(Na okraj života a diela Michala Záletu)

 

Michal Záleta – prozaik, básnik, publicista, esejista,  reportér, redaktor, kulturológ.

Narodil sa 25. januára  1947 na južnom úpätí Čergova v typickej východoslovenskej dedine - v Olejníkove. Základnú školu vychodil v rodisku a v susednej Ľutine. Maturoval na SVŠ (skratka vtedajšieho názvu dnešného gymnázia) v Sabinove v roku 1965. Už ako gymnazista sa prejavil ako talentovaný študent, svojimi tvorivými aktivitami sa stal spolupracovníkom Východoslovenských novín a  po maturite aj košického štúdia Československej televízie. V rokoch 1965 – 1970 absolvoval štúdium publicistiky na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Počas vysokoškolských štúdií spolupracoval aj s  Novým slovom, týždenníkom pre politiku, kultúru a hospodárstvo, a po ich  skončení sa stal najprv jeho redaktorom a neskôr zástupcom šéfredaktora. V Novom slove pracoval v rokoch 1970 – 1977.  V rokoch  1977 – 1981 bol šéfredaktorom mládežníckeho denníka Smena. Niekoľko rokov sa venoval aj vedeckej činnosti, je kandidátom filozofických vied (CSc.) a orientoval sa najmä na politologické a kulturologické súvzťažnosti spoločenských procesov a javov. Neskôr sa opäť vrátil  k svojej novinárskej a redaktorskej profesii: v rokoch 1989 – 1990 ako šéfredaktor nakladateľstva Práca a v rokoch 1990 – 1997 ako redaktor Pravdy a Nedeľnej pravdy. Ako redaktor pracoval aj v denníku Práca i v ďalších.

 

V roku 1970 sa oženil a s manželkou Evou majú tri dcéry. V súčasnosti žije v Bratislave na dôchodku a venuje sa literárnej tvorbe. Napriek rozsiahlej a žánrovo mnohovrstevnej publicistickej činnosti sa súbežne aktívne venoval literárnej tvorbe, v ktorej patrí medzi našich najvýznamnejších spisovateľov. Jeho literárna tvorba  –  tak románová, ako aj básnická – patrí hĺbkou prieniku, dôveryhodnosťou a presvedčivosťou, umeleckým a intelektuálnym ponorom do relevantných ľudských osudov, spoločenských procesov a vzťahov k tomu najlepšiemu, čo na Slovensku v súčasnosti máme. Záletove literárne začiatky sa datujú od 6. ročníka základnej školy, keď začal pravidelne uverejňovať svoje prvé verše v rozličných novinách a časopisoch.

 

Knižne svoj tvorivý literárny záujem realizoval predovšetkým v próze. V roku 1973 debutoval knihou krátkych próz Vstúpte, prosím.  Tematicky čerpal zo života súčasnej spoločnosti a zobrazil v nich príbehy ľudí z rôznych sociálnych vrstiev – od univerzitných profesorov po narkomanov. Na krátkych útvaroch akoby si chcel overiť prozaické literárne prostriedky pre svoje zamýšľané románové kompozície. O dva roky neskôr (1975)  prichádza s románom Sneh na koreňoch.  Na príbehu hlavnej postavy, mladého vedeckého pracovníka, zobrazil konfliktný a mnohovrstvový  proces intelektualizácie vidieckych ľudí, dramatizmus narúšania a premien tradičných hodnôt v medziľudských vzťahoch, ako aj ich relativizáciu bez nových mravných istôt. Je to motív, ktorý sa prelína celým jeho prozaickým dielom a má pravdepodobne aj biografické črty.

 

