O 17. novembri 1989 sa už popísalo všetko. Všetci vieme, čo mu predchádzalo, ako to prebiehalo a čo potom nasledovalo. Pravidelne sa nám  na túto tému prihovárajú tí istí ľudia, ktorí dostávajú v médiách  priestor, alebo takí, čo v tom čase ťahali za sebou drevené autíčka po piesku. Nepovedal by som nič nového, čo by sme už nevedeli, ak by som v tejto téme pokračoval. Patrím síce medzi tých 7O% občanov Slovenska, ktorým sa nenaplnili ich predstavy o ponovembrovom vývoji, no veľmi oceňujem predovšetkým to, že môžeme slobodne rozhodovať o tom, komu zveríme svoj hlas, v slobodných voľbách. Necítim preto obdiv voči tým, čo rozhodnutie väčšiny nerešpektujú a vyvolávajú v uliciach miest protestné zhromaždenia, voči víťazom volieb. Sloboda zhromažďovania je síce tiež súčasťou demokracie, no pripomínať si november 1989, v spoločnosti opozičníkov, typu Hlina, Sulik alebo Lipšic, sa mi nežiada. Nie som sám, svedčia o tom aj preferencie týchto pánov, ktorí sa za každú cenu snažia udržať vo vysokej politike, aj  za cenu, rozdúchavania vášni a nenávisti v uliciach. Ak si niekto namýšľa, že sa stáva v očiach verejnosti hrdinom, keď bude pod oknami rodinného domu vykrikovať, v parlamente trieskať po stole vyzutou topánkou, premávať sa po uliciach mesta na obrnenom vozidle... že je to politická kultúra, prosím. Ja si však myslím, že je to už iba krôčik od toho, aby sa podobné praktiky stali každodennou súčasťou nášho života, tak ako tomu bolo a je na Ukrajine. Je to už iba krôčik od toho, aby sa víťazi volieb odchytávali a hádzali do kontajnerov, ako.... no to by už zabralo príliš veľa miesta. Chodievam disciplinovane ku každým voľbám, som smutný z toho, ak nevyhraje "môj" kandidát alebo "moja" strana, no nikdy by som sa nedal naviesť na to, aby som kvôli tomu, že niekto bol lepší, vykrikoval   pod jeho oknom. Ak je pravdou, že Pavol Paška má niečo za ušami, nezaplače Slovensko za jeho odchodom, no necítim obdiv k Hlinovým praktikám. Nastal vari už čas, že ulica, tak ako "majdan", bude rozhodovať o tom, kto bude ministrom, poslancom alebo premiérom?

Spomienku na tohtoročný sedemnásty november, si však mnohí z nás zapamätajú aj ako deň, keď tisíce našich ľudí mohlo po prvý krát, cestovať vlakom zadarmo. Študenti do škôl, dôchodcovia k lekárovi alebo na návštevu príbuzných. Starčekovia a starenky, ktorých vídame s igelitkami postávať pred obchodmi ako "študujú" akciové ceny potravín, ovocia a liekov, budú môcť konečne zapáliť sviečku aj na hroboch svojich súrodencov, roztrúsených po celom Slovensku. Doteraz kvôli drahému cestovnému a mizernému dôchodku, to bolo pre nich prepychom. Čo sa týka študentov, všetci už dávno vieme, že štúdium na škole, to nie je iba o prospechu žiaka, ale aj o cestovaní. Rodinu, v ktorej je viac detí, je to mimoriadne veľká položka. Doprajme im to. Nedúfal som, že súčasní opozičníci, budú jasať nad touto sociálnou výpomocou rodine, no očakával som, keď sa o tom rozhodovalo, že sa ozvú aj učitelia, v prospech svojich žiakov. Študenti v prospech ich platov zabojovali, teraz boli na rade oni. Nestalo sa tak.

Každý má v rodine nejakého študenta alebo starého človeka, ktorých  poteší euro v akejkoľvek podobe. Tak, ako sa mnohých potešilo zvyšovanie minimálnej mzdy, vianočných dôchodkov, nezdražovanie energií, potravín... počuť to v rozhovoroch ľudí, ktorých sa to týka. To iba na stretnutiach s pánom Lipšicom alebo Hlinom, sa hovorí o iných veciach. Pre nich je táto vláda veľkou prekážkou, aby sa mohla naplniť ich vlastná túžba po moci. Urobia všetko preto, aby sa vydriapali z mizérie, do akej sa dostali v komunálnych voľbách a súčasných preferenciách. K tomu im napomáhaj – ulica.