Čas, ten večný bežec, sa nedá zastaviť. Dni, týždne, mesiace aj roky ubiehajú tak samozrejme, no pritom rýchlo, ako voda riekou Torysa – dominanta to mesta Prešov – o ktorom sa celkom oprávnene hovorilo pred vyše päťdesiatimi rokmi, že je mestom športu a mládeže. Nielen masového, ale predovšetkým toho vrcholového. Jednotlivé etapy úspechov a prehier sa nestrácajú, ale doslova ukladajú do obrazca, ktorý si ako milovníci športu určujeme sami, ale aj spoločnosť a telesná výchova zvlášť. Čas je veľký šibal, veď pravidelne nás núti meniť čísla v kolónke úspechov, pádov aj výrazných víťazstiev. Vstupom do roku 2020 prišiel vhodný čas aj na bilancovanie v prešovskom futbale. Celkom samozrejme, veď uplynulo 70 rokov od chvíle, na ktorú by sa nemalo zabúdať.

Metropola Šariša, často nazývaná Atény nad Torysou, sa dostala na prvoligovú futbalovú mapu v bývalom Československu. Bola to veľká sláva nielen pre samotný Prešov, ale aj celé široké okolie. Z úcty k tým, čo sa na tomto úspechu podieľali a už dávno nie sú medzi nami a aj k tým, čo futbal bol ich láskou a na jeho rozvoj venovali všetky svoje sily chcem pripomenúť v rámci možností niekoľko faktov o sedemdesiatich rokoch, keď táto populárna hra bola celospoločenskou záležitosťou vo všetkých kategóriách mesta Prešov. Z mnohých spomienok vyberám iba tie najzaujímavejšie.

Dňa 26. novembra 1950 sa Prešovčania pod názvom ČSSZ Dukla Prešov (od roku 1953 už Tatran) predstavili na štadióne pražskej Sparty a prehrali 5:0 (3:0). Trpkosť prehry zvládli Sabanoš - Steiner, J. Kuchár, F. Semeši, J. Karel, L. Pavlovič, F. Kušnír, Rudo Pavlovič, J. Kováč a J. Jakubík. Prvý úspech na súperovej pôde dosiahli na štadióne v Žiline, keď remízovali 2:2. O prvý ligový bod sa zaslúžili Kukura - Sitár, Sabol, Kušnír, Steiner, Kassay, L. Pavlovič, J. Kuchár, F. Semeši, J. Kováč a J. Ciulis.

Túto významnú historickú udalosť v tomto jubilejnom roku si nikto z kompetentných ani len nepripomenul. Jednoducho zabudli, že pulzovanie času sa zastaviť nedá. A vzbudzovať hrdosť na tých, čo boli pred nami, milovali život, nachádzali v ňom vždy niečo nové, príťažlivé a vďaka tomu v análoch histórie nám zanechali krásne dedičstvo. Dedičstvo, ktoré športovému svetu má pripomínať históriu mesta doslova úzko spätú s najpopulárnejšou hrou – s futbalom, aj napriek tomu, že tento šport sa v dnešných časoch dostal na slepú koľaj.

Faktom ostáva, že po Bratislave sa Prešov stal druhým mestom na Slovensku, kde futbal zapustil svoje hlboké a trvalé korene. Za uplynulých sedemdesiat rokov, keď sa Prešov prebojoval do najvyššej súťaže sme zaznamenali v tomto športe mnoho výrazných úspechov, víťazstiev, prehier aj pádov. Prešovčania patria k tým, čo bez prestávky plných šestnásť rokov bojovali o prvoligové body s tými najlepšími v Československej republike.

K tým, čo si zaslúžia slová úcty a vďaky patria aj učitelia základných a najmä stredných škôl, ktorí hru zvanú futbal doslova vštepovali do sŕdc mladých chlapcov. Okrem iných to bol nezabudnuteľný Janko Borodáč, pedagóg ale predovšetkým zakladateľ prešovského divadla Jonáša Záborského a zároveň aj vynikajúci futbalista. Do početnej plejády tých obetavých patria učitelia stredných škôl – Hajduček, Choluj, Kotora, Majer, Medvecký, Lozák, Murgoň, Lafko, Malaga, Čiernohorský, Bujdosso, Žiga, Burdelák, Bukovič, Sabanoš, Baránek, Hudec, Šesták, Havaš, Ján Karel, Milan Maľar, bratia Greňovci, Ján Dobák, D. Lenc, L. Srnka, a na veľké prekvapenie pozornosť mladým talentom venovali aj učiteľky Katka Letkovská, Viera Vargová, Marta Balážová ale aj viaceré ďalšie. V medziškolských zápasoch dokonca sedeli na trénerských lavičkách.