V roku 1985 vydáva román Nepokojná dolina  (Pred dažďami), tentoraz z inej  tematickej oblasti. Aj keď sám vojnové udalosti nezažil, jeho rodná obec, hlboko zasiahnutá udalosťami druhej svetovej vojny, nimi naďalej žila, a tak od detstva pozorne načúval príbehom z tohto obdobia, ktoré sa v mladej a vnímavej duši dôkladne usadzovali. Konfrontoval ich s odbornou historickou literatúrou, desiatkami osobných rozhovorov s priamymi aktérmi tých čias a dlhoročným štúdiom dobových dokumentov v archívoch, až napokon toto osvojené poznanie dozrelo v ňom do naliehavej potreby zmocniť sa  týchto rušných a tragických štyridsiatych rokov druhej svetovej vojny románom. V niekoľkých dejových rovinách stvárnil nové, svoje videnie skutočnosti v prostredí a epickom čase východoslovenského vidieka, rodného kraja: a to nielen udalosti, ale aj „dušu dedinského človeka“, ktorá vyplývala z „autorovej veľkej lásky k rodákom, dedinskému človeku, ich fyzickej a duchovnej kráse... v boji proti zlu“ (Michal Roman. Východoslovenské noviny, 29. 12. 1985). Stvárnil v ňom totiž  každodenný život obyčajných ľudí, ale najmä proces ich mravného i praktického dozrievania pred bojovým vzopätím.  „Ďalšou dôležitou otázkou, ktorú nastoľuje tento román, je otázka takzvaného kladného hrdinu. Treba povedať, že najmä niektoré vrcholné diela sovietskej literatúry (Abramov, Ajtmatov, Šukšin atď.) vo svojej tvorbe zobrazujú kladných hrdinov ako prostých, jednoduchých ľudí, ktorí ,robia iba to, čo treba´.  Aj postavy románu Michala Záletu vyjadrujú takúto podobu hrdinstva...“ (Daniel Okáli, Pravda, 29. 4. 1986).

To hlavné však ešte len malo prísť. Aj prišlo. V roku 1995 vydáva román Mŕtvi neklamú, ktorý je svedectvom o láske i nenávisti, nehe i krutosti, priateľstve i zrade, a to prostredníctvom široko koncipovanej odysey slovenských vojakov na východnom fronte i na rodnom Slovensku. Román zobrazuje príbehy hrdinov, ktorí nachádzajú a vyslovujú svoju bytostnú pravdu o človeku v krajných životných situáciách.

 

O tri roky neskôr (v roku 1998) autor prichádza s novými, široko koncipovanými románovými freskami v dvoch knihách: Bratia v dažďoch a Bratia vo víchrici.  Aj tu sa príbehy odohrávajú predovšetkým na východnom Slovensku. Autor v nich rozvíja osudy rodiny Vartiakovcov, Justíny Sochorovej, Ondu Rajdoša a celej plejády postáv a postavičiek, ktoré sa v dobovej vojnovej kataklizme ocitajú vo vzájomných vzťahoch. Je to celistvá a pôsobivá umelecká výpoveď o dramatickom údele tzv. obyčajných ľudí v situácii totálneho ohrozenia človeka.

Nepokojná dolina, Mŕtvi neklamú, Bratia v dažďoch a Bratia vo víchrici tvoria akúsi voľnú tetralógiu. Už pri Nepokojnej doline kritika konštatovala, že M. Záleta nenapísal historický román, ale román o určitom historickom čase (Peter Andruška. Nové slovo, č. 10/1986) a po románe Mŕtvi neklamú, že „v tvorivých zápasoch s problematikou druhej svetovej vojny... dozrel na robustného rapsóda“ (O. Marušiak, Slovenské pohľady, č. 7/1995).

 

Po tomto románe reflexia Záletovej tvorby naznačuje jeho tendenciu „k robustnej ságe“ (Pravda, 5. 3. 1996). A konštatuje:  „Precízna znalosť histórie a v neposlednom rade autorov fabulačný a rozprávačský talent vytvorili dielo, ktoré, aspoň čo sa týka tejto tematiky, nemá v slovenskej literatúre obdobu... román, ktorý patrí k tým, čo sa čítajú jedným dychom“ (O tých, čo neklamú. Roľnícke noviny, 2. 3. 1996).

 

Po Bratoch v dažďoch a Bratoch vo víchrici v ohlasoch na jeho knihy čítame napríklad toto: „Vážim si mnohé slovenské literárne diela, ktorých autori, napríklad Vladimír Mináč či Ladislav Mňačko, stvárnili obdobie druhej svetovej vojny, osobitne SNP. Za vyzdvihnutia hodné nad všetky však považujem tetralógiu z tohto obdobia od Michala Záletu“ (M. Moravčíková. Príbeh pamäti.www.noveslovo.sk).

