V minulých dňoch, presne 26. septembra 2021 hokejový klub Dukla Trenčín uviedol do svojej Siene slávy Gabriela Zelenaya (26. 11. 1922 – 3. 8. 2003), legendárneho rozhlasového reportéra, vynikajúceho glosátora, komentátora a publicistu. Okrem toho vynikal aj v športe. V behu na 60 metrov cez prekážky bol pomerne dlho dorasteneckým rekordérom. Veľa času venoval ľadovému hokeju. Brankársky dres obliekal za OAP Bratislava. Potom mužstvo vybojovalo aj jeho zásluhou titul majstra Slovenska. V Československej ligovej súťaži reprezentoval v roku 1946 VŠ Bratislava. Darilo sa mu aj ako hokejovému rozhodcovi, ale najmä trénerovi plávania a basketbalu.

K rozhlasovému mikrofónu sa dostal ako 24-ročný, keď v septembri 1946 vyhral náročný konkurz. Potom ho z Československého rozhlasu dvakrát vyhodili. Na stoličku reportéra si pevne sadol až v roku 1963, z ktorej odišiel v roku 1987. S mikrofónom sa zúčastnil na mnohých svetových podujatiach, aj na olympijských hrách v Mexiku 1968, v Sappore 1972 a v Moskve 1980, i na viacerých majstrovstvách sveta v hokeji a vo futbale. V telovýchove a športe sa výrazne angažoval ako funkcionár a organizátor. Na športovú tému napísal dve zaujímavé knihy. Po novembri 1989 vstúpil aj do politiky. Podporoval sociálny program HZDS. Je zakladajúcim členom Združenia slovenských novinárov aj Únie slovenských novinárov seniorov, ktorej bol v rokoch 1988 – 2003 predsedom. Založil Klub športových redaktorov Únie slovenských novinárov, ktorý funguje aj v dnešných dňoch.

Celá jeho tvorivá, ale aj organizátorská činnosť sa pretavila do úcty k človeku, k vlasti a hodnote slova. Slova, ktoré pomáha budovať, tvoriť, zveľaďovať a nie rúcať, nivočiť, ubližovať či znevažovať. Vždy, aj v najhorších aj najzložitejších životných situáciách, dokázal aj tú najneúprosnejšiu kritiku problému a krutú pravdu o jednotlivcovi, o jeho chybách či omyloch povedať a napísať mimoriadne citlivo, bez najmenšieho spoločenského či etického vybočenia. Dokázal to preto, lebo veľmi veľa vedel. Bol nesmierne vzdelaný, talentovaný a navyše aj chcel.

Napriek mnohým peripetiám, vážnym, doslova existenčným ťažkostiam a veľkej tragédii, ktorá ho postihla v rodine, keď za nejasných okolností stratil svojho jediného syna, všetky prekážky, ktoré mu život priniesol, zvládol dôstojne, nikdy nie lamentovaním a už vôbec nie plačom. Úsmev sa mu nikdy, ani v tých najťažších chvíľach nevytratil z tváre. Bol to úsmev, ktorý som za tie roky spoznal dôverne. Úsmev ľudskosti, pochopenia, za ktorým sa skrývala aj bolesť. Z jeho tváre vždy vyžarovalo odhodlanie, túžba čo najviac dokázať, neúnavnosť, ale aj rytierstvo ducha intelektuála, akých na Slovensku máme práve v terajšej športovej, spoločenskej aj politickej oblasti veľmi málo.

Najväčšiu radosť mal vtedy, ak autoritou „svojho“ rozhlasu, ktorému venoval celý svoj najaktívnejší život, a novín, pre ktoré pracoval, sa postavil za vec, za človeka, ktorý mal problémy, ťažkosti a ocitol sa v životnej tiesni, on mu uveril, stavil naňho, bojoval – a vyhral. Jeho obdivuhodný optimizmus, nadšenie, tvorivosť a invencia aj dnes mnohých, ktorí si spomenú na jeho rozhlasovú a novinársku prácu, podnecujú do aktívnej činnosti. Veď osobným príkladom dokázal ľudí získavať pre cieľavedomé vytrvalé a zmysluplné konanie. Dôslednosť, široký rozhľad, koncepčnosť, vysoká profesionalita i predvídavosť charakterizovali celú jeho osobnosť.

Pôsobenie na rôznych významných postoch sa uňho zakaždým spájalo so záujmom o problémy slovenského národa a život obyčajných ľudí. Vždy sa tešil, keď videl okolo seba spokojných nielen svojich najbližších, ale aj priateľov, spolupracovníkov, ľudí každodennej práce, ktorí tvorili hodnoty. Všetko, čo robil, bolo poznačené hľadaním šťastia v úspešných výsledkoch na prospech rozvoja vlasti, ale aj šťastia, ktoré nachádzal vo výsledkoch svojej tvorivej činnosti. Aj keď neustále prekonával mnohé problémy, ľudskú závisť i neprajnosť, dosiahol veľa výrazných úspechov a svoj mohutný talent zúročil mierou vrchovatou. Potvrdzujú to hodnotné činy, ktoré vykonal. Patria k nim aj rôzne šibalstvá poznačené mladíckou nerozvážnosťou, ale aj príslovečný humor, ktorý ho sprevádzal po celý život. Mnohé aj v čase, keď už bol v dôchodkovom veku priniesli potešenie, spestrili život, ale zároveň spôsobili aj veľké problémy nielen jemu, ale aj jeho priateľom. Napriek tomu vždy tvrdil, že v každom čase to stálo za to. Jeho meno svieti v Sieni slávy celkom oprávnene.