Na jeden z najnovších „sociálnych vynálezov“ ostatných čias sú rôzne názory. Proti sebe zvyčajne stoja pohľady tých, ktorí ich platia, proti tým, ktorí ich užívajú. Kto z nich má pravdu?

Za objektívnejšie hodnotenie tohto už na prvý pohľad nedokonalého sociálneho experimentu by sa dalo považovať filozofické prehlásenie ktoréhosi turistu, čakajúceho v dlhom rade na chvíľu, kedy sa mu podarí vopchať do kabíny pozemnej lanovej dráhy zo Starého Smokovca na Hrebienok: Je to rovnaké ako vlani, keď rekreačné poukazy ešte neboli. V Tatrách sa musí čakať stále. Ľudí je tu viac ako na pražskom Václaváku.

Turistických magnetov je v celej oblasti Tatier (Vysokých aj Nízkych) stále viac, jedna akcia strieda druhú. Čo je síce potešiteľné, otázkou však ostáva, kedy tento stále sa zvyšujúci záujem verejnosti (s čoraz väčším počtom krajne nedisciplinovaných a bezohľadných turistov) naše národné parky definitívne zhumpľuje. Úvahy o vyberaní vstupného do ich exponovaných priestorov, aby bolo z čoho hradiť ich aspoň čiastočnú revitalizáciu, sú teda opodstatnené. Či sa to niekomu páči alebo nie!

Na druhej strane je však množstvo príťažlivých projektov, zvyšujúcich záujem širokej verejnosti o naše veľhory, potrebné aj pochváliť. Okrem samotných milovníkov zimných športov, predovšetkým rekreačného zjazdového lyžovania, si dnes prídu na svoje aj návštevníci, zaujímajúci sa aj o kultúru a spoločenské dianie či aktívny pohyb na čerstvom vzduchu. Dnes už atraktívny Tatranský ľadový dóm a celosvetová súťaž „ľadových sochárov“ na Hrebienku (Tatry Ice Master) s každoročne sa meniacimi tematikami sa stali pojmami, ktoré lákajú tisícky záujemcov. Zaujímavé a tým aj príťažlivé sú akcie na Štrbskom Plese, v Bachledovej doline, v Ždiari, Tatranskej Lomnici...

Nuž, časy, kedy Tatry zívali aspoň mimo sezónu prázdnotou, sú nenávratne preč. Dnes už sezóna a nesezóna prakticky neexistujú. Preplnené parkoviská, plné áut a busov, preplnená hlavná cestná tepna Vysokých Tatier, kedysi nazývaná Cesta slobody, to všetko likviduje niekdajšiu váženú tatranskú povesť klimatických kúpeľov. Všade výfukové plyny, hluk, vytrubovanie klaksónov, odpadky.

To je tá odvrátená strana centier turizmu, oddychu a zdravia. Hádam by bolo vhodné sa zamyslieť nad tým či pre slabo liečený slovenský národ by nebolo vhodné zmeniť rekreačné poukazy na kúpeľné. Aby si Slováci namiesto lámania nôh a zvyšovania nervozity pri márnom hľadaní pohody počas tzv. rekreácie aspoň trochu napravili chabé zdravie v kúpeľoch, ktoré sa postupne strácajú vďaka svojej nerentabilite z mapy kedysi tak vyhľadávaných a účinkami obdivovaných lokalít našej vlasti. Možno by stálo za to, aby si ministerstvo zdravotníctva spočítalo, koľko kúpeľných komplexov sa od „nežného prevratu“ jednoducho stratilo. A postupne upadlo do zabudnutia.

Vládne rozhodnutia by mali byť svojim účinkom strategické, mať svoj dlhodobý význam, ktorý by pozitívne ovplyvňoval život spoločnosti. Tvrdý a nepremyslený príkaz na poskytovanie rekreačných poukazov formou „musíte, lebo...!!!“, určite nebol a nie je šťastným riešením na liečbu akútnych problémov spoločnosti.  Zavedenie kúpeľných poukazov by však mohlo priniesť svoje ovocie v prospech zamestnávateľov i zamestnancov. Spokojné by mohli byť obe strany. Pomohlo by to znížiť počty maródok i fluktuáciu, zdravotné poisťovne (i sociálna) by sa mohli ekonomicky pozviechať,  ministerstvo by mohlo šetriť na rozvojové programy záchrany zdravia obyvateľov štátu. Chce to iba trochu úradníckej ochoty pustiť sa do prepočítania vplyvu nového „rozvojového programu spoločnosti“. Predbehnúť situáciu, kedy fabriky nebudú mať dosť ľudí nie preto, že ich nahrádzajú roboty, ale preto, že celý národ bude maródovať. Sme k tomu veľmi blízko. Cieľ riešenia je jasný: Neinvestovať do rozvratu prírody, ale do zdravia národa! Pán Boh nech vám v tomto, drahí politici a úradníci v Bratislave, pomáha zo všetkých svojich síl!