 

Alebo toto: „V popredí  je obyčajný prirodzený pocit spoluúčasti človeka s človekom... reprezentujú ho hrdinovia ako Onda Rajdoš, Justína Sochorová – najkrajšia postava románu, ktorej príbeh môže dôstojne súperiť s Vrchárkou A. Moraviu“ (V. Timura. Ľudskosť na hrane bytia. Literika, č. 1/1999).

Publicista Vladimír Jancura tvrdí: „Tento román by sa mohol volať aj Justína. Keby Záleta nenapísal zo svojej románovej tetralógie nič, len príbeh Justíny – jednej z dominantných postáv jeho prózy, už aj tým naplní autorské poslanie... Keby sme mali hodnotnú kinematografiu, ožije zanedlho na filmovom plátne“ (Bratia vo víchrici, 1998).

 

Ivana Jachymová v rozhlasovom pásme o Záletových Bratoch hovorí:  „Tragický príbeh hájnika Brezu nepochybne patrí k tomu najlepšiemu. Jedna ,z kroník vopred ohlásenej smrti´ sa číta so zatajeným dychom a na jej konci čaká na jej čitateľa dlhé premýšľanie o absolútnej relatívnosti všetkého v nás i okolo nás“ (Rádio Devín, 24. 8. 2000).

 

Hádam nebude od veci pripomenúť aj fakt, že Michal Záleta napísal a vydal romány Mŕtvi neklamú, Bratia v dažďoch a Bratia vo víchrici v 90. rokoch minulého storočia, teda v čase, keď sa SNP a jeho začiatok – 29. august 1944 – v istých kruhoch označoval, a to vonkoncom nie okrajovo, ako tragédia: Dies ater - Čierny deň. Autor šiel teda svojím dielom takrečeno „na trh s vlastnou kožou“, čo, citlivo vnímajúc dobovú rozvíchrenosť, naznačuje aj recenzent Milan Čechvala: „ Treba obdivovať odvahu, s ktorou sa (autor) pustil do spracovania vôbec nie populárnej tematiky...“ (Práca, 12. 4. 1996)

 

Pričom práve M. Záleta umelecky zvrchovane a presvedčivo prekročil dobové literárne vnímanie tamtých čias, napr. zobrazením životnej drámy a osudu Justíny Sochorovej (Nepokojná dolina, Bratia vo víchrici), slovenských Nemcov v postavách Jozefa Kerna (Mŕtvi neklamú). „Druhú líniu predstavuje... mantácky Nemec Jozef Kern. Jozef Kern je nositeľom psychologicky oveľa subtílnejšieho a vnútorne ešte rozpornejšieho problému: mantáckeho nemectva. Treba podotknúť, že práve táto chúlostivá a zložitá otázka sa v našej literatúre dosiaľ nedočkala adekvátneho spracovania a Záletov nový román prinajmenšom vystihol jej ľudské polohy, keď  ju vykreslil na pozadí rozpadu rodiny v dôsledku schizmy veľkonemectva a normálneho občianskeho postoja v zložitých vojnových časoch...“  (z lektorského posudku Alexandra Halvoníka). Ondrej Marušiak (Pravda, 5. 3. 1996) vníma románový osud tejto postavy takto: „Pútavé rozprávanie o komplikovane rozličnom nemectve v rodine a rode, aj o veľkej vojne. Autor tým román výrazne poľudštil, zaktuálnil, zvýšil v ňom napätie, zobsažnil významy, rozšíril obzory, naznačil baladický osud matky slovenského vojaka nemeckej národnosti, umocnil lyricko-epickosť. Sugestivita diela dobre graduje...“

 

Ešte tragickejší je osud hájnika Brezu (Bratia vo víchrici), ktorého nemecký pôvod nemilosrdne posotí medzi mlynské kamene vojny bez vlastnej voľby a viny.

V spomínaných románoch sa napriek dobe, v ktorej svojím epickým časom kotvia, takmer vôbec nebojuje. M. Záleta „nechce čitateľa ohromovať bojovými scénami“,  ale „darí sa mu siahať na dno duše patriotov“, obyčajných ľudí v mrzkých časoch.

