V Bratislave na námestí v strede mesta – námestí, ktoré sa pôvodne volalo Trhové, lebo sa na ňom dlho za monarchie, ako aj po vzniku samostatného štátu konali trhy, stojí od roka 1974 súsošie. Tri postavy v nadživotnej veľkosti. Vpredu muž, za ním dve ženské postavy – jedna si ustarostene tisne ruky na hruď a druhá si akoby v obavách zakrýva tvár šatkou. Pri odhaľovaní to bola veľká sláva, už vtedy bola farebná televízia, velikánske sochy boli zahalené v bielom, keď ich odhaľovali, vynorili sa v pôsobivom obraze. Námestie bolo plné, také plné nebolo odvtedy, čo tu v roku 1949 odhaľovali sochu Josifa Vissarionoviča Stalina od významného sochára, ktorého syn sa potom, už v čase povstaleckého súsošia, lebo Stalina jednej noci v roku 1959 dali dolu a odviezli do tunela pod hrad, stal šéfredaktorom satirického Roháča. A vtedy sa v tom priam rituálnom odhaľovaní povstaleckej trojice, počas slávnostných prejavov a potlesku, ktorý mal navždy prehlušiť všetko to nadšenie más pri odhaľovaní Stalinovej sochy, davom sa začal šíriť úsmevný názov súsošia: hľa, rozhnevaná rodina, muž vpredu, dve ženy za ním, rozvadená trojica...

Nebolo v tom znevažovanie SNP, bola to rekcia na všadeprítomnú masovú propagandu, veď človek sa bál otvoriť kohútik, aby z neho netieklo priam posväcovanie súsoší – či už na námestí, alebo na kopci nad ním. Ešte dnes, keď sa niekto chce stretnúť v niektorom z barov za súsoším na tomto námestí, dohovára sa: stretneme sa za Stalinom. Jednoducho, iná je pamäť oficiózna a iná osobná.

Dnes je na tomto založená celá marketingová veda – čím ostrejší jazyk, čím prenikavejší titulok novín to je dnes heslom dňa, a zväčša aj podenkovosti. Čím je niekto bezbrannejší voči výsmechu či nemilosrdnej škodoradosti, tým väčšia spokojnosť. Toho sme svedkami stále viac a viac, podľa toho, ako sa blížili voľby, dnes to už prerástlo nielen do súboja rozdielnych pamätí, najmä rozporuplných protirečivých pamätí. Dnes už nejde o vtipné žartovanie, nie je to súťaž ostroumu a vtipnosti, ľudovej tvorivosti. Dnes to všetko prerástlo aj do masívneho ovplyvňovania spoločenského správania a politických postojov pri rozhodujúcich politických udalostiach, dotýkajúcich sa národa a štátu. Pred prezidentskými voľbami sa objavil film o únose a neostal bez odozvy vo verejnej mienke. Aj teraz sa akoby sčista-jasna úplnou náhodou rovno na prahu parlamentných volieb zjavil film, ktorý nemôže neostať bez vplyvu na verejnú mienku, napokon doteraz nijaký iný film nemal pri uvedení takú masovú návštevnosť...

Priatelia v ňom videli cielený načasovaný zámer. Všimli si, ako priamočiaro ako bernú mincu si udalosti z filmu ľudia prepisujú, ako hádajú, kto v ňom je kto. Berú film priam ako návod, ako si vysvetliť to, čo poznajú z médií. Zaujalo ich to, ako keby to bolo filmové potvrdenie politického slovníka, ktorý už dlhý čas od čias predchádzajúceho prezidenta opisuje Slovensko výlučne ako mafiánsky štát.

Je to ohromujúce množstvom nadávok, ale najmä vykresľovanie reality mladého štátu ako výlučnej zmesi sexu, drog, vydierania, úplatkov, pijatiky a slovníka, ktorý okrem vulgárnosti vlastne ani iné slovenské slová nepozná. Osoby a obsadenie rámcuje nielen postava vydieraného kňaza, ale aj úvodný a záverečný prejav neúprimnosti cirkevného hodnostára. Nie je jasné akého, ale keďže luxusné autá stále jazdia na Nitriansky hrad a záver tvorí aj filmová metafora, výhľad vysoko postaveného cirkevníka z okna priamo na automobilku pod hradom, je len na divákovi, čo si vyberie, koho konkrétne dosadí, koho meno mu prvé príde na um.

Celý film pôsobí ako zmes postáv, ktoré si divák pomenúva aj ako zmes politiky a cirkvi. Aj tu ako vo filme o únose ako kontrast pôsobí ľudová hymnická pieseň o Slovensku, okorenená dôrazom kňaza na prastarú tradíciu na sv. Cyrila a Metoda v situácii, keď to pôsobí viac ako výsmech než morálny kontrast s nemorálnou realitou politiky. Prečo vždy v predvolebných agitkách treba spochybňovať národné tradície?