Dvadsať dva milionárov

Už začala Liga majstrov a tak sa všetci pozeráme na to, ako sa dvadsaťdva milionárov preháňa po zelenom trávniku a milióny  chudákov sa na to pozerá a aplauduje im.No pozerať sa na to dá. Neviem, koľko milionárov, aj medzi futbalistami, či hokejistami na Slovensku máme. Nie nejde o závisť, robotu si obyčajne odvedú, tak ako sa patrí.  Nikde na Slovensku som sa však nedočítal, žeby taký či onaký milionár  tým chudákom, ktorý sa aj na neho pozerajú, či mu aj tlieskajú, niečo aj venoval. Napríklad dôchodcom v Domove dôchodcov, kde  sú aj prenosy zo slovenskej futbalovej reprezentácie sviatkom. Možno takí aj sú, len ich nevieme odhaliť, zato však vieme publikovať  hercov i herečky, či iných playboyov,  koho budú o voľbách voliť. Čo vôbec  nikoho nezaujíma. Apropo, a čo herci a herečky, ktoré dostávajú vysoké honoráre z kadejakých dramaturgických „skvostov“, pričom tú RTVS dotujeme ešte aj koncesionárskymi poplatkami, vrátane dôchodcov. To už sme takí cynici, že im to nevieme odpustiť. Messi ani Rolando  nám ničím neprispejú, ani Leonardo di Capri. Ibaže na nich sa dá pozerať...

Opatrovateľky či sestry?

V susedných štátoch, ako je napríklad Rakúsko pracuje zo Slovenska desaťtisíce žien,  darí sa im a sú viac menej spokojné. Ešte som nepočul, aby nejaká opatrovateľka zo Slovenska tomu, ktorého opatruje niečo nekalého vyviedla. Na ich robotu možno počuť len samé chvály a spokojnosť tých, ktorí túto pomoc potrebujú a aj si za ňu zaplatia, alebo platia ich deti, čo je naozaj európska hodnota. Nie je to pre tieto ženy jednoduché, musia sa živiť takýmto spôsobom a zanechajú rodinu, pričom sa  pri takýchto odlukách všeličo stáva. A to robia tam  dva týždne a týždeň sú doma. Aj tak sa to oplatí. Mnohé si však povzdychnú, že radšej by  robili doma, lenže tu takej roboty niet. Nízke dôchodky  a aj nízke zárobky detí starších rodičov nedokážu niečo také financovať. Teda väčšina z nich. Predstavte si, že by sme ich dokázali zaplatiť aspoň tak ako v Rakúsku, to by bola radosť ísť do nemocnice, alebo nechať sa opatrovať doma. Zatiaľ je to  na Slovensku iba ilúzia a takou ešte dlho bude. A zahraničí sa stále stupňuje záujem o opatrovateľky zo Slovenska, majú naozaj vysoký kurz, to je slovanská či slovenská hodnota. Necháme  ju len tak naverímboha doma prepadnúť. A čo bude ak  sa stratí Schengen ? Toho sa boja aj opatrovateľky, ale aj tí, ktorých tak vzorne opatrujú.  Na jednej strane je to dobrý vývoz  slovenských hodnôt, na druhej  aj veľa žiaľu, že je to tak ako je. A niektoré sú automaticky vylúčené z volieb.  No, jedno súvisí s druhým a to druhé s tretím. Ale zdá sa, že to nikoho na Slovensku ani netrápi...