Spisovateľka Gabriela Rothmayerová o. i. poznamenáva: „Zaujalo ma, ako dôkladne pozná materiál slova, každá šnúrka v topánke mu sedela... Mnoho stoviek strán románov Nepokojná dolina, Mŕtvi neklamú, Bratia v dažďoch a Bratia vo víchrici je, myslím si,  dodnes nedocenenou epopejou...“ (www.slovenskyrozhlad.sk, december/2018).

 

Po dlhšej, no iba zdanlivej literárnej odmlke sa autor predstavil tým, čím vlastne svoju literárnu cestu začínal: básnickou zbierkou Pamäť dvora.

O zdanlivej  odmlke hovoríme oprávnene. M. Záleta totiž medzitým napísal román Tohoročné slnko vás už nezahreje, ktorý práve čítate alebo ním listujete, román Striedavé prúdy – zatiaľ  v rukopisnej podobe, spomínanú básnickú zbierku Pamäť dvora a intenzívne pracuje na rozsiahlom viacgeneračnom románe Dodatočné priznanie. A to popri výraznej publicistickej tvorbe v Pravde, Nedeľnej pravde či v denníku Práca.

Pamäť dvora – rovnako ako jeho prozaické dielo – je výnimočná poézia. Známy český básnik, spisovateľ a publicista Jaroslav Čejka o nej napísal: „Zdánlivě tradiční, vázaným veršem psané básně Michala Zálety pro mne znamenají až nečekaný objev. Jako kdybych v přesýpacích hodinách narazil na zlatý písek, v jehož lesklých zrnkách se zrcadlí čas, který jsme žili všichni a který nejde jen tak přetřít nějakým laciným dobovým nátěrem. Pravda, pozlatit lze kdejaký levný kov, bezvýznamné zlaté šupinky se najdou i v komerčně úspěšných alkoholech, ale vytěžit zrnka ryzího zlata ze dvora naší paměti či z paměti našeho „dvora“ svede jen skutečný básník“(www.noveslovo.sk, 19. a 23. 1. 2019).

 

Iný básnik, Jaroslav Rezník, konštatoval, že básnická zbierka etablovaného prozaika Michala Záletu je výrazne sociálne orientovaná poézia, ktorá dnes slovenskej lyrike viditeľne chýba. Je to i zbierka vlasteneckej poézie s výrazným  spoločenským akcentom. Nie je to však poézia revolučného pokriku, ale úprimného, vlhkými očami posväteného priznania sa k rodnému šarišskému kraju a skrze jeho „dvor“ aj k Slovensku. Básnik, ktorý dokáže udržať umeleckú úroveň textu v širšej básnickej skladbe – a tých má zbierka M. Záleta väčšinu, patrí v zmysle talentu k päťhviezdičkovým. Jej zmysel vyrastá priamo z podstaty ľudského bytia. „Ak vie na širokom priestore dlhšej básne udržať rovnomernú umelecko-estetickú kvalitu, ak mu text neskĺzne do verbálnych banalít, a pritom nesie závažné myšlienkové posolstvo, potom o básnikovom talente nemôžeme pochybovať“(Slovenské pohľady, č.  5/2019).

 

Básnik a literárny vedec doc. Sergej Makara oceňuje obsahovú širokospektrálnu metaforickú mnohorozmernosť Záletovej poézie, autor sa v nej „prejavil ako kultivovaný majster slova so zmyslom pre neustále hľadanie a nachádzanie jeho nevyspytateľného významu“. V prípade M. Záletu „nadobudneme dojem, akoby básnik viedol s nami úprimný rozhovor plynulým rýmotvorným obrazným poetickým slovom“.  A na záver konštatuje, že „... rozlet na krídlach Záletovej poézie zaletel aj do môjho vnútra a zanechal v ňom hlboké dojmy. Verím, že takéto pocity sa pri čítaní Pamäti dvora prebudia v každom milovníkovi zrelej poézie, ktorý v zbierke odhalí začarovanú trinástu komnatu“(Literárny týždenník, č. 43 – 44/2019).

