MICHAL ZÁLETA

Ruky

(Úryvok z rovnomennej poémy)

 

1

Tak dlho som si myslel, že ich poznám,

až zvyšné mihy storočia

posledné per annum zúročia

a nato rázne vykročia,

uprostred nových mĺkvych zím,

a podajú si ruku s ním,

s nástupcom – novým storočím.

 

No medzitým,

hoci zakaždým sa v čomsi rôznia,

pozberajú svoje smútky aj hrozná

a na sedem zámkov zatvoria dom,

svoju pamäť však uložia v ňom:

pre každý prípad - pre úspechy i omyly

pre ruky, ktoré hladili,

pre drobné ľudské radosti,

pre blízke povinnosti i vzdialené sny,

pre domácich a, pravdaže, aj pre hostí,

pre nádej dobrých dní.

 

Teda ruky!

Áno, tie ruky, ktoré hladia po nociach

detské hlávky stonajúce v bolesti,

ktoré uľavujú a zaháňajú strach

ako svitanie z noci na horách,

ako istota v maminých či v otcových dlaniach,

dôverných svedkoch dobrých predzvestí.

Veď tak: iba chránia a nikdy neporania,

a odnímajú muky.

 

Ruky.

Ako absolútny prameň istoty.

 

Až neskôr, až keď naše vlastné ruky

stanú sa rukami otcov a mám,

dozvieš sa, nie ledabolo, spakruky,

až dobiedzavo presne aj sám,

koľko obáv a úzkosti

preniká pritom do kostí,

 

že ani nevieš: Si to ty?

 

2

Obyčajné ľudské ruky: z dvoch dlaní a z desiatich prstov,

pokrytých  kožou pamäti:

uchopiť, dvihnúť, premiestniť,

v dvoch rukách sa ti vlastne celé ľudstvo

svojimi dejinami presvieti

a sprevádza ťa, ako Ariadnina niť,

cez mosty a katedrály a zalesnené holiny,

cez ruky zanesené od hliny

až kamsi, vlastne kam?

Až sám sa spýtaš: Nie je to, Bože, klam?

 

Veď zaviedli ťa až k útrobám

svojho dôvodu, vlastnej príčiny.

V tej chvíli si presvedčený,

že nedá sa spreneveriť dôvodu

svojej ceny,

svojho zrodu,

že v akomkoľvek čase, aj uprostred noci,

napoludnie alebo na svitaní,

ba hoci

aj v kúpeli ohňom,

že iba z vlastných dlaní

cedia len svoju krv a svoju vodu

aj v časoch pokoja, aj v okamihoch pohrôm.

 

3

Zabudol som však na babije jari,

na majdanky a oradoury,

na ostré grúne, kľaky, tokajíky,

na sitnice a na pucáky,

na ten svet vzdialený a starý,

keď pukali kamene a múry

vydávali celkom ľudské vzlyky.

 

Áno, bol taký svet a ten svet bol taký,

že ľudským hlasom nariekali vtáky,

čo nestihli zmiznúť vysoko

(do kostolných mreží

v tých ránach len zimnične sviežich,

nebol to záťah na ostrieže,

kdeže!,

nahli sa aj kostolné veže

k svojej zemi,

výrečný svedok, hoci nemý)

a v praskajúcich oblokoch

zmätene klesli do trávy

a bez rozlíšenia pohlaví

menili sa na oxidy,

v ktorých bolo čosi uhlíka,

vápnika,

draslíka,

stopy síry,

práve v nich zamĺkala panika

a všetky vidy,

ktorými všetko živé hýri:

za života.

 

A nad zemou čerstvo zmáčanou

pachom popola a uškvarenej krvi

spopod rúk pokrstených pohanov -

rozkaz vykonaný, naplnená kvóta:

 

za jedného desať, za podozrenie všetkých,

zopár z nich sa ešte, zdá sa, mrví,

nuž čo: iba pletky!

 

Ozvi sa, zvon, odliaty pre človeka, a zvoň:

pamäti a popolom!

 

Lež horí a sneží,

tie ruky dočiahli až k veži,

aj zvon v popole už leží

mlčaním panychíd prikrytý:

vyrovnať zákryty!

Ešte je chvíľa, ešte je čas,

pokým nezaložia - guľometný pás.

 

Na tie ruky, zastrčené dávno do dejín,

zabudol som - ako básnik L. N. na rok 1904

a na „svoj dáždnik čierny v Café Union“.

Ako na smrť zabudol som aj na vinu vín

a na to, ako sa vrchmi i dolinami šíril

zvieraco ľudský ston.

 

Mal si šťastie, Človek, že si vtedy nežil,

že si iba kráčaš, ustatý či svieži,

rannými ulicami, večernými splnmi,

lesnými chodníčkami, žitom, čo sa vlní

naliatou budúcnosťou,

že všade si doma, a nie iba hosťom.

 

   ***   ***   ***

 

Ach, tá nekonečná rozdvojenosť rúk:

spoluhráčky, čo privinú, a sokyne -

bez lásky, bez ponúk – len vražedný luk.

 

Sú to však ruky, čo sú na vine?!

 

 

(Z autorovej básnickej zbierky Sen a soľ, ocenenej hlavnou CENOU SPOLKU SLOVENSKÝCH SPISOVATEOV VINCENTA ŠIKULU.)