Priaznivci koženej sledovali zápasy, ktoré prinášali hodnotné športové zážitky. V tejto prvej etape vyrástli aj poprední československí reprezentanti. Dobré meno futbalu šírili nielen doma, ale aj za hranicami našej vlasti – Ing. Ján Karel, PhMr. Gejza Šimanský, František Semeši, Ladislav Pavlovič a neskoršie to bol Jozef Bomba a v sedemdesiatych rokoch Igor Novák. Prešovčania v najvyššej súťaži dosiahli mnoho výrazných úspechov. Dvakrát obsadili druhé miesto v tabuľke a zhodou okolností vždy v nasledujúcich ročníkoch prišiel pád do nižšej súťaže. Ten prvý v roku 1966. Po troch rokoch si Tatranci vybojovali prvoligovú príslušnosť. O tento úspech sa zaslúžili tréneri Ing. Jozef Karel a Gejza Sabanoš, hráči MUDr. Zdeno Velecký, Jaroslav Červeňan, Ľudovít Štefan, Eduard Čabala, Jozef Majerník, Michal Semka, Jozef Mačupa, Štefan Meľuch, Jozef Turčányi, Vladimír Onufrák, Ján Balog, Tibor Takács a Juraj Jenčík. V roku 1974 opäť nastal pokles výkonnosti, čo znamenalo druhé vypadnutie z najvyššej súťaže. Tri roky bojovali Prešovčania o návrat medzi elitu. Zásluhou cieľavedomej práce sa im to podarilo v roku 1977, keď s rekordným náskokom zvíťazili v druholigovej súťaži. Postup pod vedením trénerov Štefana Jačianskeho a Vojtecha Malagu vybojovali Červeňan, Laca, Komanický, Čabala, Baláž, Mačupa, Fedorišin, Sopko, Horváth, Majerník, Novák, Bubenko, Šálka, Kufa, Sobota, Prno a Strausz. Žiaľ, účinkovanie v prvej lige trvalo krátko. Po dvoch rokoch sa vrátili do vtedajšej slovenskej národnej ligy. Všeobecne sa očakávalo, že Tatran bude na konsolidáciu pomerov potrebovať dlhší čas. Veď z mužstva odišlo mnoho skúsených hráčov. Jeseň sa futbalistom Tatrana nevydarila. Šancu na postup im takmer nikto nedával. V závere súťaže sa Tatranci prekvapujúco ale zaslúžene presadili a opäť, už po štvrtý raz, postúpili medzi elitu. Prvoligové dresy pod vedením Štefana Hojsíka vybojoval kolektív futbalistov, ktorí tvorili Matkobiš, Cepo, Jakubička, Fiľarský, Jozef, Labun, Breuer, Majerník, Kvačkaj, Zuščin, Rusnák, Sobota, Šálka, Varga, Comisso, Ferenc, Šajánek, Kovaľ a Pizúr.

Mnoho by sa dalo napísať o histórii prešovského futbalu. Veľa je tých, čo k jeho rozvoju prispeli, ktorí obetavo v skromných podmienkach pracovali vo výbore telovýchovnej jednoty, vo výboroch futbalového oddielu i v jednotlivých komisiách. S prešovským futbalom a jeho úspechmi sú veľmi úzko späté aj nezabudnuteľné mená predstaviteľov jednotlivých výborov a komisií. Najmä Ján Dančo, Emil Biháry, Anton Benčík, Štefan Mäsiarik, MUDr. Blažej Kováč, MVDr. Branislav Gregor, Štefan Tomášik, J. Dadej, Gejza Klimko, MUDr. Vladimír Bernasovský, Vladimír Varga, MVDr. Ján Olexa, MUDr. Belo Klepsateľ, Štefan Kočiščák a najmä Jozef Nižník. V záverečnej etape úspechov a prehier na post predsedu prišli Rudolf Palčo, Pavol Biroš, Pavol Leško a ďalší.

Nastal čas nielen chudobných víťazstiev, ale aj vysokých prehier. „Kompetentní“ prichádzali a odchádzali. Ďalšie prvoligové ročníky už mnoho radosti nepriniesli. Štvrté vypadnutie Tatrana z najvyššej futbalovej súťaže v lete 1988 prijali jeho priaznivci ako výsledok dlhodobého boja o záchranu prvoligových dresov. Tentoraz to už nebola veľká športová tragédia, ale len veľmi smutná realita. Východisko z nej mnohí videli v rozsiahlejších zmenách a v príchode nových ľudí do dobrovoľných telovýchovných funkcií.

