Nedávne parlamentné voľby boli v mojom živote prvé a doteraz jediné, po ktorých som sa cítil, ako keby ma v lietadle uniesli do celkom cudzej , neznámej krajiny, kde na mňa číhajú nepredvídateľné nebezpečenstvá. Volebné urny – podľa mojej intuície – nám tento raz zabezpečili cestu do neznáma. Predovšetkým do sociálneho neznáma. Veď vyniesli do mocenských výšok štyroch veľkoburžujov.

Pravda, tí v perióde predvolebných sľubov takticky a dramaticky konvertovali na súcitných, sociálne cítiacich, humánnych hominidov. Podarí sa im v tejto predvolebnej maškaráde ďalej zotrvať? Zotrvať aj keď pôjde do tuhého? Zradiť svoju triedu a zapracovať na prospech nás, vykorisťovanej väčšiny? Najmä na prospech nevyužiteľných, neproduktívnych dôchodcov? Právom sa obávam, že to nedokážu, že v tomto kostýme z volebného maškarného plesu dlho nevydržia, aj keby to, zo strategického pohľadu na ďalšie voľby, veľmi-preveľmi chceli.

Štvoricu týchto mušketierov dopĺňa Dartaňan v sukni /píšem to zjednodušene, poslovenčene/, patologicky ctižiadostivá bábkoherečka, neodbytne sa tlačiaca na predscénu k mikrofónu. Tá už má svoje poslušné bábiky, ktoré umne poťahuje za šnúrky vo svojom politickom bábkovom divadle. Tú zatiaľ nemožno zaradiť medzi buržujov. Azda je v tom aj kúsok tradície, keď v minulosti potulní herci patrili medzi chudobu. Samozrejme, toto prirovnanie poriadne pokrivkáva, ale ona v istom zmysle potulná je, veď už preskočila z jedného politického košiara do druhého. Vlastne v jej neprospech: Z prvého, dnes dominantného košiara až do bezvýznamného štvrtého, ako sa ukázalo hneď po voľbách.

Dozaista nezostanem so svojím pocitom sám, keď poviem, že ma veľmi teší volebná prehra a uviaznutie pred bránami parlamentu koalície PS-Spolu. Veľmi ma teší, že sa tam nedostal drogový díler, ktorý hlásal, že seniori by nemali mať volebné právo. Veľmi ma teší, že sa tam nedostalo ani monštrum, ktoré vybeblalo do rozhlasu brutálnu vetu: „Načo bude osemdesiatročnej babičke trinásty dôchodok?!“ Skvelé, že sa tento veľký humanista sám uložil do cintorína politických mŕtvol a opustil politickú scénu. Dúfajme, že sa v budúcnosti nepokúsi sám o resuscitáciu!

Pokým Boris Kollár chce implantovať do vládneho programu pozitívne, prospešné KONKRÉTNE opatrenia, ako je výstavba nájomných bytov, trinásty dôchodok a odstránenie poplatkov za lieky pre zraniteľné, bezpríjmové skupiny obyvateľstva /žobračenky v podobe dôchodkov za príjmy nepokladajme/, budúci premiér Igor Matovič sa naopak venuje predovšetkým chimére – odstráneniu korupcie. Zabúda, že aj na neho a jeho boys sa začnú lepiť rozliční chamtiví dobrodruhovia, kupovať si ich priazeň, stavať im pasce a vydierať ich. Pochopiteľne, že premiér sám ako veľkoburžuj nechce kritizovať tento náš rozbujačený baskervillský kapitalizmus. Nevidí, alebo aspoň nechce verejne priznať, že korupcia je zákonitou, neodbúrateľnou, základnou fyziologicko-genetickou sprievodkyňou kapitalistického systému, ktorú nemožno celkom odstrániť. Oponenti na tomto mieste môjho textu vyrukujú so severskými, škandinávskymi príkladmi bezkorupčného prostredia. Priznávam, že neviem skade sa tá severská nechuť voči úplatkom berie, azda súvisí so severským naturelom. Asi pred päťdesiatimi rokmi som u nás čítal o „kufrovej sonde“, ktorá sa realizovala v južných i škandinávskych štátoch Európy. Na zďaleka viditeľnom mieste mestského parku v hlavných mestách postavili lákavo pôsobiaci kufor. Pokým v Španielsku a Taliansku zmizol v priebehu niekoľkých minút, v škandinávskych štátoch tam trčal po viacero dní, až kým ho organizátori testu neodstránili z tejto provokatívnej parkovej pozície. V pôvodnom obyvateľstve severských štátov je geneticky zafixovaný odpor ku krádežiam vrátane úplatkov. Nechcite odo mňa vysvetlenie, skade sa to vzalo a ako sa to v Severanoch upevňovalo. Je to ale fakt, s akým Matovič u nás rátať nemôže. Množstvo odhalených káuz a „tunelární“ od nežnokrutej revolúcie až po dnešok dokazuje, že sme výrazne lepkaví a chamtiví, teda predovšetkým tunajšia smotánka a podnikateľské kruhy, vrátane príslušníkov justície.

