Stretavka. Obec, v ktorej žijú približne dve stovky duší, okrem zemplínskeho okolia poznal na Slovensku zrejme málokto.  Aj napriek tomu, že má úctyhodný vek, keďže prvý písomný záznam o nej má už viac ako 650 rokov. A nebyť toho, že v jej chotári havaroval nedávno ukrajinský vrtuľník, všetko by ostalo po starom. V dedinke s pomaly plynúcim nudným životom, ktorá sa nebadane  ale s istotou vyľudňuje a najmä prudko starne, niet žiadneho rozptýlenia, zábavy či adrenalínu. Stereotyp obchod – kostol – domov (ešte ani krčmu tu nemajú), narúša iba občasná povinnosť výletu do okresného mesta, keď treba niečo vybaviť na úradoch.

Kam oko pozrie, všade naokolo juhozemplínska rovina, teraz, v jeseni, zahalená do hustého závoja hmiel, v ktorej sem-tam skôr tušiť ako vidieť vysokánske topole. Chotár Stretavky má však aj jednu zvláštnosť. Neďaleko nej sa zlievajú tri vodné toky, Uh, Laborec a Čierna voda. Jednoducho, raj pre poľnohospodárov. Bohatá žírna zem a dostatok vody. Niekedy až priveľa, preto tam majú na Čiernej vode aj železné vráta, ktoré zatvárajú iba vtedy, keď sa hore tokom valí veľká voda z Uhu či Laborca. Aby zase nevytopilo dedinu...

Do blízkosti pádu vrtuľníka  sme sa v sobotu dopoludnia nedostali, pretože zabezpečovacia jednotka očakávala návštevu pána ministra a jeho skupiny. Mohli by sme zavadzať, alebo prezradiť nejaké ministerské tajomstvo. Jednoducho, poriadok musí byť! Viditeľné bolo vozidlo vyšetrovateľov leteckých havárií, okolo poludnia sme zaregistrovali čierne „pohrebáky“, ktoré prišli pre pozostatky obetí leteckého nešťastia. Domáci tvrdia, že v ich chotári už mali incident s „narušiteľmi“. Pred niekoľkými rokmi natrafil starosta náhodou v blízkom lese na jednu skupinku a zavolal na nich políciu. Chytili ich, iba prevádzači ušli. Tí chudáci neutekali, veď kam by v neznámom svete mohli ujsť?  Možno boli radi, že ich trápenie konečne skončilo.

A ako to bolo s tým vrtuľníkom?

Ja som nepočul nič, pretože mám okná spálne práve opačným smerom. Ale dcéra, ktorá má spálňu správnym smerom mi ráno hovorila, že okolo pol tretej ráno sa zobudila na hukot  vrtuľníka, potom začula rachot a o krátku chvíľu silný výbuch, ktorého záblesk videla aj cez hustú hmlu.

Potom sa už rozprávalo o tom, čo všetko sa môže lietajúcim strojom pašovať. Cigarety, ľudia, možno i zbrane a najnovšie aj jantár, ktorý kopú kdesi pri Žitomíre. Je kvalitný, predáva sa draho, zisky sú vraj vysoké, takže žiadny risk nie je dosť veľký. Ukrajinskí pašeráci sú rovnako vynaliezaví ako všetci ostatní na svete a keďže po zemi to už nejde, skúšajú to vzduchom. V malej výške nad zemou ich radar nezachytí, ale nebezpečenstvom sú tu práve tie vysoké stromy a v tomto období aj hustá hmla. Tieto dva aspekty sa stali osudnými aj pre nešťastný ukrajinský vrtuľník.

- Čokoľvek pašujú, vždy sa im to vráti niekoľkonásobne. Veď od hranice je to vzduchom pár minút. Vyložiť alebo vyhodiť kontraband na zem je záležitosťou niekoľkých sekúnd. Kým naše stíhačky vzlietnu zo Sliača a priletia sem, pilot z vrtuľníka už dávno spí vo svojej posteli. A nakoniec, čo narobia stíhačky s vrtuľníkom, ktorý letí pár metrov nad zemou? Budú po ňom strieľať raketami?

Variant, či by nebolo vhodnejšie vyčleniť niekoľko vrtuľníkov  z prešovského letiska a dočasne ich premiestniť blízko východnej hranice, nespomenul nikto. Veď nakoniec, nikto z nás, ktorí sme popíjali horúcu kávu a super báječný kalvados domácej proveniencie,  nie je za riešenie ochrany východnej shengenskej hranice zodpovedný. Padol aj názor, prečo by Slovensko malo do ochrany východnej hranice únie investovať ďalšie peniaze, keď o to Brusel vlastne vôbec nestojí. A tak sme namiesto  stratégie riešili gramatický problém, ako  správne  slovensky nazvať obyvateľa Stretavky a neďalekej obce Stretavy. Neporovnateľne krajší problém ako východná hranica...