Hneď v úvode prehlasujem, že nie som proti pôsobeniu zahraničných trénerov u nás. Vysoko si vážim prácu Craiga Ramsayho, volejbalových i basketbalových trénerov, ktorí sa u nás dobre zapísali, mám slabosť na záchranárske misie Franza Straku, hoci tu treba povedať, že v športe Čechov nevnímame ako cudzincov. Ako hádzanárskemu koučovi sa mi páči zápal a empatia, s akými sa Fernando Gurich už vari sedem rokov usiluje mužskej hádzanej pomôcť dostať sa vo svetovej rang-listine vyššie. Niektorí talentovaní chlapci sa pod vedením tohto Španiela prepracovali z kadetskej až do mužskej reprezentácie. Povedzme si „priamou rečou“ niečo o „bežcoch“ na dlhé trate a o slovenských reáliách. Je totiž nanajvýš zaujímavé, že vždy, keď je pri kormidle našej reprezentácie cudzinec, v médiách lietajú mantry o potrebe trpezlivosti, behoch na dlhé trate a vytváraní tých najlepších podmienok. Keď je ale pri kormidle Slovák, ten musí byť podľa tejto atletickej terminológie „šprintérom.“ Pre neho vôbec neplatí potreba trpezlivosti, neexistuje tolerancia k prehraným úvodným stretnutiam a často pracuje v oveľa horších podmienkach a za oveľa nižšiu mzdu ako zahraničný kolega. Pripomína mi to daňové úľavy a špeciálne dotácie pre zahraničných investorov u nás a v tejto súvislosti našu úslužnú letoru. Navyše niektorí tréneri, ktorí k nám prídu, si asi myslia, že len včera sme zliezli zo stromov a oni nás takpovediac musia učiť jesť príborom. Takúto aroganciu tu neraz predvádzal futbalový tréner Peter Hyballa. Tento chlapík sa s pátosom misionára v amazonských pralesoch na každého pozeral zvrchu. Pritom na slovenskú trénerskú špičku nemá a v rodnom Nemecku by mu prvoligové mužstvo už nezveril ani ten najväčší kaskadér. Áno, veď aj inde angažujú trénerov zo zahraničia. Nik im ale neprestiera červený koberec, naopak, je na nich vyvíjaný tlak. Musia akceptovať výkonnostné ciele a stotožniť sa s klubom (reprezentáciou). Pri uskutočňovaní zámerov svojho chlebodarcu sa od nich samozrejme očakáva vysoká odbornosť, jazyková zdatnosť, manažérske a diplomatické kvality, tiež lojalita k zamestnávateľovi a schopnosť dôstojne sa vyrovnať s nepriaznivými okolnosťami i s prehnanou kritikou. Viem o čom hovorím, trénoval som aj v zahraničí. Bol som prvý slovenský tréner v hádzanárskej bundeslige, kde som trénoval tri ženské družstvá, poľského majstra som viedol v Lige majstrov, rakúsky celok som vytiahol z pásma zostupu do európskych pohárov a v Česku, kde som viedol tri popredné družstvá i juniorskú reprezentáciu, som získal titul majstra, dvakrát som bol vicemajstrom a vyhral som aj Český pohár. Kompetentne prehlasujem, že neexistoval ani najmenší odborný dôvod na odvolanie Pavla Streichera z postu trénera ženskej reprezentácie a Martina Liptáka z postu kouča mužskej reprezentácie SR. Obaja sú nielen uznávaní tréneri, ale svojou dokonalou znalosťou mentality slovenských hráčov (čok) a istých našich „špecifík“ dokázali temer v každom zápase vydolovať zo svojich zverencov maximum, tak aby naše tímy hrali na hranici svojich aktuálnych možností. Zažili sme krásne zápasy mužov proti Rusom, či žien proti Maďarkám, ale aj celý rad ďalších nadpriemerných výkonov. Myslel som na to so zmiešanými pocitmi pri sledovaní našich žien v kvalifikačných zápasoch o MS proti Chorvátkam. Jorge Dueňas je iste sympatický chlapík a dozaista aj kvalitný tréner. Dovolím si ale tvrdiť, že nie je lepší ako Streicher či Lipták a nie je lepší ako ďalších 8 – 10 našich trénerov. Potvrdili to oba zápasy – od stratégie, znalosti hráčok (napr. Bíziková a Trúnková nemali formu na miesta v základe) dynamiky koučovania až po komunikáciu bolo vidno viacero lapsusov. Neviem, ako to vyhodnotia na SZH, ale bolo by načase opustiť alibistické naratívy o behoch na dlhé trate, zväzovú stratégiu „pokus – omyl“ nahradiť serióznou odbornou koncepciou a najmä viac si vážiť to, čo máme doma. Slovenskí tréneri sú očividne dobrí asi len na to, aby platením pokút za žlté karty plnili zväzovú kasu.

Autor je bývalý reprezentačný i bundesligový tréner hádzanej