Severošarišské mesto Bardejov je pre jedinečnosť svojho historického jadra nie nadarmo klenotom aj medzi mnohými historickými objektmi zapísanými na listine UNESCO a preto je aj známe a vyhľadávané milovníkmi pamiatok (a zručnosti i vkusu našich predkov) prakticky z celého sveta. Mimoriadne dôležitá je však skutočnosť, že Bardejovčania na zveľaďovaní a cibrení svojho mesta naďalej intenzívne, ale plánovite a premyslene pracujú aj naďalej. Mesto má jednoducho šťastie, že na radnici sa zišla formácia ľudí, ktorí pre neho vedia a chcú pracovať. Ťahajú za jeden povraz s cieľom premeniť Bardejov na atraktívne a lákavé centrum turizmu, ale zároveň bezpečný, útulný a prívetivý domov pre svojich obyvateľov. Aby sem prišlo ešte viac turistov, aby mesto žilo a prekvitalo. Aby malo čo najširšiu a najzaujímavejšiu ponuku voľnočasových aktivít aj pre klientov neďalekých a rovnako slávnych Bardejovských Kúpeľov.

Rozumné a cieľavedomé plánovanie rozvoja tejto metropoly severného Šariša je možné pozorovať na každom kroku, mesto postupne rieši dopravnú situáciu odľahčovaním vnútromestských komunikácií obchvatmi, modernizuje siete, vytvára novú infraštruktúru pre zvýšenie kvality života svojich občanov. Jeden projekt stíha druhý, mesto cez ne získava peniaze na realizáciu svojich zámerov. V súlade s dlhodobým plánom rozvoja sa pustilo aj do rozsiahlych a na slovenské pomery doslova veľkorysých protipovodňových úprav na mestom pretekajúcej rieke Topľa. Bolo poučené predchádzajúcimi udalosťami...

Primátor mesta MUDr. Boris Hanuščák: Nesmierne si vážime prístup vodohospodárov, ktorí od začiatku riešia tento protipovodňový projekt veľmi ústretovo, zodpovedne a vysoko odborne. Súvislé protipovodňové zábrany vo forme betónovej steny s montovateľnou panelovou nadstavbou pre prípad tisícročnej vody zbavujú našich obyvateľov strachu z nedávnej živelnej katastrofy, ktorá nás postihla v troch, čoraz ničivejších etapách. V roku 2007, 2008, s vyvrcholením v júni 2010. Následky tej ostatnej boli strašné, rátali sme miliónové škody. Poškodené boli nielen rodinné domy, ale aj obchody, fabriky, školy, škôlky, domov dôchodcov, seniorský stacionár, futbalový a zimný štadión, detské ihriská, dopravné komunikácie, energetické siete, kanalizácia, voda ničila všetko, čo jej prišlo do cesty. Preto sme museli konať. Všetko má svoju históriu, aj problém veľkej vody. V polovici minulého storočia malo koryto rieky na území mesta šírku okolo 60 metrov, nová výstavba však z neho poriadne ubrala. Terajšie „klasické“ koryto, ako sme zažili v roku 2010, na prívalové povodne nestačí. Ale ochrániť treba všetky stavby, ktoré sa nachádzajú v kritickom pásme a životy v nich. Ako som už spomenul, vodohospodári boli mimoriadne ústretoví a za ich vysoko odborný prístup sme im všetci veľmi, veľmi vďační...

Plány mesta sú jednou stranou mince, prístup občanov druhou. Na svete sa objavila petícia proti povodňovým múrom (vidíte ich na fotografiách), proti ich výške a ich funkcii. Bránia vraj všetkým, ktorí sa chcú ísť do rieky kúpať, rekreovať na jej brehoch či chytať ryby, aby sa k vode dostali. Múry vraj hyzdia okolie, atď., atď. Jednoducho, protipovodňové zábrany v tejto forme tam nemajú čo robiť. Práve táto petícia bola impulzom k tomu, aby sme navštívili primátora mesta a trochu ho „prevetrali“.  Ako hodnotí petíciu on a ľudia okolo neho?

Aj petície v našom meste majú svoju históriu. Pamätám sa na obdobie, keď sme začali s komplexnou rekonštrukciou historického jadra. Isteže, znepríjemňovala život nám všetkým, ale inak to nešlo urobiť. To sme mali na krku ešte aj petíciu proti novým svietidlám na námestí. Dnes sa jej autori a všetci, ktorí ju podpísali, doslova hanbia. Bola to petícia z neznalosti situácie a faktov, ľudia sa jednoducho dali pomýliť a ovplyvniť niekoľkými jedincami. Petícia proti výstavbe protipovodňových opatrení je však z iného súdka. To nie je petícia proti múrom, ale proti vlastným spoluobčanom. Jej iniciátormi sú ľudia, ktorí bývajú v bezpečí vysoko nad kritickým a zatiaľ prakticky stále ohrozeným územím.  Prečo tú petíciu spísali? Veď bezmála každý deň sme svedkami tragických bleskových záplav všade okolo nás, príroda je dnes čoraz nevyspytateľnejšia.  Ľudia, ktorí sa nádejajú, že nás už povodne obídu, sú naivní.

Pán primátor, ste teda presvedčený, že táto čudná petícia je dielom naivnej časti obyvateľov mesta?