Nie je kontrola ako kontrola

Stretol som sa s tým, že  k malým živnostníkom, ktorí napríklad  prevádzkujú   stravné jednotky, malé  jedálne a podobne chodia kontroly každú chvíľku, raz taká, či onaká. Proti tomu nemožno nič namietať, je to správne a aj dôležité. Menej kontrol sa objavuje však v potravinových reťazcoch obchodných domov, kde  sú produkty  vymieňajú a dodávajú každý deň. Tam je naozaj stav neutešený, stačí sa na tie produkty pozrieť a spotrebiteľovi je z toho nanič. Tu by bola nevyhnutná kontrola každý deň. Z obyčajného pozorovania spotrebiteľa je jasné, že sa sem dostáva odpad hádam z celého sveta, kvalita napríklad južných plodov je na skutočne mizernej úrovni, ktorá sa obyčajne kompenzuje zľavou, či podobnými  zvláštnosťami „v akcii“. V takýchto akciách ide obyčajne o „šmejd“, ktorý ťažko aj konzumovať. Kontroly tomu nevenujú takmer žiadnu pozornosť, ale žiaľ nie je to len o potravinách. Okrem toho na potravinový a nielen potravinový  trh začínajú prenikať aj geneticky modifikované potraviny, čo je priame ohrozenie nášho zdravia. A tak ak živnostník nakúpi do svojej jedálne, podobné „šmejdy“ a varí z nich, kontrola mu vymeria pokutu. Kto je teda v tomto prípade na vine, živnostník je v tom nevinne. Ale kontrolu to vôbec nezaujíma.  Na druhej strane sebestačnosť v potravinách  nám „ nehrozí“, aspoň zatiaľ nie, hoci máme pekné programy na rozvoj vidieka, ale skutek ako sa vraví utek.

František Jozef I tiež hádzal perly...

No a volali ho hlavne Česi „Procházka“, lebo sa rád prechádzal a hádzal pri tom perly... Slovenský Procházka, zvaný aj Rado sa podľa vlastných slov tiež  už celé dva roky po Slovensku prechádzal a ľudí počúval. Na základe tohto počúvania pripravil plán a má silu ho presadiť. Pri tom počúvaní prišiel na mnoho perál. Napríklad táto je skvelá: Buď to ľudia porozhadzujú medzi desať- dvanásť strán  a budú sa môcť potešiť pohľadom na kreatívnu opozíciu, ktorá chodí každý mesiac do parlamentu v inom tričku...  Ale pán Ferencz Jožka by mal vedieť, že voliči nie sú stádo baranov, ktoré len tak rozhadzuje naverímboha volebné lístky, to je teda poriadna dávka neúcty k voličovi.

Alebo táto perla: Práve dnes sú  veci jasnejšie, ako boli pred niekoľkými týždňami /pravdou je, že sa občas na oblohe aj vyjasnilo, po zamračených dňoch/. Ľudia vidia, kto útočí hlava-nehlava, len aby prežil a urobia si úsudok o jeho schopnosti, pre nich naozaj niečo urobiť. Ak ľudia budú chcieť cirkus, kde jeden predseda tomu druhému každý deň niečo vyhodí na oči, majú pestrý výber, z ktorého sme sa my vynechali... Opoziční kolegovia s ktorými drel lavice parlamentu dostali  teda poriadnu facku od svojho niekdajšieho kolegu.

Perly mladý Procházka rozdáva na pokračovanie:  Ja nepotrebujem byť premiér za každú cenu... Ak niekto chce, hodí to Sieti, ak nechce a rád by videl iného premiéra, hodí to inam, také jednoduché to je.  Nuž naozaj je to jednoduché -  demokratické parlamentné voľby, podľa Ferenca Jožku. Hodím to tam, alebo inam, alebo do koša, alebo za hlavu.

Ale aj ďalšia je zaujímavá perla: Ponúkame mužov a ženy v najlepších rokoch života, ktorých spája dobrá motivácia a odhodlanie pomôcť Slovensku pohnúť sa dopredu /sic/. Žeby Slovensko išlo doteraz dozadu, to je teda odvážne tvrdenie. No a tá ponuka mužov a žien v najlepších rokoch je tiež zaujímavá, skôr však pre islamistov, ako pre Slovákov.  Alebo: Vediem spoločenstvo usilovných a úspešných ľudí z praxe, ktorí zdola dali ruky a hlavy dohromady /na nohy zabudol/ a sú pripravení vo verejnom priestore urobiť veľa užitočných vecí. No, hotové Guantanamo, vo verejnom priestore robia veľa užitočných vecí aj pracovníci na aktivačnej činnosti, síce pomaly, ale isto.

Román „Kto chytá v žite“ je  veľmi zaujímavé čítanie, rovnako ako romány Orwela, ktoré sa nepriamo napĺňajú  v súčasnom svete a živote.