Treba rátať s kapitalistickou trajektóriou od činného podnikateľa k zločinnému podnikateľovi. Česť výnimkám, ktoré sa svojmu okoliu javia ako dobromyseľní až slabomyseľní čudáci. Budúci zločinný podnikateľ sa sprvoti javí ako neobyčajne talentovaný, predvídavý, priam geniálny fenomén, hybná sila našej ekonomiky, div nie otec vlasti, všeobecne uznávaný až zbožňovaný, ktorý má všade otvorené dvere a natiahnuté červené koberce. Pravdaže, podnikateľ postupujúci po tejto fatálnej trajektórii sa kratší či dlhší čas pohybuje na hrane zákona, no lákadlo astronomického zisku je azda ešte mocnejšie ako zvádzanie od nejakej neodolateľnej sexice. Takže nejeden podnikateľ napokon prekĺzne do tejto zločinnej zóny /vrátane objednávok vrážd nepohodlných osôb/, ibaže zďaleka nie všetkých takých odhalia a usvedčia.

Nastupujúci premiér neráta s prirodzenými a zakorenenými zákonitosťami, ako keby veril, že jazdným poriadkom sveta je katechizmus s varovaním „Nepokradneš!“. Možno sa vám zdá, že pri mojom hodnotení nastupujúceho premiéra som priveľmi jedovatý. Nuž, čo iné môžete čakať od satirika? Ale sám som počul od iných, chladnokrvnejších analytikov v rozhlase tieto slová hodnotenia: nepredvídateľný, vulgárny a zákerný.

Po nedávnych voľbách sa k moci predrala veľkoburžujská úderka, štvorica machrov, štvorica kúzelníkov. Spoliehajú sa na to, že doteraz neriadili štát, takže nie sú zaťažení nijakými šablónami, ustrnutými mechanizmami. Chystajú sa experimentovať s populáciou pokusných králikov, vrátane tých králikov, ktorí ich zvolili.

Jeden zo štvorice je exemplárny macher, ktorý nám už dávno, vo svojom životnom príbehu ukázal, ako sa praktizuje podnikateľské kúzelníctvo. Na začiatku svojej dráhy kúpil v Čechách počítač, ktorý neskôr u nás nesmierne výhodne predal, takže mohol potom kúpiť nejaké nehnuteľnosti na Donovaloch i mimo nich. Sami teda vidíte, akí štátotvorní šamani (ŠŠ) idú kormidlovať loď zvanú Slovakia do Súostrovia krajších zajtrajškov. A do erbu tejto lode sa ku dvojkrížu možno dostanú fusekle iného šamana, ako sme to videli na záberoch z parlamentu, pri pokusoch o zlikvidovanie trinásteho dôchodku pre osemdesiatročnú babičku, ktorá predsa nijaký trinásty dôchodok nepotrebuje!

V závere tohto textu nejeden čitateľ odo mňa ako od aforistu očakáva nejaký záverečný aforizmus. Namiesto toho ponúkam moju špeciálnu anekdotu, ktorá znie takto: Anekdota najanekdotovatejšia  – Matovič premiérom!