V prelomovom januárovo-februárovom víkende si Vysoké Tatry právom užívali pozornosť nielen celého Slovenska, ale celého športového sveta. Kým lyžiarsky areál FIS na Štrbskom Plese patril vysokoškolským športovcom počas prvej časti svetovej univerziády, Hrebienok nad Starým Smokovcom ovládlo bezmála 50 ton ľadu a majstri sochári z desiatich krajín sveta. Prišli sem iba pre to, aby sa prezentovali svojim umeleckým cítením, zručnosťou a odolnosťou voči chladu. Výsledkom mali byť sochárske diela z priesvitného ľadu.

Nuž, Slovákom, Čechom, Rusom či Fínom bolo hej, na mínusové zimné teploty sú zvyknutí, ale čo  exotickí a teplomilní Malajci či ich kolegovia z Thajska? Práve  tí sa museli oháňať o poznanie viac, aby im nezmrzli úsmevy na tvárach. Tohtoročný (v poradí už tretí) ľadový turnaj Tatry Ice Masters však patril aj im a boli obohatením spektra ľadovej tvorivosti. Tri studené súťažné dni plné snehových (inde kalamitných) vločiek mali pre ľadových sochárov svoje súťažné špecifiká, v piatok museli modelovať medveďov, sobota patrila povinnej téme „krajina odkiaľ prichádzam“ (názov parafrázujúci slávnu a veľmi dávnu filmovú hudobnú  komédiu so  Gilbertom Bécaudom v hlavnej úlohe), kým v záverečný deň, prvú februárovú nedeľu, mali umelci „voľnú jazdu“, podľa možností v abstraktnom štýle. Všetko išlo ako po masle, diváci mohli cez deň sledovať výkony autorských tímov a večer už farebne osvetlené nádherné ľadové diela, ktorých pomaly pribúdalo. Ale osvedčil sa aj „funkcionalistický štýl“, slúžiaci predovšetkým „ohrievacím terminálom“, ponúkajúcim tekutý ohrev. Ale nechýbali ani ľadové predajne štýlovej zimnej obuvi či suvenírov.

Medvedí deň patril víťazným Britom, druhý Fínom a tretí vlastne všetkým družstvám. Okrem ľadu však Hrebienok patril aj dobrej muzike, nielen na pódiu pod zasneženou oblohou, ale aj v dnes už známom Tatranskom ľadovom dóme, ktorý vďaka koncentrácii trojrozmerných ľadových objektov poskytoval výnimočné akustické podmienky. Aby sme nezabudli, na svoje si mohli prísť aj elévi ľadového sochárstva. Každý z nich vyfasoval kus materiálu a nejaký jednoduchý pracovný nástroj (motorové píly, sekery a podobné väčšie zariadenia mohli používať iba súťažné družstvá) a potom už mohol testovať svoje sily, výdrž a nervy.  Zdá sa, že Slovákom bola najsympatickejšia ľadová podoba známej televíznej animovanej figúrky Pištu Lakatoša, autor jeho hlasového prejavu, Marián Čekovský, koncertoval hneď vedľa, v ľadovom dóme.

Súťažné družstvá si svoje umelecké výtvory nevzali domov, ale veľkoryso ich ponechali na mieste vzniku. Takže každý, kto sa vo februári vyteperí na Hrebienok, ich môže obdivovať do sýtosti. Možno aj dlhšie, ale to záleží už iba od toho, akí aktívni budú Perinbaba a jej kamoš Mrázik na sklonku tohtoročnej zimy. Odporúčame prísť na Hrebienok po západe slnka, kedy je osvetlenie ľadových skvostov  vysoko účinné. Krásne chvíle, ktoré ponúka ľadová galéria pod tatranskými štítmi, sú nezabudnuteľné. A stoja za to aj pri pomyslení na večernú cestu dole do Smokovca – po vlastných!