Zdravotná kríza v Rusku - v deň, keď to píšem, je päťsto nových prípadov nakazenia - vyvolala zaujímavú diskusiu o dvoch druhoch zdravotnej starostlivosti vo svete. Zdravotný systém vo svete, ako ukazuje kríza, rozdelil štáty na dve skupiny. V prvej odvrátili masovú nákazu obyvateľstva, lebo krajiny mali zdroje stacionárnej pomoci, a to im umožnilo vyhnúť sa ťažkej situácii, chaosu v nemocniciach, ich preťaženiu, dosiahnuť nízky stav úmrtnosti a uchovať značnú kapacitu na liečenie iných chorých vrátane tých, ktorí potrebujú umelú ventiláciu pľúc. Takými štátmi sú Japonsko a Južná Kórea. 

V druhej skupine sú napríklad Taliansko, Španielsko a najnovšie USA. Doteraz v svetovom rebríčku bola zdravotnícka starostlivosť v Taliansku a vo Španielsku hodnotená ako príkladná, v poradí tretia a štvrtá najlepšia vo svete, kým Japonsko a Južná Kórea boli na piatom a siedmom mieste... 

Podľa analýzy denníka Vedomosti, ktorý to cituje, by sa mala hľadať odpoveď, prečo je to tak, najmä v Rusku. Japonský a kórejský prístup k epidémii totiž pripomína model sovietskeho zdravotníctva zameraného na rýchlu mobilizáciu zdrojov a obyvateľstva. Japonsko a Kórea majú prakticky sovietske normy fondov stotridsaťpäť nemocničných kójí na desaťtisíc obyvateľov, v Južnej Kórei je to stopätnásť a v Rusku do roka 1990 to bolo stotridsaťsedem kójí. Japonci a Kórejci sa nedali strhnúť nadšením Európanov pre „optimalizáciu“ zdravotníctva. Preto zdravotníctvo európskych štátov a USA stratilo mobilizačný charakter, stacionárnu pomoc nahradila ambulantná. Pokiaľ ide o čelenie epidémiám, ukázala sa efektívnosť sovietskych metód, lenže nie v Rusku, ale v Japonsku a Južnej Kórei. V týchto štátoch sú dlhodobo vysoké riziká či už vojny, zemetrasení, tsunami alebo záplav. Preto ich systém tak veľmi pripomína sovietsky mobilizačný model.

V európskych štátoch a v USA už pol storočia neboli nijaké vojny, zdravotníctvo nemá mobilizačný charakter. Riadenie je decentralizované do regiónov a samosprávam. Stacionárna pomoc sa vytláča na prospech ambulantnej. A v tom sa skrýva rýchlosť reakcie v juhovýchodnej Ázii oproti bezbrannosti v Európe a v USA.

Nadšenie Európanov, ako aj ruských stúpencov „optimalizácie“ zdravotnej starostlivosti sa preto dnes 

tak líši od toho, ako posudzujú hodnotu dostatočného fondu stacionárov v Japonsku a Južnej Kórei. Tam nestavili na zmenšovanie stacionárov, ale na ich efektívnosť. Preto v Japonsku stacionáre umožňujú rýchlejšie, efektívnejšie a komfortnejšie sledovať a upravovať liečenie starých ľudí než v systéme, ktorý by ich preháňal po vyšetreniach v poliklinikách. 

V Japonsku a Južnej Kórei má systém vysokú ekonomickú efektívnosť aj preto, že v nekrízových časoch rezervy stacionárov využívajú pre medicínsky turizmus. To všetko sa prudko líši od názorov ruských „optimalizátorov“ zdravotnej starostlivosti. V Japonsku a Kórei je vysoká centralizácia a za stav sanitárnej, protiepidemiologickej kontroly, dostupnosti, organizáciu, kvalitu a bezpečnosť medicínskej pomoci zodpovedajú priamo ministerstvá zdravotníctva týchto štátov vrátane sociálnej ochrany pred následkami epidémii. A všetko je previazané na osobnú zodpovednosť riadiacich pracovníkov. Riziká pre Rusko, ktoré nekriticky prebralo decentralizovaný model zdravotníctva, sú vzhľadom na mnohé rozdiely oveľa väčšie, katastrofálnejšie ako v európskych štátoch.