Svoje rožky už vystrkujú prví z množstva prospechárov, ktorí by prvému mužovi strany Smer-SD mali až do smrti ďakovať za svoju politickú kariéru. Bez Roberta Fica by s najväčšou pravdepodobnosťou  Monika i Boris už dávno zapadli do zabudnutia a nevyhrievali sa na slnku v európskom parlamente.

Pritom je verejným tajomstvom, že svojho času sa Boris Zala usiloval o poprednú pozíciu v SOP. Jej vedenie ho zrejme včas prekuklo a žiadnu významnú stranícku pozíciu mu neponúklo. S „vďačnosťou“ preto prijal ponúknutú šancu v Smere. Za to obdobie mu asi narástli krídla. Namiesto vnútrostraníckej diskusie o opodstatnenosti veľkej mediálnej kritiky Roberta Kaliňáka, podpredsedu strany Smer-SD sa chytil príležitosti osobne sa mediálne prezentovať. Ktovie? Možno má ambície byť ešte podpredsedom stále najsilnejšej politickej strany na Slovensku. A keď motyka vystrelí tak bude iste uvažovať aj o poste najvyššom. Veď on po tie uplynulé roky nič neurobil, takže nemohol ani pokaziť. Verejne sa pridal na stranu tých, ktorí žiadajú hlavu R. Kaliňáka a trochu zakrytejšie i hlavu R. Fica. Len veľmi ťažko sa totiž dajú ináč vysvetliť jeho mediálne prezentované názory, z ktorých vyberám aspoň z jedného stanoviska:  - Aj Kaliňák môže prispieť k zbrzdeniu protofašistov. Ak nedôveryhodnosť ním vedenej inštitúcie nie je morálnou výzvou pre ministra Kaliňáka na odstúpenie, tak by to malo byť politickou povinnosťou Smeru-SD, ktorý ho nominoval.

... Alebo prevedené na slovenské pomery: vládnu nám oligarchovia – nie zákon.

... Oligarchovia sú metafora, prirodzene. Chce sa tým povedať, že nám tu nevládne zákon, ale peniaze, mocné finančné skupiny, zoskupenia tých mocných s tými bohatými, s tými, čo vlastnia – neobmedzene a mimo akejkoľvek kontroly. Áno, práve tento konglomerát je tou skutočnou realitou, ktorá živí konšpiračné vízie: lebo je to predstava, a často oprávnená predstava, že vládu drží v rukách skrytá, nekontrolovateľná moc; moc, ktorá nepochádza od ľudí, z ich vôle, ale len a len z vôle peňazí. (Mimochodom, proti tejto vôli sa postavil projekt Denníka N, a preto som si ho aj vybral.)

... Práve v zrkadle tejto skrytej moci peňazí strácajú inštitúcie demokracie, právneho štátu svoj punc, svoju dôveryhodnosť a nielen to: začnú sa pokladať úplne prirodzene za systém, ktorý plodí a umožňuje tento stav „bezzákonnosti“. Komu sa podarí vhupnúť do systému, bude chvíľu spokojný, a komu nie, začne revoltovať. Či už sprava, alebo zľava, ale vždy a zaručene extrémne, proti demokracii, zákonu, parlamentarizmu, stranám.

To je to, čo si príznačne neuvedomuje, alebo nechce, Robert Kaliňák: nejde o technicko-právnu realitu jeho káuz, ale o dôveryhodnosť inštitúcie, a to dokonca tej najcitlivejšej, policajnej, vyšetrovacej, tej, ktorá je prvým stupňom výkonu spravodlivosti. A ktorej je len prvým služobníkom, a nie vládcom. Ak to teda nie je morálnou výzvou pre ministra Kaliňáka na odstúpenie, tak by to malo byť politickou povinnosťou Smeru-SD, ktorý ho nominoval. Rázny a viditeľný príspevok k obnoveniu dôvery k štátu a k zbrzdeniu protofašistických nálad. Príspevok k tomu hymnickému refrénu, čo mi víri hlavou, „zastavme ich bratia...“ Lebo protofašizmus nie je ničím iným iba stratou dôvery k demokracii a k jej inštitúciám.

Čo si má myslieť radový slovenský občan na margo uvedeného názoru Borisa Zalu, ktorý zastupuje Slovenskú republiku na pôde Európskej únie? Vládnu mu skutočne oligarchovia, vrátane ministra vnútra? Nastal čas na zmenu? Žiaľ občan sa odpovedi zrejme nedočká. Domnievam sa, že každý by sa mal vyjadrovať najmä k tomu čomu najviac rozumie. Keďže som novinár opäť si kopnem do mediálnej politiky strany Smer-SD. Tá je o všetkom, len nie o operatívnej, pravdivej informovanosti. Považujem ju za živnú pôdu pre názory ďaleko vzdialené oficiálnej politike tejto ľavicovej strany.

Ako som už v úvode naznačil Smer-SD ide v šľapajach strany, ktorá na čele s Vladimírom Mečiarom vyboxovala Slovensku samostatnosť. Zrejme veľkí muži ako bol Vladimír  Mečiar a určite ním je aj Robert Fico, majú smolu na výber svojich spolupracovníkov. Slabou útechou im môže byť, že tí, ktorí z ĽS-HZDS odišli, až na tých, ktorých prichýlil Smer-SD, zo slovenskej politiky sa takmer všetci navždy vytratili.