 

Ja som reflektoval Záletovu zbierku takto: „Plebejská krv spod Čergovského pohoria sa vyliala z úzkeho koryta našej poézie a vtrhla ako cunami do ľudskej i literárnej mizérie, v ktorej sa nachádzame v súčasnosti. Strhla mosty prázdnych poetizmov, zaplavila cesty a prevalila sa cez ich rozpadajúce sa príbytky. Posunula horizonty našej poetiky a zdvihla jej zástavu nad naše nebeské výšiny. Tak by bolo možné vysloviť najvšeobecnejší pohľad a charakterizovať zbierku poézie Michala Záletu Pamäť dvora, ktorou sa predstavil našej kultúrnej verejnosti a ktorého sme doteraz poznali ako vynikajúceho prozaika. Kto sa dopátra tých spodných prúdov plebejskej krvi, ktorá sa valí srdcom básnika, hlboko ponoreného do bytia, do pamäti rodiska, domoviny?! To srdce, ktoré sa ocitlo na pokraji kolapsu pod dobovým marazmom a bezohľadným egoizmom. To doráňané plebejské srdce básnika vystrieklo poetický gejzír nepredajnej a nepoddajnej plebejskej krvi s reflexiou úpadku a nezmyselných ideí valiacich sa na človeka z falošných reklám. Krváca z obáv, aby nás falošný svet virtuálnej reality televíznych obrazoviek celkom nepohltil. No je to aj srdce plné nádejí opretých o pamäť dvora, o jeho hodnoty, ktoré po stáročia, ba tisícročia formovali naši predkovia a s nesmiernou láskou opatrovali pramatere a od kolísky vyspevovali novým generáciám ako odkaz, ktorý opatrovali od dávnej minulosti, od našich prvopočiatkov. Je to nádej na krajšiu budúcnosť, v akú verili celé predchádzajúce generácie – napriek nežičlivosti. Básnikovo srdce krváca, pretože hodnoty našich predkov sa nečakane zosypali a zmenili na prach, do ktorého nežičlivosť sype jedovaté prísady. Krváca z obavy, aby nás infikovaná jedovatosť celkom nepohltila a neprekryla „pamäť dvora“ s celou našou minulosťou, s generáciami predkov a ich úsilím, vynaloženým napriek nebezpečenstvám, ktoré im hrozili, aby uchovali vlastnú identitu a jej kontinuitu. To nie sú len subjektívne pocity básnika s plebejskou krvou a srdcom, ale aj realita plebejského národa. Pamäť dvora je básnikova istota, že nebezpečenstvo pominie a nádeje sa vrátia – a nezostanú len nádejami, ale sa stanú realitou plebejského národa“ (Literárny týždenník, č. 41 – 42/2018).

 

Mimochodom:  portál Slovo (www.noveslovo.sk, 25. júl 2020) informoval svojich čitateľov, že M. Záleta dokončil rukopis básnickej zbierky Sen a soľ. Podľa predbežných informácií a básní, ktoré z nej publikoval v literárnych časopisoch a internetových médiách, je to zbierka „intímnej a reflexívnej poézie na pozadí existenciálnych súostroví človeka“.

 

Románová i básnická tvorba M. Záletu má spoločného menovateľa, spoločný koreň - a to morálne ľudské hodnoty obyčajného človeka, pravdaže, nielen, ale dominujúco z východoslovenskej dediny, aj z jeho rodnej. Záletovo literárne dielo je zároveň osobným autorovým úsilím o zaslúžene dôstojné a primerané miesto ľudí jeho rodného kraja v slovenskej literatúre. Je výpoveďou o človeku v dolnom i hornom Šariši, v okolí Čergov­ského pohoria, ale i na Zemplíne, Spiši či v Zamagurí, kde sa doteraz uchova­li špecifické a charakteris­tické črty života a zvyky. Ich život sa pohybuje v spoločensky a politicky indiferentnom, ale o to väčšmi priezračnom a čisto ľud­skom, hoci aj značne tragickom priestore.

 

Román Tohoročné slnko vás už nezahreje je zdanlivo klasický – a predsa nie obyčajný. Jeho témou je nevšedná láska syna k matke, rodičom a rodnému hniezdu vôbec, ktorá sa odvíja na hrane života a smrti. Autor sa s ňou vyrovnáva spôsobom, s akým som sa nielen v našej, ale ani vo svetovej literatúre ešte nestretol. Dielo je nesporným obohatením našej literatúry a mohlo by viacerými významovými rovinami priniesť dosť vzruchu do nášho literárneho diania.

