSR získala štyrikrát. Po skončení aktívnej činnosti to dotiahla až na viceprezidentku Slovenského olympijského výboru, prezidentku Slovenského atletického zväzu /SAZ/, ktorého je dnes čestnou predsedníčkou.

O rok neskôr pribudlo v zozname laureátov meno ďalšieho odchovanca košickej atletiky – Juraja Demeča. Už v roku 1965 sa stal najrýchlejším Slovákom, neskôr v drese Dukly Praha štyrikrát aj čs. šprintérom na 100 m. Do dejín našej atletiky sa však zapísal predovšetkým ako jej odchovanec, ktorý sa z európskeho šampionátu vrátil domov so zlatou medailou. Bol členom štafety 4x100 m, ktorá na ME 1971 v Helsinkách nečakane získala zlato. Z halových ME si priniesol dve medaily – striebornú a bronzovú. V roku 1986 už ako tréner na ME  v Stuttgarte emigroval a odvtedy žije v SRN. V tom istom roku sa laureátom in memoriam stal aj zakladateľ MMM v Košiciach Vojtech Braun-Bukovský.

Nasledovali dva neúrodné roky, kedy sa do siene slávy športu č. 1 nedostal nikto z tých, ktorí atleticky vyrástli vo východoslovenskom regióne.  Až v roku 2014 v nej pribudlo meno zatiaľ najmladšieho atléta vôbec, veď prekážkar Igor Kováč bol vtedy iba 47-ročný. Nie náhodou, veď tento rodák z Krompách, ktorý potom pokračoval so štúdiom i atletikou v Sp.N.Vsi, Košiciach, potom v B.Bystrici sa stal prvým medailistom z majstrovstiev sveta už v čase samostatného Slovenska. Bolo to na svetovom šampionáte 1997 v Aténach, kde v behu na 110 m prekážok skončil tretí. V tieni tohto úspechu zostal európsky halový rekord v behu na 50 m prek. časom 6,71 sek.

V roku 2018 sa členom Siene slávy slovenskej atletiky stal Čech Jan Liška, ktorý sa vtedy dožil významného životného jubilea – 90 rokov. S jeho menom sú spojené všetky významné úspechy bežca Jozefa Plachého, ktorých bolo naozaj neúrekom. Stačí pripomenúť, že tento jeho zverenec je považovaný za najúspešnejšieho slovenského bežca 20.storočia, štartoval na štyroch olympiádach /1968, 1972, 1976 a 1980/, v roku 1969 zvíťazil v medzikontinentálnom stretnutí Európa – Amerika vo svojej kráľovskej disciplíne – v behu na 800 m. Jan Liška trénoval Plachého nielen v jeho rodných Košiciach, ale neskôr aj v pražskej Dukle, v ktorej obaja pôsobili dlhé roky.

V tom istom roku sa do Siene slávy slovenskej atletiky dostal aj František Pethe, rodák z rumunskej Transylvánie /nar.1872/, ale prevažnú časť života prežil v Prešove. Tam na Kráľovskom katolíckom gymnáziu vyučoval latinčinu, maďarčinu a telesnú výchovu. Ten tretí predmet podľa najmodernejších poznatkov. Okrem toho Pethe začal organizovať celý športový život v meste a jeho zásluhou sa v Prešove hralo aj prvé oficiálne futbalové stretnutie na území Slovenska. Bolo to 25.mája 1898. Jeho zásluhou sa Prešovu hovorilo, že je mesto atletiky. Mal veľký podiel na tom, že dvaja jeho odchovanci – Karol Kobulský a šľachtic Ivan Warderer štartovali na OH 1912 v Štokholme. Po II.svetovej vojne vychoval ešte čs. reprezentanta, majstra republiky a držiteľa rekordu v skoku do výšky Štefana Stanislava.

Pred niekoľkými mesiacmi sa do Siene slávy slovenskej atletiky dostal vo veku 75 rokov Dionýz Szogeti, rodák z Liciniec pri Revúcej. I keď najväčšie úspechy dosiahol v Dukle Praha, cestu k nim mu však vydláždilo pôsobenie v Slávii VŠT Košice, v ktorej ho trénovali Milan Orendáč a František Mikluščák. Szogedi bol prvým slovenským šprintérom – medailistom z európskeho šampionátu. Stal sa ním na ME 1969 v Aténach ako člen štafety 4x100 m, bežal na druhom, ako hovoria bežci najťažšom úseku. Jeho osobné rekordy: 100 m 10,3 sek. /1967/ a 200 m 21,3 sek. /tiež 1967/. Ako člen štafiet v rôznych zloženiach sa niekoľkokrát stal majstrom Československa a čs. rekordérom.