Vôbec nie, títo sťažovatelia sa sťažujú vždy, keď mesto robí niečo nové, lepšie, sťažujú sa na všetko, dokonca aj na budovanie cestných obchvatov, ktoré nesmierne odbremenia vnútromestské komunikácie. To nie je petícia proti múrom, to je bezohľadná petícia voči vlastným spoluobčanom! Kritika nemôže byť samoúčelná. Viete, v čase kritickej záplavovej katastrofy  ani jeden z týchto salónnych „ochrancov“ mesta sa nechytil lopaty či krompáča, aby pomohol. Mimochodom, ľudia, ktorí žijú napríklad na Kutuzovovej,  Družstevnej  alebo Toplianskej ulici, teda vlastne v priamom dotyku s Topľou, si nové protipovodňové opatrenia chvália, nevadí  im ani výška, ani dĺžka, ani hrúbka stien. Nakoniec, tieto parametre nevychádzajú z ľubovôle vedenia mesta, ale z technickým noriem a skúseností odborníkov vodohospodárov, ktorí nimi chcú dať ľuďom bezpečnosť, ochrániť ich životy a majetky.   

Primátor Boris Hanuščák je presvedčený, že mesto ide správnym smerom a možno práve to niektorým ľuďom vadí: Protipovodňovými opatreniami sme sa spoločne s vodohospodármi zaoberali dlho, sú zadefinované v územnom pláne mesta aj v širších vzťahoch. Aj tento prípravný proces, ktorý trvá už približne sedem rokov,  sa vyvíja.  V súčasnej dobe vybudovali vodohospodári cca jeden a pol kilometra obojstranných múrov okolo toku, s priechodmi ku korytu (približne 1,5 mil. €). Vodohospodári na svoje náklady realizovali preložky sietí, čo vôbec nebolo lacné a čo si nesmierne vážime.  To je v podstate realizácia prvej etapy, ktorej sme dali zjednodušenú prezývku „medzi dvomi mostmi“. Po dokončení druhej a tretej etapy by mali  protipovodňové opatrenia chrániť brehy mesta  o celkovej dĺžke približne 5 kilometrov (potrebných cca 2 až 3 milióny €, podstatná časť z „európskych“ peňazí). Čo pre mesto znamená päť kilometrov istoty! Z trojice štúdií chceme vybrať to najlepšie a najvhodnejšie, pomôcť tomu by mala verejná diskusia. Nech sa občania, ktorých sa úpravy budú priamo dotýkať,  vyjadria, aké sú ich predstavy a požiadavky, akú tvár by mala táto časť mesta dostať pre budúcnosť.  Našou predstavou je nie príliš vzdialená budúcnosť, kedy bude koryto Tople premenené na mestskú relaxačne – oddychovú  zónu s plážami, prírodnými bazénmi na bezpečné kúpanie, priestor na člnkovanie, detskú zábavu, kde bude bardejovské korzo, cyklochodníky, ktorými sa bude dať dostať až pod Zborovský hrad.  Ale aj ďalej, na tomto spolupracujeme s poľskými susedmi v rámci medzinárodného programu spolupráce Interreg. Pridanou hodnotou celkových protipovodňových úprav bude „poľudštenie“ prostredia a práve to je na bedrách bardejovskej samosprávy.  Ale to všetko považujem aj za povinnosť mesta voči UNESCO.  A kedy príde toto dielo do finále? To záleží na mnohých okolnostiach, najmä od toho, ako úspešne sa nám podarí zháňať potrebné financie. Povedzme tak rok 2022?

Aby to nevyzeralo ako obhajoba alebo reklama súčasnému vedeniu slobodného kráľovského mesta Bardejov, zašli sme si na Kutuzovovu ulicu nielen priamo na mieste „obzrieť terén“, ale aj zistiť názor tam žijúcich občanov.

Pán Ivan Lečšišin: - Bývajú tu moji rodičia, sú veľmi spokojní, veria, že práve tento múr zabráni tomu, aby sa situácia z júna 2010 ešte niekedy opakovala!

Pani Nadežda Maňková: - Tieto petície píšu absolútne nekompetentní ľudia, ktorí tu nebývajú a pretože sa ich to všetko netýka, nemajú morálne právo písať takéto doslovné nezmysly. My tu žijeme už 37 rokov a nechcem, aby sme sa museli niekedy ešte raz bezmocne  prizerať, ako voda zaplavuje a ničí naše domy, ako tomu bolo v júni 2010. Náhodou som vtedy bola doma a sledovala som, ako stúpa voda centimeter za centimetrom. To riečne bahno cítim v suteréne ešte aj dnes...

Aký záver z tejto „bardejovskej petičnej kauzy“ vlastne urobiť? Namieste je skôr otázka, komu a čomu má petícia poslúžiť? Akým cieľom? Mestu a jeho občanom určite nie! Je to prejav hlúposti alebo zloby a nenávisti? Potreby okiadzania  úspešného i cieľavedomého vedenia mesta? Ale, preboha, prečo petíciou voči vlastným spoluobčanom? Demokracia predsa nie je o zlobe a závisti, ale o pochopení a rešpekte. Namiesto ďalších otázok  si radšej pripomeňme niekoľko slov textu zo známej pesničky Riša Műllera (z r. 1986) Po schodoch „...ČO SME KTO ZA ĽUDIA...(?)“!  Áno, za ľudí hovoria ich činy, odhaľujú, akí v skutočnosti sú.

Úplne na záver ďakujeme aj vo vašom mene Bardejovskej televízii za poskytnutie jedinečných záberov z povodne v júni 2010 a vizuálov budúcej tváre územia na i pri rieke Topľa.