 

Aj  tomto v románe autor totiž dokáže strhujúco vtiahnuť čitateľa do deja a udalostí, vie navodiť emotívne situácie, pri ktorých sa čitateľovi zviera hrdlo. Do popredia dáva ľudský vzťah človeka k človeku ako dejinno- a človekotvornú opozíciu rozmáhajúcich sa odľudštených vzťahov a bezohľadnosti. Silou umeleckej imaginácie dospieva vo svojej tvorbe k  sugestívnej umeleckej pravde, ktorá pôsobí oveľa prenikavejšie a presvedčivejšie ako skutočnosť sama. Vari práve v tom je takrečeno esenciálna hodnota Záletovho diela.

 

Je to však aj výpoveď o osobnosti autora, jej výstižnú charakteristiku podal napokon sám: „Čím som bol starší, tým väčšmi som si uvedomoval, že ja som sa veru nenarodil ako svetobežník, hoci som prešiel Sibír, videl Kubu, aj z Európy čosi; že hviezda, ktorú mi svojho času mnohí azda i závideli, sa nezhodovala s mojím ustrojením a že vonkajší lesk si ma nepodmanil ani na okamih. Našťastie, či naopak, sám som si to uvedomoval vari od prvej chvíle. Boli mi cudzie pocty, pozície a vrchnosti, nemal som nijakú úctu k veľkým a mocným. Pred obyčajnými ľuďmi bol by som však padol na kolená aj do blata, keby im to mohlo dajako pomôcť. Môžbyť to ani nie je úcta, iba sebaúcta obyčajného človeka, dokonca samoľúbosť. Môže sa však skutočná sebaúcta zrodiť bez úcty k iným?“

 

 A o niekoľko strán ďalej hovorí: „... svedomie - taká nekontrolovateľná hodnota! Nič cennejšie, obsažnejšie, kompaktnejšie a výraznejšie som však vo svojom vyše päťdesiatročnom živote nenachádzal. Aj preto som osamieval. Odmietal som ponuky, ktoré by potenciálne mohli otriasť práve mojím svedomím, cítil som, ako sa v konfrontácii so sústavou bežných kritérií prepadám do čudáctva, ale mal som poruke mocnú zbraň, ktorá nezostarla ani rokmi, naopak, pôsobila čoraz účinnejšie: mne a mojej introvertnej družke vo mne, ktorá ma sprevádza po celý život, osamievanie a samota prekážali čoraz menej; čoraz častejšie nám stačilo len vedieť, dokonca iba predpokladať, že naokolo ešte stále žijú – ľudia.“

 

Ako básnik sa vracia na rodný dvor, k jeho pamäti, k hodnotám ľudskosti, hoci sa už v ňom aj sám cíti ako votrelec, pretože ho pred časom opustil a vydal sa do sveta, ktorý je mu cudzí. Vzali mu všetko: „ústa“ aj „reč“, hodnoty, fixované vekmi v „pamäti dvora“, na ktorých rástol a ktoré sú jeho bytím. Sú to výčitky i hnev za roky mlčania. Lebo „dvor si pamätá“! Vsiakli doň toľké túžby, nádeje, ale aj odpad. Prežil kruté doby biedy, zla i zúfania, až napokon aj dvor „sám sa stal človekom“, „ľudský poklad“, čo „pamätá si lásku i krutosti“.

Akoby prehovorilo samo svedomie autora: nezastupiteľnými hodnotami, návratom do rodiska a rodiny, kde v mladosti nasal etický kódex života v tradičnom vidieckom prostredí a v mravne bezúhonnom, určovaným čestným životom, citlivosťou pre pravdu a spravodlivosť. Ten etický kódex, ktorý aj v najhorších časoch pre ľudí domova uchováva pamäť a kontinuitu pokolení.

 

PhDr. Viktor Timura, CSc.

 

 

 

Poznámka vydavateľa: Viktor Timura (*1938) je slovenský filozof, kulturológ a spisovateľ, ktorý sa kontinuálne orientuje na filozofiu dejín, estetiku, kľúčové otázky antropogenézy, vývoja Slovanov a pod. Je autorom početných štúdií a megakníh, pozoruhodných rozsiahlych vedeckých monografií,  o. i.: Generácie Všeslavie, Slovienskych kontinuí, Ľudstva a dejín, Dávnovekej Európy či Zamlčaných dejín.