Napriek rôznym posilám a odhodlaniu zabezpečiť kvalitné druholigové výkony v jesennej časti nenaplnili očakávanie. Tréneri ani členovia výboru neboli spokojní s hrou jednotlivcov a s ich prístupom k zápasu. Zákonite prišli rôzne tresty. Ani jarná časť mnoho radosti nepriniesla a tréneri hľadali optimálne zloženie základnej zostavy. Napriek úsiliu sa im nepodarilo stabilizovať ani jedinú formáciu. V priebehu druholigovej sezóny sa na jednotlivých postoch vystriedalo až 28 futbalistov. Druholigové zápolenia neboli náročné a pre prešovské obecenstvo príťažlivé. Prejavilo sa to aj v poklese návštevnosti. Pokladník zaznamenal najmenej divákov na štadióne Tatrana s Humenným, keď do hľadiska prišlo iba 753 priaznivcov futbalu.

Rok 1990 priniesol veľké zmeny v rámci celej bývalej Československej republiky, ktorým sa nevyhol ani futbal. Vznikla Česko-Slovenská futbalová asociácia založená na princípe samostatnosti a právnej subjektivite. Sparta Praha absolvovala úspešnú sezónu a vyhrala ligu s päťgólovým náskokom. Tatran Prešov v tejto súťaži chýbal.

Po roku 1994 sa futbal v Prešove dostal na slepú koľaj. Do hľadiska prichádzali len tí najvernejší. Azda aj to prispelo k rozhodnutiu kompetentných, presnejšie – nekompetentných, že na stretnutie so Žilinou 11. apríla 1994 mali diváci po prvý raz v prvoligovej histórii voľný vstup do hľadiska štadióna.

Napriek tomu treba pripomenúť, že v auguste 1994 predstavitelia Tatrana Prešov zmodernizovali futbalový štadión, okrem iného sedadlá rozdelené na jednotlivé sektory, lóžu pre čestných hostí a podstatne vylepšili aj ozvučenie. Pribudli spoločenské miestnosti a hlavný vchod do štadióna sa zmenil na nepoznanie. Pôsobil veľkolepo. Najdôležitejšie bolo, že na vynovenom trávniku a pod reflektormi prebiehali zápasy o ligové body ešte niekoľko málo sezón na solídnej úrovni. Ďalšie prvoligové ročníky už mnoho radosti nepriniesli.

Úroveň klesala takmer zo dňa na deň. Z hráčov sa stali veľkí páni, keď chceli, hrali, inokedy sa búrili, štrajkovali, často prestupovali do iných klubov a neraz vyhadzovali aj trénerov. Je zarmucujúce, že niektorí funkcionári začali budovať pevné základy na postupnú likvidáciu kvalitnej hry zvanej futbal.

Nie je už veľa tých, čo si dnes pripomínajú sedemdesiate výročie Tatrana Prešov a spomínajú si na zápasy na prvoligových štadiónoch v bývalom Československu a zároveň si pamätajú aj futbalové zápolenia s dodnes hrajúcimi mužstvami ako napríklad Sparta, Slávia a Dukla Praha a Slovan Bratislava, ktoré Prešovčania hrali na staručkom štadióne. Jeho základy vybudovali nadšenci a obetaví ľudia pred 120 rokmi. Prešovský futbalový štadión s nesmierne bohatou históriou sa napriek mimoriadnemu úsiliu bývalých funkcionárov, trénerov, futbalistov aj pomocného technického personálu do kategórie historických objektov zatiaľ nedostal. Je to veľká škoda.

V tomto jubilejnom prvoligovom futbalovom roku je vhodné napísať niekoľko slov z útlej knižočky pod názvom Jedenástka slávnej minulosti (1958), ktorej autorom je Bohuslav Chňoupek (napísaná pod pseudonymom Vladimír Požár). „A tak, ako mocneli krehučké briezky (v minulosti boli na severnej a južnej strane štadióna vysadené brezy), ako korienkami sali životnú miazgu, ako naberali na sile, ako košateli, tak mocnel aj rušný športový život, čo vzkypel v tieni ich širokých, mocných korún. Dnes sú to už staré, staručké stromy. Mocné kmene s kôrou popukanou, očernetou, so silnými konármi. V ich korunách šumia striebristé, zelenkavé listy, a každému, kto sa vie započúvať do ich vravy, porozprávajú o minulosti smutnej i veselej, ťažkej i slnečnej, chudobnej i bohatej, svetlej i temnej.“ Aj tieto slová znásobujú spomienky na časy minulé, keď na prešovskom štadióne vládla predovšetkým radosť, ale niekedy aj smútok s ňou, ktorý sa najvýraznejšie prejavuje práve v tomto, pre šport nežičlivom, čase.

Sedemdesiatka v tvárach priaznivcov prešovského futbalu sa ligoce a s ňou, žiaľ, aj smietka v oku s otáznikom ako ďalej, keď v súčasnosti na peknom trávniku diváci sledujú zápolenia s mužstvami, ktoré štartujú v tretej triede a bojujú v dresoch Plavnice, Lipian, Bardejovskej Novej Vsi, Spišského Podhradia, Kalše a ďalších.