JEDNO MENO STÁLE CHÝBA !!!

Pri zrode tejto siene slávy v nej nechýbalo ani meno košického rodáka Jozefa Plachého, ale v najnovších zoznamoch laureátov už chýba! Plachý je možno prvým a zatiaľ jediným športovcom na svete, ktorý požiadal o vyradenie zo siene slávy, ale na Slovensku určite jediným. Stalo sa tak v roku 2016 ako dôsledok súdneho sporu, žaloby zo strany J.Plachého na SAZ a dnes už neexistujúci klub v Dubnici nad Váhom s súvislosti so zrušením úspešného podujatia Hľadáme nového Jozefa Plachého. Jeho cieľom bolo objavovanie nových bežeckých nádeji na stredné trate, na ktorých Plachý v Československu dominoval až 15 rokov. Najskôr v behu na 800 m, potom na tisícpäťstovke.  Náborové preteky s celorepublikovou pôsobnosťou od školských kôl po národné finále existovali od roku 2000 plných 12 ročníkov. Potom ich zrušili a nahradili súťažou Hľadáme nových olympionikov, ktorá však zaostala za očakávaniami jej zakladateľov.

Toto bol hlavný dôvod žaloby. J.Plachý však prehral na prvostupňovom súde, aj po odvolaní na krajskom. „Ja sa len tak nevzdávam. Tak, ako som bojoval na bežeckých dráhach, tak budem aj so súdnou mašinériou. Podal som dovolanie na Najvyšší súd SR a keď neuspejem ani tam, obrátim sa na ďalšie súdne inštitúcie“, hovorí Plachý. Kuriózne je však to, že vystúpenie zo Siene slávy slovenskej atletiky v apríli 2016 musel SAZ o rok pripomenúť, pretože ten na prvý list o výstupe vôbec nereagoval. „Mysleli sme si, že to Jožo nemyslí vážne a preto sme všetko nechali v pôvodnom stave. Žiaľ, on aj s odstupom času trval na svojom,“ povedal nám jeden z funkcionárov SAZ, ktorý nechce byť menovaný.

Vzťahy medzi predstaviteľmi slovenskej atletiky a v minulom storočí jedným z jej najúspešnejších reprezentantov sú teda naďalej nie najlepšie a k srdečným majú veľmi ďaleko. Napriek tomu SAZ Plachého pozýva na všetky svoje najvýznamnejšie podujatia ako vyhlasovanie výsledkov ankety Atlét roka, preteky Pravda – Televízia – Slovnaft, na ktorých sa Plachý zúčastňuje, ale... „Objavili sa určité náznaky riešiť náš vzájomný spor, niektorí funkcionári mi navrhli, aby som stiahol svoju súdnu žalobu a potom sa určite všetko dá do poriadku. Podaním rúk sa ale táto záležitosť vyriešiť rozhodne nedá,“ hovorí muž, oficiálne vyhlásený za slovenskú športovú legendu. /Doteraz aj s ním je ich len desať/. Nuž, na návrat J.Plachého do Siene slávy slovenskej atletiky si musíme ešte počkať... 

KTO BUDE ĎALŠÍ?

Do Siene slávy slovenskej atletiky každoročne pribúdajú mená pri príležitostí vyhlásenia Atléta roka. Nuž, zdá sa, že v tomto roku bude skutočne ťažko vybrať jednotku roku 2020 ako aj za kráľom ďalších laureátov – atléta roku v kategórii mládež, prekvapenie – objav roka, tréner roka u dospelých a mládeži aj veterána roka. Jednoduchšie to ale určite budú mať tí, ktorí zodpovedajú za Sieň slávy slovenskej atletiky. Rozhodne by do nej mal pribudnúť 90-ročný Štefan Hrušovský z Košíc, doteraz štartér Medzinárodného maratónu mieru, v minulosti úspešný všestranný atlét a predovšetkým šprintér, v neposlednom rade i tréner a funkcionár. Jej laureátom si rozhodne zaslúži byť aj 85-ročný František Mikluščák, najlepší slovenský šprintér na prelome 50. a 60. rokov minulého storočia. Tento rodák z Kostolian pri Hornáde /okr. Košice –okolie/ spolu so Š. Hrušovským pôsobili v Slávii VŠT Košice. Mikluščák ako prvý v Československu zabehol 100 m za 10,2 sek., štartoval aj na ME 1958 v Štokholme, kde bol členom štafety 4x100 m, ktorá skončila na hodnotnom 4.mieste. Československo reprezentoval v 21 oficiálnych medzištátnych stretnutiach.